Bývalý ítečkár a budúci pravoslávny kňaz Vždy keď som si myslel, že už viem, ako to s Rómami robiť, prišla kríza

Martin Halík pochádza z Brna. Pracoval ako ítečkár, mal svoju firmu, chcel byť slávny a zarábať veľa peňazí. Rozhodol sa však pomáhať. Pred rokmi zvažoval odísť na misie do Afriky, Ázie či pomáhať chudobným na Ukrajine.

Napokon zakotvil na slovenskom Gemeri v rómskej osade Klenovec a založil Kresťanskú rómsku misiu. Žije tam už deväť rokov a aj vďaka tejto skúsenosti sa pripravuje na povolanie pravoslávneho kňaza.

V rozhovore priznáva svoje niekdajšie predsudky voči Rómom a tiež ako sa musel modliť za to, aby mu Boh k nim dal lásku. Opisuje aj to, ako s nimi niekoľko mesiacov žil priamo v rómskej osade.

V súčasnosti spolu s manželkou pomáha Rómom v piatich osadách, evanjelizuje a vzdeláva ich. V rámci svojej rigoróznej práce prekladá liturgiu svätého Jána Zlatoústeho do stredoslovenského rómskeho dialektu.

Ako ste sa pred rokmi ocitli v slovenskej rómskej osade?

S kamarátmi a kresťanmi z Brna sme sa snažili žiť dobrým životom a postupne sme dospeli do bodu, že sme chceli niekam vycestovať na misie.

Rozmýšľali sme nad Afrikou, Áziou alebo pomocou na Ukrajine, vtedy bolo po Majdane. Niektorí z našich kamarátov tam pomáhali dôchodcom. Napokon sa nám nikam nepodarilo odísť, len do okresu Rimavská Sobota. (Smiech.)

V tejto oblasti bolo vysoké percento samovrážd, väčšina detí mala rozvedených rodičov, žilo tam mnoho starých ľudí bez pomoci.

To sa ma dotklo a bolo mi to ľúto. Povedal som si, že skúsim trošičku pomôcť na tomto mieste. Vtedy som mal IT firmu. Keď prišla fáza, že moji kolegovia si začali zakladať rodiny, prišla aj otázka, čo ďalej. Dostal som nápad kúpiť si dom v Klenovci a pomáhať tu.

Riešenie rómskej otázky je na Slovensku dlhodobý problém. Vy ste prišli z Brna, nemali ste príliš ružové okuliare?

Keď som hovoril kamarátovi, že začínam robiť s Rómami, jeho prvá otázka bola, či ma už okradli. Tak som mu povedal, že hej, viackrát. Na to mi povedal: Dobre, už ťa beriem vážne. (Úsmev.)

Bol to taký prvý test, keď im chcel človek pomáhať. Ale už som na to bol pripravený aj z Brna, tam máme rómsku štvrť, voláme to Bronx.

V Brne som s nimi neprichádzal do kontaktu, ale vedel som, že tam okradli spolužiaka a napadli moju kamarátku. Takže som sa tým uliciam automaticky vyhýbal.

S týmito skúsenosťami ste prišli za slovenskými Rómami.

Mal som veľmi negatívny vzťah k Rómom. Situácia s nimi mi prišla neriešiteľná. Dokonca som aj kamarátku z Kanady, ktorá chcela ísť ako misionárka k českým Rómom, od toho veľmi intenzívne odhováral s tým, že to nemá zmysel. Hovoril som, že radšej má ísť k tým, ktorí si to zaslúžia.

Prišiel moment, keď som si hovoril, že ak Boh chce, aby som im pomáhal, musí mi k nim dať lásku. 

Mal som napríklad skúsenosť s Rómom, ktorý mi vo všetkom klamal, obťažoval dievčatá, stále som s ním musel niečo riešiť, sľuboval, že sa to nebude opakovať, ale nikdy to nedodržal.

Iných by to odradilo. Niekomu stačí aj negatívna skúsenosť z počutia.

Keď som prvýkrát prišiel do slovenskej rómskej osady, vyľakal som sa a bolo mi ich ľúto. Pripomínalo mi to fotky a videá z Indie. Netušil som, že na Slovensku niečo také existuje. O to viac ma to šokovalo. A vtedy sa to otočilo.

Prišiel moment, keď som si hovoril, že ak Boh chce, aby som im pomáhal, musí mi k nim dať lásku. Prišlo to tak nadprirodzene, že naozaj som ich mal ako keby od jedného momentu rád. Išlo to zhora. (Úsmev.) To prebilo aj tie zlé skúsenosti.

Z minulosti máme aj vzor od misionárov, ktorí šli ku kanibalom a tí ich zjedli. Ísť k ľuďom, ktorí môžu niečo ukradnúť alebo klamať, je oveľa jednoduchšie.

Ako túto misiu prijala vaša manželka, vtedy ešte priateľka?

Okrem môjho spovedníka bola prvá, kto zistil, že som v osade. To už som tam dochádzal asi tri roky. V Brne sme mali modlitebnú skupinku a ona sa začala vypytovať, prečo chodím na Slovensko.

Zistila, že tam nemám rodinu ani známych. Postupne to zo mňa vydolovala. (Úsmev.) Inšpirovalo ju to a chcela sa v Brne zapojiť do miestnej skupiny, ktorá pomáhala prostitútkam. Ale nedarilo sa jej to. Potom prišla v rámci väčšej akcie s kamarátmi k nám do osady a veľmi sa jej to dotklo.

Chcela tam pomáhať. A to nás k sebe ešte viac pritiahlo. Takto Pán Boh zariadil, že tu teraz pomáhame dvaja.

Keď som bol ešte slobodný, modlil som sa za to, aby moja manželka nosila okuliare, pretože som vedel, že Rómovia nezačnú nosiť okuliare, kým ich nebude nosiť niekto, koho budú rešpektovať. A veľmi to pomohlo.

Myslím si, že s manželkou sa nám podarilo nastaviť príjemné rodinné prostredie, v ktorom spoločne fungujeme a podporujeme sa.

Foto: Postoj/Alexander Iván

Prečo ste to pred ostatnými tajili a vedel o tom najskôr ako jediný len váš spovedník?

Myslel som si, že keď sa o tom veľa rozpráva, tak sa málo robí. Z biznisu som vedel, že keď sa človek s niečím podelí, cíti úspech a potom už nemá motiváciu robiť. Asi ani nebol dôvod o tom rozprávať.

Mama by sa o mňa bála, keby to vedela. V práci sa toľko ľudia o seba nezaujímajú a celkovo v našom svete ľudia žijú viac individuálne. Nebola to žiadna téma. Keby mi spovedník povedal, že o tom mám rozprávať, tak o tom hovorím.

Ježiš sa stretával najmä s ľuďmi, ktorí boli na okraji spoločnosti. Inšpirovalo to aj vás?

Ježiš nastavil latku vysoko. Povedal: Kto mi dal piť, keď som bol smädný, kto mi dal najesť, keď som bol hladný, kto ma navštívil vo väzení, ten vojde do Božieho kráľovstva.

Medzi Rómami mi to príde super. Oni sú pokorní, nemyslia si o sebe veľa, hneď všetko neodsúdia a sú ochotní druhým načúvať. Tá pokora urobí veľa. Sú k nej aj cvičení. Prídu do obchodu, chcú si niečo kúpiť a ľudia sú k nim hrubí. Musia to všetko vydržať a učí ich to pokore. Vďaka nej sú schopní veľa prijať.

V Česku žije podľa štatistík mnoho ateistov, na Slovensku sa zas väčšina hlási ku kresťanstvu. Pocítili ste ten rozdiel, keď ste sem prišli?

Keď sa človek rozpráva v Česku s neveriacim a ten nevie o viere nič, je otvorený každým smerom – budhizmu, hinduizmu, ale aj kresťanstvu.

Na Slovensku keď sa rozprávam s neveriacim alebo okrajovo veriacim, o kresťanstve veľa počuť nechce. Viac ho zaujme ezoterika alebo iné smery.

Nikola Bilá z Gréckokatolíckej rómskej misieMôj život sa totálne zmenil. Všetko sa začalo jednou otázkou kňaza

Jana Holubčíková

Vy ste v rómskej osade nejaký čas aj žili. Prečo ste sa rozhodli vyskúšať to tam?

Príde mi to ako skúsenosť podobná Kristovi. Keď k nám prišiel, nenarodil sa v paláci, ale v chlieve. Išiel medzi chudobných a vyskúšal si tú najväčšiu biedu, aby ho tí chudobní nemali problém prijať.

Zároveň aj misionári to robili tak, že kam išli, prijali miestnu kultúru a žili medzi nimi. Vtedy človek vie tých ľudí lepšie pochopiť, pozná ich starosti, potreby – že každý deň treba chodiť po vodu, zháňať drevo a je problém sa vykúpať.

Človek zažije, že pri studni sa porozpráva s ľuďmi – podobne ako sa Ježiš rozprával so Samaritánkou, ide o nejaký kontaktný bod. Veľa vecí sa dá takto pochopiť.

A na čo ste prišli?

Rómovia sú experti v tom, že vedia, čo chcú ľudia počuť a o aký príbeh sa podelia. (Úsmev.) Keď príde jeden politický kandidát, všetko mu odkývajú, a keď príde ďalší, takisto mu všetko odkývajú. Dostanú tak niečo aj od jedného, aj od druhého.

Keď príde kňaz, povedia mu nejaké svoje historky z duchovného sveta. (Smiech.) Aby boli všetci spokojní, aby reč nestála. Ale keď s nimi už človek býva v osade, vidieť, kto sa ako správa, aká je tam hierarchia.

Už nevedia hrať divadlo a človeka berú ako vlastného. Trvalo to asi päť až šesť mesiacov, kým som sa do osady nasťahoval. Predtým som sa za to modlil a hľadal som príležitosť, či mám do toho ísť. Potom sa otvorila príležitosť. Jeden z nich ma oslovil, či by som tam pri nich nechcel bývať.

Asi to bral ako srandu, ale povedal som, že hej. Dohodli sme sa, že by som tam mal samostatnú izbu, platil by som nájom a chodil by som k nim aj jesť.

Aké to tam potom bolo?

Prvú noc som sa tam skoro zadusil dymom, to bolo hrozné. (Smiech.) Ďalšie noci som skoro zamrzol. Naučil som sa žiť pri otvorených dverách.

Postupne mi skoro všetky veci ukradli, ale všimol som si, že čím viac vecí mám, tým rýchlejšie miznú. Musel som sa naučiť, že mi stačí len jedna hubka na riad, o ktorú však aj tak o tri dni prídem. No keď ich kúpim desať, osem z nich mi zmizne aj behom hodiny. Musel som teda zmeniť svoj štýl nakupovania do zásoby.

Avšak mobil mi nikdy nezmizol. Ani počítač či peňaženka. Keď je tam niekto opitý, je to nebezpečnejšie. Vtedy sa všetci v osade tvária, že spia, zamknú sa dvere.

Foto: Postoj/Alexander Iván

Nebáli ste sa?

Asi som sa nebál. V noci síce boli hraboši, potkany a to človeka vydesí. Ale s mačkou je to už lepšie. (Smiech.) No že by som sa bál, že ma tam niekto prepadne? Neviem, myslím, že Rómovia až takí nie sú.

Nie sú takí konfliktní a nemajú toho toľko na svedomí, aspoň v našej obci. Tým, že je to malá dedina, nie je toho toľko. Čím väčšia je anonymita, ako napríklad v Brne, tým je to oveľa horšie. Tam už sú aj drogy, prostitúcia, veľké peniaze.

Spomínali ste, že ste sa modlili za to, aby ste Rómov pochopili, našli si k nim cestu. Podarilo sa teda?

Za všetko sa snažím modliť, zároveň vždy som mal svojho spovedníka, ktorý ma duchovne viedol. Povedal mi nie napríklad vtedy, keď som tam chcel kúpiť deťom kone. Podľa neho by som to časovo už nedával.

Veľakrát som odtiaľ chcel ujsť, chcel som to nechať. Viackrát sa stalo, že mi poškodili auto, deti mi pobehali po streche. Alebo som ich chcel učiť na gitare, tak som im porozdával gitary, ktoré potom rozbili.

Zažil som veľa ťažkých momentov, ale pomohlo mi, že večer som mal čas s Bohom. Šiel som na prijímanie a väčšinou už bolo všetko v pohode.

Vždy keď som si myslel, že už viem, ako to s Rómami robiť, prišla kríza. Ale keď som tam šiel s pokorou, že uvidím, ako bude, vtedy to bolo dobré.

Kňaz Martin Mekel z Gréckokatolíckej rómskej misieRómovia sa v kostoloch necítia dobre. Chceli by sme ich začleniť do gadžovskej cirkvi a to veľmi nejde

Jana Holubčíková

Čo vás ešte prekvapilo?

Rómovia majú skvelú vlastnosť, že vedia odpúšťať. Napríklad jedna manželka pobodala svojho muža nožom a ďalší deň jej všetko odpustil a boli spolu. O pol roka ho pobodala znovu a znovu jej odpustil.

A potom sa to už neopakovalo. Niekoľko rokov ich vzťah fungoval a ukončil ho až zásah sociálnych pracovníkov, lebo boli na pokraji biedy.

Avšak to odpustenie, že manželka ma pobodala a idem si k nej na ďalší deň ľahnúť, je silné. Odpustiť naozaj vedia. Aj ja som tam narobil chyby, ale každý deň bol ako keby nový. Všetko sme si vzájomne odpustili a išli sme ďalej.

Pomoc ľuďom na okraji spoločnosti je potrebná a dôležitá, ale niekedy sa môže zvrtnúť tak, že niektorí zistia, že pomoc funguje aj bez snahy a stačí si ju len vypýtať, lebo odniekiaľ vždy príde. Ako ste toto ustáli, aby to nebolo len o tom, že vy dávate a oni len berú?

Tento problém už riešili aj iní. V Rusku pôsobil svätý Ján Kronštadský, ktorý videl veľa alkoholikov, ľudia tam žili vo veľmi zlých podmienkach podobným v osadách, aj sa tam začalo vzmáhať takzvané profesionálne žobráctvo.

Z príspevkov, ktoré mu veriaci dávali, postavil dom lásky k práci. Ľudia tam vždy dostali najesť a boli vedení k tomu, aby pracovali, učili ich remeslu a aby sa mohli aspoň za jedlo zamestnať.

Takto ste to nastavili aj vy?

Snažíme sa deti učiť, aby mohli v dospelosti pracovať a aby to zvládali. Dospelých povzbudzujeme k robote. Mali sme problém s chlapmi, ktorí neboli ráno zvyknutí vstávať alebo nemali kontakt na nikoho, kto by ich vedel zamestnať.

My sme to nastavili tak, že kto potreboval, mohol si k nám prísť po múku a olej, aby si mohli upiecť chlieb, ale musela prísť hlava rodiny. Lebo muž je zodpovedný za to, aby mala rodina čo jesť.

A musel prísť pred siedmou hodinou ráno. Podobne je to aj v Biblii, keď Izraeliti putovali, manna im padala z neba, a aby nezleniveli, rozpúšťala sa, hneď keď vyšlo slnko.

V osade v Klenovci sa stalo, že znovu začali krstiť deti, začali riešiť prvé sväté prijímanie, od ktorého už predtým upustili.

Museli teda vstávať ešte za tmy a nazbierať si jedlo. A tak sa nestalo, že by sa generácie odnaučili vstávať a pracovať. Verím, že aj Rómom to postupne pomohlo. Vždy keď si prišli po múku a olej, pýtali sme sa ich aj na prácu.

Keď nám niekto povedal, že nemá, dali sme mu kontakty, aby sa niekomu skúsil ozvať. Vďaka Bohu, prišiel moment, keď sa sto percent otcov rodín zamestnalo.

Momentálne sú bez práce asi len dvaja. Držia sa, občas niekoho prepustia, napríklad v zime, keď je práce menej.

Nebol pre Rómov – mužov problém ísť si pýtať pomoc?

Možno hej. Ale prišiel hlad a ten ich donútil to riešiť. Keď nie hlad, tak hladná manželka, ktorá má na starosti deti.

Okrem múky či oleja ponúkate Rómom duchovné vedenie. V jednej osade ste už postavili aj kaplnku. Sú Rómovia v osadách, kde pôsobíte, naozaj praktizujúci kresťania – prijímajú sviatosti, chodia na spovede? 

Všetko je prepojené. Prispôsobujeme sa ľuďom, čoho sú schopní. V Klenovci je väčšia skupina aktívnych, predovšetkým sú to deti a mládežníci, s ktorými sme boli odmala. V osade v Klenovci sa stalo, že znovu začali krstiť deti, začali riešiť prvé sväté prijímanie, od ktorého už predtým upustili.

Deti sa s nami začali modliť, chodiť na spoveď, prijímanie. A takisto zopár dospelých. Jeden dospelý má skúsenosť, že odkedy sa k nám chodí modliť, prestal užívať drogy.

Myslel si, že keď bude mať rodinu, nechá aj drogy. Ale ani keď mal dieťa a rodinu, nedokázal to. Vďaka modlitbám sa to podarilo. Hovorí, že ho to už tým smerom neťahá. 

V osade sa pravdepodobne stretávate aj s negatívami. Čo všetko tam vidíte?

Tieto generácie Rómov už nevedia spievať ani hrať. Odkedy majú televízory, nerobia to. Majú veľa rozpadnutých vzťahov, slobodné matky. Po tom, čo sme prišli, dali sa do poriadku aj vzťahy. Mladší majú stabilné rodiny a funguje to. Ako keby im chýbali vzory, pozerali seriály, kde je veľa rôznych vzťahov, a to ich kazí.

S propagovaním homosexuality došlo napríklad k tomu, že sa niekomu dala nálepka homosexuála a potom ho ostatní začali zneužívať. Lenže keď sa povedalo, že to takto nemá byť, zneužívanie vymizlo.

Voľakedy tancovali maloleté dievčatá nahé a zmizlo aj to. Prišiel k nim ako keby zmysel života, radosť. A zmysel života nedá svet, ale Boh. 

V Slovenskej akadémii vied vyšla štúdia, ktorá potvrdila, že kresťanské projekty majú pri pomoci Rómom oproti tým nekresťanským trvalejší účinok. 

Keď človek verí, že Boh existuje a že ho niekto stále vidí – či klame, či neklame, či vylihuje v posteli, je to iné. Boh nám veľmi pomohol aj tým, že fabrika, ktorá zamestnáva dvesto ľudí, mala už trikrát zatvárať a nikdy nezatvorila. Naopak, nabrala ďalších.

Jedna v Hnúšti síce zatvorila, ale Rómovia sú už vo fáze, keď sú schopní dochádzať aj do okresného mesta za prácou. Tri roky dozadu by to ešte nebolo možné.

Foto: Postoj/Alexander Iván

Pomáhate rómskym deťom, učíte ich písať aj čítať. Aktuálne pre ne chcete zriadiť aj strednú školu. 

Keď som prišiel do osady, málo detí vedelo plynule písať a čítať. Vedeli písmenká aj slabiky, ale čítali veľmi pomaly. Nevedel som, ako im pomôcť, ale vďaka piesňam v spevníkoch sa naučili čítať plynule.

Chceli sme im potom pomôcť viac, tak sme ich začali učiť aj matematiku, logické myslenie, hrali sme sa s nimi zložitejšie hry. Všetko prišlo prirodzene. Prestali ich baviť jednoduché veci, chceli niečo viac. Posúvali sa ďalej.

Ale potom sa stalo, že keď niekto odišiel na strednú školu do Lučenca, buď sa dostal k drogám, alebo k prostitúcii.

Čo sa stalo?

Bieli ich automaticky medzi seba neprijali, no prijali ich iní Rómovia. Niektorí z nich boli špekulanti, využili, že Róm v novom prostredí nikoho nemá, tak sa hrali na kamaráta, dali mu pervitín a on pre nich mal robiť prostitútov alebo kradnúť.

Kamarát mi spomínal tento prípad. Je veľmi nebezpečné vycestovať od rodiny, ktorá ich chráni.

Veríme, že sa nám podarí zriadiť strednú školu u nás v osade a tieto problémy sa nám podarí vyriešiť. Veľmi ústretová bola stredná škola pravoslávna v Michalovciach, ktorá by im umožnila individuálne štúdium. Učili by sa u nás a dochádzali tam na skúšky. 

Aké odbory by tam študovali? 

Kuchár a IT. Ja rozumiem IT a viem im pomôcť zohnať v tejto oblasti prácu. Vidím, že ich to baví. Na krúžku ich učíme práci s počítačom, vyrábať si potlače na tričká, čím sa učia aj grafickej zručnosti.

V našom centre vyrábame tričká na zákazku aj pre letné tábory. Odbor kuchár je medzi nimi takisto celkom populárny. Hlavne dievčatá povedia, že by chceli byť kuchárky. Do budúcna by sme radi ponúkli aj murárčinu.

Lukáš Bužo z kapely F6Mnohí chcú meniť Rómov zvonka, ale viera ich mení zvnútra

Imrich Gazda

Do osady ste prišli ako podnikateľ, dnes si však robíte doktorát na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte v Prešove a chystáte sa byť kňazom. Ako ste k tomu dospeli? 

Prišlo to až pomocou v rómskej osade. Najprv som si myslel, že im budem pomáhať hlavne ako podnikateľ, že im budem zháňať prácu, učiť ich a takto pomôžem aj regiónu. Potom som videl, že oni skôr potrebujú kňaza, ktorý ich privedie k Bohu, a s Božou pomocou sa zmenia na lepších ľudí. 

Ako vás formovalo to, že aj váš otec bol pravoslávny kňaz? 

Tým, že pochádzam z Česka, tak to pre mňa bolo ťažké. Na základnej škole som sa bál hovoriť, že môj otec je kňaz. Lebo každý by si predstavil, že je to nejaký smilník. (Smiech.)

V Česku bolo veľmi ťažké vysvetliť, že kňazi mohli mať manželky a deti. Na Slovensku je to oveľa viac v pohode.

Aj váš otec sa bál hovoriť, že má rodinu a šesť detí? 

(Úsmev.) To nie, ale maminka nechcela, aby otec chodil v rúchu alebo ju držal za ruku, lebo sa na ňu všetci pozerali čudne. V detstve som mal stigmu, vďaka ktorej chápem lepšie aj Rómov.

Kňazský plat nie je veľký, neboli sme bohatí. Doma nás bolo veľa, nemohli sme si kupovať malinovky a podobne. Hovoril som si, že sirup sa ešte dá, ale vodu pijú úplní žobráci.

Keď som sa potom stretol s bohatými ľuďmi a zistil som, že aj oni pijú obyčajnú vodu, tak som ju začal piť aj ja.

Jednému môjmu kamarátovi Rómovi sa stalo, že nemal prácu a nevyšli mu peniaze na víkend, aby si kúpil malinovku. Tak celú sobotu a nedeľu nepil nič a v pondelok prišiel dehydrovaný do roboty.

Chápem tie komplexy z chudoby a bariéry. Rómom pomáha, keď nás s manželkou vidia, ako pijeme obyčajnú vodu a neriešime toľko vecí – oblečieme si aj neznačkové tepláky, niekedy roztrhané, obujeme si staré topánky. Pre nich má význam nosiť značkové veci. Vedia, že sú chudobní, ale nechcú tak vyzerať.

Nesmú smrdieť od dymu, musia mať čisté ruky. Nechcú byť na slnku a byť tmaví, často preto nechcú robiť vonku na stavbách.

Ešte sa pristavme pri Pravoslávnej cirkvi, na Slovensku nepatrí počtom k tým najväčším. Ako vnímate vzťahy pravoslávnych s inými cirkvami?

V Čechách boli vzťahy dobré, tu na Slovensku mi to príde horšie. Je to poznamenané nedávnou minulosťou. Príde mi, že nám to dobre funguje v projekte Operácia vianočné dieťa, kde sa nesústredíme na rozdiely, ale na to, ako obdarovať čo najviac núdznych deti. Máme rovnaký cieľ a to nás spojí.

Ide o medzinárodný projekt organizácie Samaritan`s Purse rozšírený po celom svete, ktorý sa snaží zasiahnuť najnúdznejšie deti na svete. Dostanú pekný darček, v ktorom nájdu základné hygienické a školské pomôcky, ale aj hračku a cukríky.

Darčekov a učebníc máme dostatok, zato chýbajú farnosti a cirkevné spoločenstvá ochotné sa zapojiť.

Foto: Postoj/Alexander Iván

Pravoslávna cirkev sa v médiách v poslednom období spomína v súvislosti s vojnou na Ukrajine, kde pozorujeme štiepenie miestnej pravoslávnej cirkvi. Aké sú názory na tento vojnový konflikt medzi pravoslávnymi na Slovensku a v Česku?

Keď som bol na Ukrajine vo vojnovej oblasti pred piatimi rokmi, ľudia sa bez ohľadu na svoj politický názor zjednotili a spoločne pomáhali zasiahnutým vojnou na obdivoch stranách. V Poprade boli ruskí a bieloruskí veriaci prví, ktorí začali pomáhať utečencom.

Pravoslávna filantropia v Košiciach má na starosti veľké krízové centrum na hlavnej stanici v Košiciach. Naším cieľom je pomôcť, či už sa v núdzi ocitne Ukrajinec, Rus, alebo Slovák, či Róm.

Kedy budete vysvätený za kňaza?

V máji som bol vysvätený za diakona v košickej katedrále. Teraz mám diakonskú prax a ďalšie je už na Božej prozreteľnosti a vladykovi. (Úsmev.)

Je predpoklad, že dostanete za úlohu spravovať „farnosť“ v Klenovci? Ste pri Rómoch už deväť rokov. Vyzerá to, že na jednom mieste pri nich zotrváte dlhodobo?

To neviem. Keď som prišiel, bral som to tak, že prípadne zostanem do konca života. Z minulosti som si pamätal, že misionári, ktorí k nám chodili do Česka po páde komunizmu, často po desiatich rokoch odišli a potom na Facebooku písali: Hurá, Amerika, mám za sebou to ťažké, čo bolo v Česku.

Mňa to potom zranilo. Toto by som nikomu nechcel spraviť, že niekde by som bol a potom by som rozprával, aké to tam bolo hrozné a ťažké. (Smiech.)

Aktuálne som tu s manželkou, tromi deťmi, sme šťastní a spokojní. Berieme to tak, že Rómovia majú super vlastnosti. Hoci sú aj ťažké veci, ale aj tie sú dobré.

Ako bude Boh chcieť, tak dlho zostaneme. Odídeme, ak nás biskup pošle inde alebo ak nás tu už viac nebudú chcieť. (Úsmev.) Potom to budem brať ako Božiu vôľu.