Kňaz z Prednej Hory Odkedy chodím za závislými, nesúdim ľudí. Kňaz či neveriaci, všetci sú si tu rovní

Po roku pôsobenia v psychiatrickom liečebnom ústave hovorí, že pastorácia medzi závislými ľuďmi ho zmenila.

„V prvom rade si človek uvedomí, že nesmie nikoho odsudzovať. Ja som sa o to snažil aj predtým, ale odkedy chodím na Prednú Horu, tak nesúdim ľudí vôbec,“ vysvetľuje kňaz Peter Krajč.

V rozhovore hovorí, že pri závislosti sa treba modliť, ale netreba sa spoliehať len na to. „Ja ako kňaz sa nemôžem hrať na odborníka, lebo môžem urobiť viac zla ako dobra. Nie je dobré všetko nechať len na Pána Boha. Napokon, aj tých odborníkov nám dal Pán Boh.“

Pýtali sme sa ho, či sa treba spovedať zo závislostí, prečo za ním prichádzajú aj neveriaci klienti, ale aj na to, ako sú na tom kňazi, ktorí sa stanú závislými.

Peter Krajč pôsobí vo farnosti Muráň, je dobrovoľným hasičom a od septembra bude slúžiť ako hasičský kaplán v Centre výcviku v Lešti.

Aký je záujem o vašu duchovnú službu na Prednej Hore? Čo ponúkate ľuďom?

Stretávame sa každý štvrtok, poskytujem im pomoc formou modlitby, sviatosti zmierenia a, samozrejme, svätej omše. Modlíme sa za závislých aj za tých, ktorí sa zo závislosti liečili, aby mali silu vydržať. Modlíme sa aj za ich rodiny, lebo je to veľmi dôležité.

Prečo?

Trpia nielen tí, ktorí sa liečia, ale aj ich rodinní príslušníci. Modlíme sa, aby im vedeli odpustiť, pretože závislosť urobí veľa zlého, takže aj tá rodina potrebuje silu. A takisto aby mala trpezlivosť s abstinujúcimi.

Kto má záujem o vašu duchovnú službu?

Väčšina klientov sú praktizujúci veriaci, ktorí prijímajú sviatosti pravidelne. Ale stane sa, že prichádzajú aj takí, ktorí neboli na spovedi desať rokov. To ma poteší, lebo majú vieru v to, že im sviatosť pomôže.

Foto: Postoj/Jana Holubčíková

V čom je pastorácia v liečebni iná?

Napríklad spoveď netrvá minútu ani dve – poviem hriechy a idem. Závislý človek sa chce vyrozprávať a povedať úplne všetko, čo narobil zle. Častokrát je to generálna spoveď. Hovoria svoj príbeh a mnohí sa pri tom rozplačú. Väčšinou hneď na začiatku povedia: Ja chcem vyznať naozaj všetko.

Pomáha im to, má to efekt?

Áno, jasné. Cítim to hlavne vtedy, keď odchádzajú a prídu sa ešte poďakovať. To úplne stačí.

Čo sa musí stať, aby závislý človek uznal, že má problém?

Vo väčšine prípadov musí padnúť až na dno. Prizná si, že ďalej by to už nezvládol a musí vyhľadať odbornú pomoc.

Doma nemá človek možnosť nad tým všetkým rozmýšľať tak ako na Prednej Hore. Tu má viac času, viac ticha, nie je pod vplyvom alkoholu alebo inej látky, je pri čistom rozume. Má čas a priestor zhodnotiť svoj život. A vtedy na kadečo príde.

Na čo napríklad?

Ako ublížil sebe, rodine, ale aj na to, že to chce zmeniť, to je dôležité. Chce napraviť, čo pokazil. Modlíme sa aj za to, aby títo ľudia mali trpezlivosť sami so sebou, aby to zvládli.

Ak za vami prídu neveriaci, ako sa s nimi rozprávate?

Nenazval by som ich neveriacimi. Buď sú to nepokrstení, alebo nepraktizujúci veriaci. A keď prídu za kňazom, znamená to, že veria, že nejakým spôsobom im to môže pomôcť, aspoň tou modlitbou.

Prídu a povedia: Modlite sa za mňa. Majú pravdepodobne dôveru v Boha, že im vie pomôcť, aj napriek tomu, že neboli pokrstení alebo neboli k viere vedení. Nevypytujem sa, čo ich ku mne priviedlo, je to ich rozhodnutie. Ale prídu a to je dôležité.

Je pre nich Boh akousi silou, ktorá ich môže posilniť zvnútra?

Uvedomujú si, že Boh je to niečo nad nimi, čo im dokáže pomôcť.

Mnohí veriaci pijú alkohol, či už príležitostne, alebo nárazovo. Je to v prípade veriaceho človeka v poriadku, nemal by si to viac ustrážiť?

Diabol napáda práve tých, ktorí chcú žiť vo vzťahu s Ježišom Kristom. Takže toto je aj dielo diabla. Ale, samozrejme, každý človek si musí vedieť tieto veci ustrážiť, aby sa nedostal do závislosti.

Máme desať Božích prikázaní a závislosť vedie k tomu, aby sa porušovali. Veriaci môže sám zbadať, kedy je to zlé, a zhodnotiť, či už je závislý.

Psychológ z Prednej HoryZávislosť sa často opakuje ako generačná trauma. Deti závislých sú ohrozenejšie, musia byť pri alkohole opatrnejšie

Jana Holubčíková

Ako to myslíte?

Na prvom meste mám alkohol, a nie Pána Boha. To je prvé Božie prikázanie. Štvrté prikázanie hovorí: Cti otca svojho i matku svoju. Nevážim si rodičov alebo manželku, lebo som závislý, a oni tým trpia.

Ďalšie prikázanie je: Nezabiješ. A ja si závislosťou škodím na zdraví. Závislý, aby sa dostal k alkoholu alebo inej omamnej látke, kradne a to je porušenie ďalšieho príkazu.

V živote ďalších, ktorí sa možno ani neliečia na Prednej Hore, vidíme prostitúciu, ktorá súvisí s drogovou závislosťou. Je to ďalší hriech, predávanie seba.

Takto by sa dala nájsť súvislosť s každým Božím prikázaním.

Čo môže urobiť veriaca rodina, ktorá vidí, že ich blízky je závislý? Chcú mu pomôcť, ale nevedia ako.

Som kňaz, čiže radím, aby sa modlili. Ale zároveň odporúčam, aby vyhľadali psychiatra alebo psychológa, ktorý závislému človeku pomôže. Už mnohokrát sa mi stalo, že som ľudí poslal za odborníkmi, nie je to hanba. Na to ich tu máme, takže treba to riešiť s nimi.

Ja ako kňaz sa nemôžem hrať na odborníka, lebo môžem urobiť viac zla ako dobra. Nie je dobré všetko nechať len na Pána Boha.

Napokon, aj tých odborníkov nám dal Pán Boh.

Keď ste ich poslali za odborníkmi, ako to vzali?

Niekto to prijal, ale stalo sa aj to, že nie. Človek častokrát potrebuje len nejaké posunutie. Vie, čo má urobiť, že má niekam ísť, ale možno to potrebuje počuť od niekoho iného, možno od kňaza. Treba ich len povzbudiť, že to nie je hanba.

Mnohí opakovane spadnú do závislostí, s tým treba počítať už pri liečbe. Dokážu aj vtedy dôverovať Bohu, že je stále s nimi?

V areáli Prednej Hory sme nedávno požehnali krížovú cestu. Zo štrnástich zastavení hneď tri hovoria o Ježišovom páde. Padnúť je ľudské, každý z nás padá, ale dôležité je vstať a ísť ďalej. Aj v tomto je nám Pán Ježiš vzorom.

Liečebňa je v krásnom kaštieli, ale je to taká bublina, kde závislí žijú tri mesiace, a potom sa vrátia do každodenného života. Prichádza tvrdá realita so všetkými problémami, ktoré si nahromadili svojou závislosťou.

Prvé tri mesiace sú len začiatkom liečenia či abstinovania. Tu sú chránení od alkoholu alebo drog, od zlých kamarátov. Po liečení však musí človek zmeniť aj okruh svojich priateľov, aby ho nestiahli späť.

Foto: Postoj/Jana Holubčíková

Liečia sa na Prednej Hore aj kňazi či rehoľníci? Je pre nich ťažšie priznať si závislosť?

Myslím, že v tom rozdiel nie je. Kňaz je človek ako každý iný. Iné je to možno len v tom, že je Zlým ešte viac napádaný. Je na ňom, či si prizná závislosť a chce sa liečiť alebo si to neprizná a skončí zle.

Ako to vyzeralo, keď za vami prišiel kňaz, ktorý sa liečil?

Samozrejme, chodil na svätú omšu, bol pri nej aktívny, ale len ako laik. Nemohol ju slúžiť ani pri nej koncelebrovať, pretože bol pacientom a tí sú si všetci rovní. Pri liečbe sa stierajú všetky rozdiely – niet tu kňaza, právnika ani robotníka.

Máte pre nich viac pochopenia, keďže ste takisto kňazom? Lebo iní kňaza vnímajú ako autoritu, a keď padne, možno ho skôr odsúdia. 

Viem sa vžiť do situácie kňaza pacienta, prečo sa tam dostal. Život kňaza je častokrát taký, že je na fare sám a ľudia oňho nemajú záujem. Aj sa snaží, ale nevidí ovocie svoje pastorácie. Môže vyhorieť. Dôvody bývajú všelijaké.

Čo sa deje s kňazom, ktorý prizná, že je závislý? Musí na istý čas zanechať svoju službu?

Áno, ide na péenku a potom je už na rozhodnutí biskupa, čo s ním ďalej urobí.

Kňaz, ktorý zápasil s vnútornou prázdnotouNaplnenie som hľadal v práci, filmoch aj alkohole. Pomohol mi až zásah zhora

Imrich Gazda

Ako kňaz pôsobíte aj na fare v Muráni. V čom sa líšia tieto vaše služby?

V liečebni na Prednej Hore nejde o tradičnú vieru či pastoráciu. Nie je to o tom, že idem do kostola, lebo je nedeľa alebo je pol piatej. Ľudia sem prídu, lebo naozaj chcú a tešia sa. Nevravím, že veriaci vo farnosti nechcú alebo sa netešia, ale rozumiete, je to iné.

Motív závislých je silnejší ako ľudí v bežnej farnosti. Cítia, že pri liečbe potrebujú Božiu pomoc. Moja pastorácia na Prednej Hore je bonusom navyše. Človek akosi viac vníma, že jeho práca má zmysel.

Zmenila vás nejako táto špeciálna pastorácia?

Určite áno. V prvom rade si človek uvedomí, že nesmie nikoho odsudzovať. Ja som sa o to snažil aj predtým, ale odkedy chodím na Prednú Horu, tak nesúdim ľudí vôbec.

Nikto z nás nevie, ako skončí, a nevieme ani to, prečo sa tam tí ľudia dostali. Čo bolo tou pohnútkou, že sa stali závislými? Nevidíme do ich vnútra.

Vnímate, že my všetci, či už sme veriaci, alebo neveriaci, máme problém s odsudzovaním?

My ľudia veľmi rýchlo odsudzujeme toho druhého. Podľa toho, ako vyzerá, ako sa správa. Keď je veselý, nie je dobre, keď je zamračený, tiež nie je dobre. Hneď súdime, čo za tým je.

Aj mne sa stalo, že za mnou prišiel potetovaný muž, vyholená hlava, dlhá brada... No keď som sa s ním trochu spoznal, ostal som prekvapený, aké dobré veriace srdce sa skrýva pod tým zovňajškom.

Foto: Postoj/Jana Holubčíková

Vždy je záhadou, kto spadne do závislosti a čím je ovplyvnený. Ako to vnímate?

Ani odborníci na to nedokážu presne odpovedať. Nevieme, prečo sa to deje. Niekto má genetické predispozície, iný nezvládol svoje životné situácie.

Hlavne však nikoho neposudzujme a neodsudzujme. Aj keby sa sem musel vrátiť zas a znova. Každý z nás má svoje nedostatky a nikto z nás nevie, ako sa raz bude jeho život vyvíjať.

Mám veľa kamarátov a viem, ako trpeli ich rodiny. Lebo do závislosti je zatiahnutá celá rodina. Tá trpí najviac. Aj keď v tom momente si závislý ešte neuvedomuje, že okráda manželku a deti o lásku, o detstvo a pokojný život.

Závislý žije vo svojom svete a na iných nepozerá. Často mu to dôjde až na liečení. Preto je dôležité modliť sa aj za ich rodiny, aby im vedeli odpustiť všetko to zlo, ktoré napáchali.

Pred časom jedna poslankyňa kritizovala zákon, ktorý umožňuje kňazom vstupovať do zariadení zdravotnej starostlivosti. Stretli ste sa na Prednej Hore s tým, že by ste tam ako kňaz niekomu prekážali?

Naopak, mám presne opačnú skúsenosť, keďže sa za mnou chodia vyrozprávať aj nepraktizujúci. Chodieval som tiež do klasickej nemocnice, tam ma takisto zavolali aj takíto ľudia. Niekedy dokonca sami od seba náš spoločný rozhovor nazvali svätou spoveďou.

Jedna praktická otázka na záver. Má sa človek spovedať z toho, že pije veľa alkoholu?

To je otázka na moralistov, nech to posúdia. (Úsmev.) Ale osobne si myslím, že je dôležité povedať pri svätej spovedi o tom, že mám problém s alkoholom alebo s inou závislosťou.

Pretože kňaz mi môže poradiť, niečo alebo niekoho odporučiť.

Spovedník ma môže upozorniť, že škodím nielen sebe, ale aj svojej rodine. Čiže je dobré, ak sa závislosť spomenie – nielen od alkoholu, ale aj hocijaká iná, napríklad aj od práce.