Kňaz Martin Mekel z Gréckokatolíckej rómskej misie Rómovia sa v kostoloch necítia dobre. Chceli by sme ich začleniť do gadžovskej cirkvi a to veľmi nejde

Rómom sa vo svojej pastoračnej službe venuje už takmer 20 rokov. V rozhovore pre Svet kresťanstva vysvetľuje, prečo Rómovia zažívajú pocit menejcennosti a čo to hovorí o majoritnej spoločnosti.

„V katolíckom prostredí im dávame len úlohu divákov a poslucháčov, možno klientov,“ upozorňuje kňaz, ktorý pôsobí v Gréckokatolíckej rómskej misii v Prešovskej archieparchii.

Dôležitejšie ako zmeniť ich sociálnu situáciu je podľa neho zmeniť ich pomocou evanjelia. „Keď sa človek zmení zvnútra, mení sa aj to, ako sa správa, ako rozmýšľa, akým spôsobom smeruje,“ vysvetľuje Martin Mekel.

Ako kňaz ste začínali v malej obci Čičava pri Vranove nad Topľou. Vtedy ste už vedeli, že sa chcete venovať Rómom?

Prvé dotyky pastoračnej služby s Rómami boli počas mojich bohosloveckých čias v seminári. Chodieval som so saleziánmi a s Petrom Bešényim do rómskej osady v Jarovniciach a tam som už trochu pomáhal pri ich službe.

Do Čičavy som už prišiel s tým, že za mnou boli štyri roky hľadania. Zistil som, že práca s Rómami sa nedá robiť vo farnosti dlhodobo a udržateľne a bude potrebná špeciálna pastorácia mimo farnosti.

Potrebovali ste pre túto prácu lepšie spoznať Rómov?

Ja som ich poznal už odmalička, mal som rómskych spolužiakov, nebola to pre mňa žiadna novinka. (Úsmev.)

Ale keď som zažil povolanie do služby, tak som si ich naozaj začal viac všímať. V mojom prípade možno preto, že to bol začiatok niečoho nezvyčajného aj v cirkvi, to bolo dosť silné. Smial som sa, že to bolo ako zaľúbenie. 

Všade, kde som mohol, som ich pozoroval.

Nie každý kňaz nájde zmysel svojej práce v skupine ľudí, ktorí sú na okraji spoločnosti a ktorých majorita prijíma len veľmi ťažko. Ako to prišlo k vám?

Uvedomujem si, že je ťažké povedať tejto činnosti áno a ísť k ľuďom, ktorí človeku alebo jeho rodine znížia spoločenský status a pozerá sa na neho trošku inak.

Dakedy o mne vravia, že mám na to špeciálnu charizmu. Ale myslím si, že niektorí ju majú oveľa väčšiu. (Úsmev.) Išlo skôr o to dať Bohu priestor, aby ma dostal tam, kde ma chce mať.

Aké je postavenie slovenských Rómov v cirkvi?

Zlé.

Rómov nevídať v chrámoch. Kde sú?

Rómovia sa v kostoloch necítia dobre. Niekedy to nemusí byť celkom tak, že by ich ľudia neprijali, ale ide o predsudok, už vopred očakávajú neprijatie, už to často zažili ich otcovia alebo ich známi a mali nejakú zlú skúsenosť s veriacimi alebo priamo s kňazom.

Také zranenia človeka skôr postavia do opozície.

Aj pri priamych skúsenostiach, ktoré majú Rómovia s cirkvou, to nie sú vždy dobré skúsenosti. Na druhej strane ľudia si často pamätajú zlé skúsenosti, nie tie dobré.

A niekedy sa vyskytne aj také bežné klamstvo, ktoré je priamo z Biblie, len je zle interpretované: „Kňazi zabili Ježiša.“

Rómovia bývajú zo strany majoritnej spoločnosti často onálepkovaní ako zlodeji, klamári, podvodníci. Ako ste si u nich získali ako „biely“ – Neróm – a kňaz dôveru? 

U niektorých nemusí byť až také ťažké získať si dôveru v krátkom čase. Rómovia sa vedia ľahko nadchnúť, a keď sa niektorí obrátili, aj voči mne začali mať iný postoj.

Ale niektorí aj napriek tomu, že som sa s nimi často stretával, nikdy neboli úplne otvorení a slobodní. Boli tam bariéry, že som Slovák a ešte k tomu kňaz, a to v ich podvedomí prinášalo odstup.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Čo tomu pomohlo?

Skutočným posunom bolo, že niektorí z Rómov boli schopní prekonať niektoré svoje predsudky, rovnako ako som ja musel svoje, a postupne sme sa stávali spolupracovníkmi, priateľmi.

Pracovali sme spolu, robili sme duchovnú službu. A na základe toho, ako som sa ja staval voči nim a ako som ich bral, prišla taká sloboda do vzťahu a vzťah sa stal normálny, priateľský.

Dôležité bolo, že som sa ich nesnažil brať ako Cigánov, ako ich možno brali ostatní. Avšak uveriť, že ich tak neberiem, to Rómom trvalo niekoľko rokov.

A nie je to aj tým, že oni sami majú o sebe nízku mienku vplyvom toho, ako sa k nim správa majorita? Majú znížené sebavedomie aj našou vinou.

Boli by ste prekvapená, akí sú Rómovia hrdí ľudia. Ale je pravda, že len vo svojej komunite.

Určite ľudia, ktorí majú v sebe hlboko zakorenenú menejcennosť, majú vážny problém správať sa voči nerómskemu prostrediu slobodne.

Vo svojom rómskom prostredí vedia fungovať úplne inak ako v slovenskom. Dokážu tam vyjadrovať svoje názory a presvedčenia.

V našom prostredí sa často radšej neprejavujú, ako by mali byť ponížení. Je tam strach z odmietnutia, podcenenia. Niekedy aj strach z nezvládnutia komunikácie v slovenčine.

Ale mnohí Rómovia sú už vzdelanejší a niektorí už pracujú viac ako Slováci. Tí už nemajú pocit menejcennosti, ale často zažívajú postoje nadradenosti voči svojej osobe.

Je, žiaľ, pravda, že my ich ako spoločnosť nedokážeme doceniť, respektíve im to uznať. Možno to vychádza aj z nezrelosti nás ako národa.

Pre nás je možno ťažké pochopiť, že tí najbiednejší sa nevedia vymaniť zo začarovaného kruhu. Rodičia sú chudobní aj nevzdelaní, deti potrebujú chodiť do školy, aby sa posunuli.

Je to náš pohľad zvonka. My si myslíme, že potrebujú toto a hento, ale podľa mňa pohľad z ich strany je taký, že nás nejako extrémne k životu nepotrebujú. Žijú aj bez nás.

Keď to na liturgii rozpália Rómovia (fotoreportáž)

Pavol Rábara

Ako? Zostanú na tej istej úrovni.

Niekedy je to viac naše chcenie zmeniť ich ako z ich strany. A toto je často chybný prístup. Potom sa investuje čas, peniaze a ľudia vyhoria. Dôležité je, aby vzniklo to chcenie v ich vnútri.

Aj tí slabší Rómovia sa posúvajú, no možno pomalšie, ako by sme chceli my. Ani naši starí rodičia sa neposúvali dopredu skokom. (Úsmev.)

Samozrejme, ak prichádza pomoc, Rómovia to využijú. To by bolo hlúpe, keby nie. Aj to je prístup, aj to treba, nevravím, že to nie je podstatné. Ale z dlhodobého hľadiska to nič nevyrieši.

Sú rôzne projekty, ako napríklad projekt Domov, kde si Rómovia môžu začať sporiť, dostanú pôžičku, postavia si dom, posplácajú. Je úplne iné, keď si ten človek postaví dom, ako keď dostane sociálny byt.

Tam ide takisto o pomoc zvonku – dostanú vôbec možnosť stavať.

Ale ten človek si najskôr musel začal sporiť, musel urobiť prvý krok. A mnohí ľudia, ktorí naozaj chcú, sa dokážu veľmi výrazne posúvať.

Kde sú možnosti, tam sa ich ľudia chytia. No kde nie sú možnosti, tam sa aj nádej vytráca.

Ak obec vytvorí priestor, aby mohli stavať domy. Všetci Rómovia si zoberú pôžičku, obaja manželia začnú chodiť do práce… Niekde obec priestor nevytvorí a nič sa nezmení, hoci by chceli.

Z môjho pohľadu prílišná pomoc nie je nutná, ale ide skôr o našu ústretovosť. My sme niekedy takí skúpi, že nedokážeme pozemky, ktoré nikomu nepatria, dať Rómom, aby si mohli postaviť dom.

Ide len o kus pôdy. Nás by to nič nestálo a im by to výrazne pomohlo bez našej ďalšej pomoci.

Existuje veľa organizácií, ktoré sa venujú Rómom, niektoré viac materiálne. Tie kresťansky zamerané majú pridanú duchovnú hodnotu, pretože ich aj evanjelizujú. Táto pomoc je trvalejšia, čo potvrdil aj starší výskum SAV. Čím to podľa vás je? 

Niekoľkoročný výskum ukázal, že sociálne zmeny dokážu priniesť práve cirkvi. Keby som si to nemyslel, tak to nerobím. Moja motivácia však nie je ich sociálna zmena, ale večný život.

Keď sa človek zmení zvnútra, mení sa aj to, ako sa správa, ako rozmýšľa, akým spôsobom smeruje.

Sociálna zmena je určite výsledkom toho, že evanjelium prináša zmenu zvnútra. Keď sa človek zmení zvnútra, mení sa aj to, ako sa správa, ako rozmýšľa, akým spôsobom smeruje.

Môžem potvrdiť, že mnohí Rómovia, s ktorými sme pracovali bez toho, aby to bola naša agenda alebo aby sme ich do toho silno tlačili, si dokončili vzdelanie, začali si robiť maturitu, urobili si učňovku.

Mnohí sú dnes vysokoškoláci, na rôznych funkciách aj na významnejších pozíciách.

Viete po rokoch práce s nimi aj kriticky zhodnotiť, čo možno až tak nevyšlo, čo nefungovalo?

Môj prístup je taký, že spôsob fungovania mením skoro každý rok alebo každé dva roky. (Smiech.) Ani nie preto, že by to predtým bolo zlé, ale preto, že už to nie je aktuálne pre dané obdobie.

Po začiatočných skúsenostiach sme si stanovili dôležité body: nepozerať sa na kvantitu, ale kvalitu, robiť pobytové podujatie pre všetky vekové kategórie, formovať rómskych služobníkov a vytvárať priestor, aby konkrétni Rómovia mohli slúžiť iným vo svojej komunite.

Tieto základné princípy nám fungujú. Keď sme niekedy trochu odbočili a šli sme klasickou farskou pastoráciou, tak nám to šlo dolu vodou.

Čo sa dialo?

Zostali nám len starší ľudia, skoro úplne sa stratila angažovanosť ľudí. Taký bol výsledok štandardného prístupu bohoslužba, sviatosti.

Rómom sú blízke skôr spoločenstvá, stretnutia, chvály, potrebujú voľnejšie modlitby, nie také štruktúrované. Potrebujú cítiť, že majú spoluzodpovednosť a spoluúčasť na tom celom.

Chceli by sme začleniť Rómov do gadžovskej cirkvi a to veľmi nejde. To je také násilné. Všetci cítia, že to nie je celkom ono.

Ako problém vidím aj to, že ako keby sme mali stále potrebu, že musíme byť patrónmi nad Rómami, aby všetko robili správne. A pritom je podľa mňa dôležitý presne opačný prístup: vytvoriť priestor, dôverovať, sprevádzať.

Aby Rómovia dostávali pozíciu, ktorú často zastávame my. Hoci z nášho pohľadu to nebude „také super, také dokonalé“, ale bude to ich a bude to môcť rásť.

Musíme ich nechať, aby urobili aj chyby. Tak ako to dovolíme sebe.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Spomenuli ste už, že máte rómskych služobníkov. Akú majú úlohu?

Sú súčasťou služby, ktorú má cirkev. To znamená, že majú nejakú úlohu pri vedení malého spoločenstva, organizovaní podujatí pre rodiny, pre mužov, ženy, slúžia v hudobnej zložke, vedú stretnutia detí, starajú sa o financie, pastoračné priestory alebo sa podieľajú na rozhodovaní o ďalších aktivitách. 

Sú to tí, ktorí prešli formáciou, ktorí už zažili pády aj vstávanie, ktorí rozumejú duchovným veciam a dokážu tvoriť zdravé vzťahy so svojím okolím.

Ale služobníkmi sú aj tí, ktorí nie sú až na takej úrovni a my sa ich snažíme zapájať do menších služieb a dávať im priestor, aby mohli napredovať a rásť.

Myslím, že v procese osobného a duchovného rastu je dôležité, aby človek nežil sám pre seba a aby sa to nestalo nejakým pasívnym prežívaním v cirkvi, ale aby bol ochotný robiť niečo pre druhých.

Toto sa my ako cirkev potrebujeme učiť nielen v zmysle rómskej misie.

Rómovia sú silne rodinne založení, komunitní, my v majorite sa už skôr individualizujeme. Rómovia sú tiež bezprostrednejší aj viac úprimní. Majú viac pozitívnych vlastností, ako si myslíme?

Určite áno. A myslíme si tiež, že Rómovia sú všetci temperamentní, že všetci kričia, že robia neporiadok.

Ale takisto ako v našej spoločnosti je medzi nami veľa introvertov aj extrovertov, aj u nich sú takí, ktorí sú viac ticho, sú hĺbaví, dokážu chápať veci na hlbšej úrovni a niekedy som ja sám zahanbený tým, čo vo vzťahoch alebo v obete pre druhých dokážu spraviť.

Na vašom webe ste zverejnili viacero svedectiev Rómov, ktorí sa obrátili a zmenili celý svoj život. Čo vás osobne na týchto svedectvách dojíma a cítite, že už nejde o to ľudské, ale naozaj tam pôsobí Boh?

Čo ja prežívam a osobne ma teší, keď niekto dospeje do takého štádia, že pochopí, že má robiť niečo pre druhých. A je jedno, či pre svoju manželku alebo širšie okolie.

A keď človek to povolanie – kam by mal smerovať – začne jasnejšie vidieť a ide tým smerom.

Najviac ma teší, keď sa ich spolupráca s Bohom a jeho milosťou stáva trvalou. Veď Boh rád robí zázraky aj pre tých, ktorí si to nezaslúžia. Ale nie so všetkými spolupracuje.

Smutný som, keď niektorý z toho smeru odchádza, hoci navonok to môže vyzerať dobre a že sa snaží. Nie všetky dobré cesty sú pre konkrétneho človeka aj správne.

Ako to myslíte?

Niekto by chcel byť podnikateľom, ale nie je to pre neho. Niekto by chcel viesť spoločenstvo, ale nie je to pre neho. A niekedy je to dlhá cesta, aby to človek prijal a pochopil.

U mnohých Rómov vidno znaky toho, že sa stávajú pokornými. Už dokážu veci prijať inak a nie sú len zameraní na seba. Nie sú už takí precitlivení a urážliví.

Najviac ma teší, keď sa ich spolupráca s Bohom a jeho milosťou stáva trvalou.

To je dôležitá kvalifikácia pre Rómov v dnešnom svete, ale nevravím, že pre kňaza nie. (Smiech.) Nezakladať si príliš na tom, čo si ľudia myslia. A vedieť to prejsť s ľahkosťou. Nezakladať si na svojich predstavách a dovoliť Bohu, aby bol tým, kto má v mojom živote najsilnejší hlas.

Aké rómske vlastnosti sa vám páčia najviac?

Niekedy som zaskočený ochotou obetovať sa, niekedy pracovitosťou.

Rómovia rodinu oveľa viac prežívajú, ale s tým súvisia nielen pekné veci, ale aj tie zlé. Určite sú pre život – prijať deti – otvorenejší ako my. To sme my ako spoločnosť už stratili – byť otvorení pre viac detí.

Tí, ktorí sú jednoduchší, žijú tak, že ak nie sú peniaze, tak aj tak prežijeme. Sú slobodnejší.

Je úžasné, ako radi sa bavia, smejú a je to často veľmi jednoduchá zábava, ktorou by možno intelektuáli pohrdli. A sú veľmi pohostinní.

Sú medzi Rómami aj takí, ktorí zvažujú duchovné povolania?

Jeden chlapec z nášho spoločenstva už absolvoval kňazskú prípravu v seminári a ukončil teologické štúdiá, teraz si hľadá manželku, aby mohol byť vysvätený ako ženatý muž.

Ďalší traja-štyria rómski chlapci rozmýšľajú, či ísť do seminára. Sú pred maturitou alebo už aj po maturite. Rozvíja sa to.

Modlíme sa za to, aby aj z rómskeho prostredia prichádzali povolania, aby si Boh povolával z Rómov.

Na druhej strane potrebujeme v kňazskej formácii pracovať s tými chlapcami tak, aby chceli slúžiť v rómskej komunite. Lebo skúsenosť je taká, že Rómovia nechcú pracovať s Rómami.

Farár v rómskej pastoráciiNestal som sa kňazom preto, aby som bol len tam, kde mi bude dobre

Jana Zlatohlávková

Prečo je to tak?

Znižuje to sociálny status človeka. Ja som to zažil na vlastnej koži. Bol som ako keby kňaz druhej kategórie.

Ľudia sa na to pozerajú tak, že on sa len hrá s tými „cigánčikmi“, aj tak sa s nimi nedá nič spraviť, nikdy sa nezmenia.

V mojom prípade sa pohľad na našu službu zmenil, až keď bolo viditeľné, že Rómovia začali slúžiť, začali byť prínosom aj pre cirkev, dostalo to svoju hodnotu.

Na začiatku našej služby sme fungovali cez občianske združenie. Boli sme z môjho pohľadu istým spôsobom pokus. Vyjde-nevyjde. Vďaka Božej milosti vyšlo.

Ako ste to vtedy vnímali?

Ja som v istých veciach naivný, mne to dôjde až neskôr a dobre tak. (Smiech.) Neriešil som to.

Agentúra EÚ pre základné práva v miestnej angažovanosti s cieľom integrovať Rómov zistila, že v rómskom prostredí je dôležitá hlavne dôvera, ochota a otvorenosť. Z jej výsledkov vyplynulo, že okrem iného je dôležité uspokojiť aj osobité potreby rómskych žien a dať im skutočnú úlohu v projektoch. Ako s nimi pracujete vy?

Muži sú dôležití a ženy sú kľúčové. Keď si porovnáme to, čo si myslíme, že potrebujú Rómovia – vzdelanie, bývanie, prácu a zdravie –, ak by to mali vymenovať Rómovia, vysoko na prvom mieste pre nich je, aby sa vyriešili ich vzťahy v komunite a s okolím.

To je pre nich prioritné – aby mohli prežívať normálne vzťahy. Nevravím, že dokonale, ale ako cirkev odpovedáme aj na tieto otázky. Vytvárame priestor pre učenie sa, ako budovať a udržať dobré vzťahy.

A čo sa týka žien, pravidelne robíme ženské aktivity, stretnutia, kde sa snažíme odkrývať ich ženskú identitu aj úlohu.

Mnohé ženy tieto stretnutia motivovali k tomu, aby si urobili školy, mnohé začali slúžiť pre svoju komunitu, začali sa na veci pozerať inak. Nehovoriac o tom, že aj v ich rodine to začalo fungovať inak a ony hodnotia, že takto je to lepšie.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

V rómskej rodine je zvyčajne postavenie ženy menejcenné.

Všeobecne sa od rómskych dievčat neočakáva, že budú študovať. Častá vízia je, že budú mať deti. Videli u svojich mám, že to bude ich úloha. Ale v niektorých rodinách je to práve naopak, vládnu ženy. (Úsmev.)

Pre veľa rómskych žien je psychicky náročné žiť pod jednou strechou, kde žijú viaceré generácie. Mladí ľudia využijú, ak je možnosť osamostatniť sa, ísť bývať inde.

Vtedy ženy často začínajú pracovať a ich postavenie aj v rodine, aj v spoločnosti sa posúva niekde inde.

V jednom rozhovore ste povedali, že Rómov priťahujú viac protestantské zbory ako katolícke. Prečo je to tak? 

V katolíckom prostredí im dávame len úlohu divákov a poslucháčov, možno klientov. No protestanti im dávajú priestor na službu, aby si to riadili sami, aby to bolo po rómsky – ich spôsobom.

Nemáte problém inšpirovať sa postupmi, ktoré fungujú, hoci sú protestantské?

Držíme sa učenia Katolíckej cirkvi a spôsoby nie sú protestantské, ony tu už boli dávno pred protestantmi. Príkladom môžu byť napríklad svätý Cyril a Metod.

Ako Rómovia rozumejú evanjeliu, keď ho počúvajú?

Ako ktorí. (Smiech.) Niektorí chápu veci veľmi pocitovo, a keď to neprejde do fázy rozumovej a vôľovej, tak z toho nič nie je. Je to len náboženské niečo.

Evanjelium je však určené pre každého človeka a pre každú dobu. Ide skôr o spôsob jeho podania. Rómovia sú emotívni ľudia a vždy sa snažíme ich z tej roviny postupne viesť aj do vôľovej roviny a roviny poznania.

Tým, že niekedy nie sú vzdelaní, tá cesta k tomu dôjsť a porozumieť môže byť pre niektorých dlhšia. Ale aj pre intelektuálne zameraných ľudí môže byť cesta k Bohu dosť dlhá.

V dnešnej dobe je otvorenosť Rómov pre evanjelium podľa mňa nepomerne vyššia ako u Slovákov.

Čím si to vysvetľujete?

V niektorých veciach sú naozaj odkázaní na to, aby im pomohol Boh, lebo nemajú uchopiteľnú pomoc, nevedia si niektoré veci zabezpečiť. Často zažívajú viacej Božieho zaopatrenia.

V dnešnej dobe je otvorenosť Rómov pre evanjelium podľa mňa nepomerne vyššia ako u Slovákov.

Perfektné teologické porozumenie evanjelia nie je také dôležité ako odovzdanie sa do Božích rúk. Myslím si, že toto Rómovia vedia.

Negatívne je, že keď sa vyskytne prekážka, problém, vtedy vedia ľahko cúvnuť.

Vzdávajú sa ľahko?

Minimálne cirkvi sa vedia rýchlo a ľahko vzdať.

Tam sa ešte pokúšate bojovať?

Niekedy sú to roky, ktoré človek musí čakať.

O Rómoch sa hovorí aj to, že sú viac poverčiví. Prejavuje sa to, vidíte to pri práci s nimi?

Sú komunity, kde sú veľmi poverčiví, a niekde už väčšinu povier prekonali. Ale treba povedať, že poverčivosť vzniká tým, že niečo sa takto udialo a potom sa toto stalo. Aj v duchovných veciach vznikajú rôzne poverčivosti.

Ako to myslíte?

Modlil som sa takto a potom mi Boh odpovedal. (Úsmev.) Ak sa takáto záležitosť dosádza do vzorcov poverčivosti, potom sa snažíme dostať do nejakého stavu, aby sme sa modlili tak ako predtým, aby sme dostali nejaký výsledok.

Ale čo sa týka rómskej poverčivosti, myslím, že keď sa im vec jasne vysvetlí, nemajú taký problém sa toho vzdať.

Horšie ako povery sú dnes rôzne závislosti, ktoré Rómov odtrhávajú od života. Napríklad gamblerstvo. To sa prekonáva ťažko.

Čo všetko zahŕňa vaša duchovná pastorácia Rómov?

Základom sú malé spoločenstvá, malé formačné skupinky, v ktorých sa snažíme ľudí viesť. Ak toto funguje, potom ide aj všetko ostatné dobre. Najdôležitejšie priamo pre mňa je sprevádzať, podporovať a formovať rómskych služobníkov.

Pravidelnou zložkou sú bohoslužby a aktivity ako tábor, vzdelávacie aktivity, festivaly, púte. V rámci kultúrnej oblasti máme viacero kapiel, divadlo, tanečné zoskupenia.

Do budúcnosti plánujeme zriadiť štúdio a zamerať sa aj na mediálne aktivity.

Dôležité sú evanjelizačné aktivity priamo v osadách. Viac-menej sú naše činnosti buď priamo v rodinách, alebo v nejakom centre.

Máme aj stavebné aktivity – budujeme centrá a potrebujeme mať domy aj pre kňazov, ktorí budú slúžiť, budujeme celú infraštruktúru rómskej misie. Potrebujeme pritom pomoc z rôznych strán.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Pri Prešove pôsobíte v budove, ktorá prechádza veľkou rekonštrukciou, minimálne vnútri to však vyzerá tak, že je všetko hotové. Na čo slúži vaše centrum Savore Sigord?

Je miestom pre väčší osobný a duchovný rast. Budovu sme kúpili v roku 2019, pomaly sme ju začali opravovať. Všetky murárske práce sme robili svojpomocne aj s Rómami.

Chceme, aby Rómovia cítili, že je to ich, aby sa tu cítili ako doma. A mnohí sem už takto prichádzajú, nemajú pocit, že prichádzajú do špeciálneho zariadenia.

A túto skúsenosť vedia odovzdať aj iným Rómom, ktorí potom takisto nemajú bariéru, že prišli k nejakým gadžom. (Úsmev.) Aj zamestnancami sú väčšinou Rómovia, aj chutne navaria, aj poriadne upracú, aj opravia, čo treba.

Ide o centrum, ktoré je mimo rómskych komunít. Prečo je to dôležité?

Aby ľudia mohli napredovať. Vychádzanie zo svojho prostredia do prostredia, ktoré im dáva hodnotu a inšpiruje ich, má veľmi významný prínos pri osobnom napredovaní jednotlivcov i rodín. Ľudí to ľahšie a viac niekam posunie.

Naše centrum je však otvorené pre všetkých, nie je to rómske centrum.

Ste gréckokatolícky kňaz, bývate tu v centre aj s rodinou. Bolo by jednoduchšie, ak by ste nemali rodinu, o ktorú sa takisto musíte postarať?

Moja manželka je pre mňa oporou. A myslím, že pre moje deti, ktoré sú už skoro všetky dospelé, to bol určite prínos a nie strata, že vyrastali v rómskom centre (v Čičave). Slúžime celá rodina. V tom je moja vďačnosť Bohu aj uspokojenie. (Úsmev.)

Beriete to ako svoje životné poslanie?

Keď ma počas seminára Boh k tomu viedol, skúmal som to, hľadal a modlil som sa za to. A keď som dospel k tomu, že mám slúžiť Rómom, odvtedy som to prestal riešiť.

Lukáš Bužo z kapely F6Mnohí chcú meniť Rómov zvonka, ale viera ich mení zvnútra

Imrich Gazda

Ako toto poslanie vníma vaša manželka?

Musela k tomu takisto v istej chvíli dospieť a veľmi sa teším, že spolu s ňou aj s mojimi tromi deťmi môžeme slúžiť spolu a zároveň prežívať radosť z rodinného života aj zo života s Rómami.

Sme s nimi často aj v rómskom prostredí a pre nás je to už normálne, neberieme to ako nejakú sociálnu pomoc. Skôr ako priateľstvo.

Rómovia asi lepšie prijímajú, že k nim vo funkcii kňaza prichádza zároveň manžel, otec a hlava rodiny.

Určite áno. Rómovia si naozaj ťažko vedia predstaviť život v celibáte, pre nich je veľmi čudesné žiť osamote, nie je to prirodzený spôsob života v ich predstavách.

Ako manželský pár sa snažíme byť pre nich, neskrývame pred nimi ani svoj rodinný život, môžu doň nahliadnuť, vidieť, či to na nich nehráme, a vieme ich ako manželia v niektorých veciach jasnejšie pochopiť, usmerniť či zdôverovať sa s nimi navzájom.