Katolícka cirkev v Maďarsku Pred 75 rokmi museli biskupi uznať komunistov

V Maďarsku trpí Katolícka cirkev aj desaťročia po páde komunizmu v roku 1989 následkami viac ako 40 rokov ideologického útlaku. Tlak, ktorý strana vyvinula v najtvrdšej fáze stalinizmu, bol enormný. Presne pred 75 rokmi prežila cirkev mimoriadne čierny deň.

Kurz stanovil generálny tajomník komunistickej strany Mátyás Rákosi v októbri 1948: „Skoncujeme s taktikou zhovievavého zaobchádzania so zradcami – aj keď sú zahalení do rúch kňazov a kardinálov.“ 

Po slovách čoskoro nasledovali činy. A tak 30. augusta 1950, pred 75 rokmi, dosiahla stalinizácia v Maďarsku nový vrchol a cirkev prežila čierny deň. Vynútenou dohodou medzi katolíckymi biskupmi a komunistickou vládou sa cirkev v Maďarsku na desaťročia dostala pod úplnú štátnu kontrolu.

Ničenie cirkevnej nezávislosti sa začalo hneď po príchode Červenej armády na jeseň 1944. V dôsledku pozemkovej reformy podľa sovietskeho vzoru stratila Katolícka cirkev v marci 1945 všetky svoje pozemky – päť percent celkovej obrábanej plochy Maďarska. V ústave z augusta 1949 bola zakotvená prísna odluka cirkvi od štátu.

Tajnej polícii sa darilo získavať si kňazov a takto sa infiltrovať do cirkevných úradov. Postupným zdokonaľovaním tohto systému informátorov vznikla atmosféra neustálej nedôvery. Vnútorné rozdelenie sa ešte prehĺbilo takzvaným mierovým hnutím kňazov, ktoré si štát vynútil v auguste 1950. Hnutie malo zabezpečiť „aktívnu spoluprácu cirkví na budovaní socializmu“ a postupne sa infiltrovalo do všetkých cirkevných štruktúr.

Symbolická postava odporu

Kto kládol odpor, často musel za to draho zaplatiť. Medzi masovými zatýkaniami kňazov, rehoľníkov a laikov vynikajú najmä zinscenované súdne procesy s kardinálom Józsefom Mindszentym a arcibiskupom Józsefom Grőszom. Prímas Mindszenty, symbolická postava odporu proti nacizmu a komunizmu, bol po sérii veľmi sledovaných prednáškových ciest na Západ v roku 1948 zatknutý a mučený. Vo februári 1949 ho komunisti odsúdili na doživotné väzenie za vlastizradu, špionáž a devízové delikty.

Totalitný režim v skutočnosti chcel umlčať kritika, ktorý o Maďarsku povedal: „Nedostatok pravdy sa stal systémom.“ Proti v roku 1949 zavedenej kňazskej prísahe lojality k „ľudovej demokracii“ sa postavil predovšetkým kalocský arcibiskup a predseda biskupskej konferencie Grősz. Po zatknutí Mindszentyho bol Grősz hlavou maďarskej cirkvi. Keď bol v roku 1951 odsúdený aj Grősz, všetci ešte voľní biskupi zložili prísahu štátu.

Celé stalinistické ovládanie cirkví bolo podľa vyjadrenia cirkevného historika Gabriela Adriányiho, ktorý zomrel v roku 2024, „zamerané na ich likvidáciu“. Pri zoštátnení v júni 1948 stratila cirkev viac ako 3 300 škôl a tým okolo 600 000 žiakov – takmer polovicu všetkých vzdelávacích inštitúcií v krajine. Povinná náboženská výchova sa v roku 1950 stala dobrovoľnou.

Masívny tlak na rodičov

V dôsledku masívneho tlaku na rodičov sa do roku 1965 na náboženskej výchove zúčastňoval už len každý siedmy žiak základnej školy, na stredných školách dokonca len jeden z 300. Zavedením numerus clausus a štátneho povolenia pred vysviackou sa počet budúcich kňazov znížil z 1 779 v roku 1948 na 300. Všetky rehole a kláštory s dovedna viac ako 11 500 členmi boli zrušené.

Po zatknutí viac ako 3 800 rehoľníkov v lete 1950 museli biskupi ustúpiť a súhlasili s rokovaniami. Tón predstaviteľov komunistickej vlády bol čoraz ostrejší. Bolo zrejmé, že odpor je márny. 

Dňa 30. augusta 1950 arcibiskup Grősz a minister kultúry József Darvas podpísali dohodu, ktorá – podobne ako dohoda poľských biskupov štyri mesiace predtým – bola v podstate diktátom a prispôsobením. Duchovenstvo zaväzovala k pomoci pri „budovaní socializmu“.

Za odmenu štát garantoval – ako už v ústave z roku 1949 – slobodu vierovyznania a ako útechu opäť povolil osem cirkevných gymnázií. O náboženskej výchove alebo osude rehoľníkov sa tam však nepísalo nič. Ako kompenzácia za zoštátnenie cirkevného majetku bola cirkvi na 18 rokov zaručená iba postupne klesajúca podpora. Neprispôsobivým kňazom bol bez udania dôvodu zamietnutý štátny príplatok k platu.

Cirkev a propaganda

Pre výrazné obmedzenú pôsobnosť v oblasti bohoslužieb a náboženskej výchovy sa cirkev podriadila úplnej štátnej kontrole. V 50. rokoch bola dokonca zapojená do komunistickej propagandy. Kolektivizácia poľnohospodárstva alebo päťročné plány boli podporované v pastierskych listoch biskupov, ktoré vznikali na Štátnom úrade pre cirkvi.

Biskupi a generálni vikári boli pravidelne predvolávaní, vypočúvaní a ponižovaní. „Zložitá a prepracovaná sieť nespočetných predpisov, informátorov a kolaborantov zabezpečovala udržiavanie dohľadu“, píše historik Adriányi. V skutočnosti však táto dohoda pomohla cirkvi len málo: Katolícka cirkev, Vatikán a pápež Pius XII. boli v rozhlase a tlači čoraz viac napádaní a označovaní za „imperialistov“.

Až po zmene režimu nový zákon o náboženstve v roku 1990 otvoril cestu k novej úprave vzťahov medzi štátom a cirkvou. Kardinál prímas László Paskai a vtedajší premiér Miklós Németh zrušili dohodu z 30. augusta 1950.

Pôvodne publikované na kathpress.at. Preložil o. Ján Krupa.