Životopisy svätých boli vždy žánrom, ktorý v sebe spájal legendy a historické fakty aj pátos a zveličovanie s realitou. Robili to v dobrej viere, chceli predstaviť vzory. A na vzory sa vždy pozeráme zdola. Podobne ako na svätcov vyvýšených na oltár.
(Jeden zo starcov) mi povedal: „To sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi.“ (Zjv 7, 2 – 4. 9 – 14)
Spisovateľ Charles Péguy sa na vec pozrel z druhej strany a napísal: „Hriešnik je samým jadrom kresťanstva... Nikto nie je v otázkach kresťanstva taký kompetentný ako hriešnik. Nikto, leda svätec.“ Pretože hriešnik a svätec nemajú od seba ďaleko.
Dobrá snaha ukázať život svätých v príťažlivom svetle mala jeden nežiaduci vedľajší efekt. Urobila zo svätcov v našich očiach supermanov, ktorí svoju svätosť dostali do vienka. A tak sa stali ľuďmi, ktorých my hriešnici nemôžeme nikdy dohnať. Lenže Richard Rohr vracia svätcov z vysokých podstavcov späť na zem: „Svätí sú, tak ako my všetci, hriešnici, ktorým bolo odpustené. Svätí sa však zachovali v stave odpustenia a neboli premožení hriechom. Mnohí z nich – povedzme úprimne – boli ľudia nevedomí, predpojatí, zlomení a neurotickí. To mi dáva nádej.“
A tak si vždy, keď budeme pozerať do výšky na svätých, môžeme spomenúť na slová básne Petra Olexáka: „Najvyššie postavený svätý má najviac zaprášenú hlavu.“ (Jozef Husovský)
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.