Minikázeň Problematika dialógu

Nedeľné evanjelium je rozhovorom Pána Ježiša s pohanskou ženou (Mt 15, 21-28). Tento rozhovor nastoľuje chúlostivú tému dialógu kresťanov s inými náboženstvami a inými spoločenskými skupinami, ale aj dialógu vo vnútri samotnej Katolíckej cirkvi.

(1) Druhý vatikánsky koncil otvoril tému dialógu so súčasným svetom (konštitúcia Radosť a nádej). Pre dialóg sú nevyhnutné tri predpoklady: (a) partneri, (b) odlišnosti, (c) minimum nejakej zhody (Ratzinger, 192). Radosť a nádej v bode 11 predpokladá, že to, čo je hlboko kresťanské, je zároveň aj skutočne ľudské/humánne! Bývalý pražský arcibiskup Miloslav kardinál Vlk dokonca povedal, že „kto nie je schopný dialógu alebo ho odmieta, nemôže sa stať dobrým kresťanom“ (in: K. Koch, Konfrontace nebo dialóg, s. 1).

(2) Líniou koncilu je teda dialóg. Ostali sme zaskočení a prekvapení, že niektoré spoločenské skupiny chcú s kresťanmi viesť dialóg o tom, čo kresťanstvo nepovažuje ani len za „ľudskú hodnotu“, či za „ľudsky zdeformovanú hodnotu“. Myslím si, že tu sa dialóg musí posunúť do rozhodného a pevného postoja odvahy a dôveryhodnosti. To znamená pracovať s Božou pomocou na svojej odvahe vydávať svedectvo a pri vydávaní svedectva, s Božou pomocou a nikdy nie bez Božej pomoci, na morálnej dôveryhodnosti jednotlivcov a cirkevnej komunity.

(3) Dialóg je potrebný aj vo vnútri cirkvi. Za nevyhnutné „minimum“ pre dialóg vo vnútri Katolíckej cirkvi považujem, že treba dodržiavať pápežské cirkevné zákony a obyčajnú ľudskú slušnosť. Žiaľ, niekedy aj toto minimum chýba a k slovu sa dostáva arogancia mlčania a moci. Ale toto nie je línia koncilu. Svätý Augustín nazýva veriacich „Božími služobníkmi“ a hierarchiu „služobníci Božích služobníkov“, lebo „pastieri“ sa dávajú „Božiemu ľudu“, aby im poslúžili, nie naopak (Montini, 127). Aj tu treba povedať s kardinálom Vlkom: „Kto nie je schopný dialógu alebo ho odmieta, nemôže byť dobrým kresťanom.“