Minikázeň Dajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie

Nedeľné evanjelium katolíckych bohoslužieb nastoľuje Ježišov príkaz: „Dajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie“ (Mt 22, 15-21). Tento Ježišov výrok kresťanstvo vždy interpretovalo ako separáciu politiky a náboženstva (G. Dalla Torre, s. 28-29).

(1) Duchovný charakter Kristovho kráľovstva vysvetlil sám Pán Ježiš Pilátovi: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta, nie je stadiaľto“ (Jn 18, 36). A predsa toto Kristovo kráľovstvo je prítomné aj dnes a aj na tejto zemi: „Nato som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde“ (Jn 18, 37).

Tento kresťanský dualizmus, že okrem pozemskej moci (politickej) tu na zemi existuje aj duchovná (cirkevná) moc, sa nezriedka považuje za priam revolucionársky Ježišov počin v oblasti sociálnej i individuálnej (Spinelli, s. 11).

Veľmi pekne to vystihol emeritný arcibiskup Filadelfie Charles Chaput: „Sme v prvom rade občanmi neba. Ale keďže Boh tak miloval svet, že nám poslal svojho jednorodeného Syna, slávou aj iróniou kresťanského života zostáva táto pravda: čím viac budeme milovať Boha, tým vernejšie budeme slúžiť tomuto svetu“ (s. 158).

(2) Jeden môj priateľ mi raz povedal, že vyjednávanie Cirkvi a štátu je sťaby „hrou mačky s myšou“. V podstate nepovedal nič nové, povedal to aj Pilát Ježišovi: „Nevieš, že mám moc ťa prepustiť alebo ukrižovat?“ (Jn 19,9). Ale príslušnosť k duchovnému kráľovstvu by nám mala dať silu a odvahu k slobode, čo však býva nepohodlné. 

Aristippus Diogenovi: „Ak by si bol servilný voči kráľovi, nejedol by si odpadky, ako je fazuľa.“ Diogenes Aristippusovi: „Ak by si sa naučil žiť s fazule, nemusel by si lichotiť kráľovi!“

Čo patrí cisárovi? Rešpekt a modlitby. Ale rešpekt neznamená servilnosť, mlčanie či nekonanie. Niektorí katolíci našli pohodlnú preudonáboženskú polohu, ale jej pravým menom je ľahostajnosť.

A tak zrádzame najväčšie dary, ktoré by sme mohli našej krajine ponúknuť – svoju katolícku identitu, svedectvo a lásku (porov. Chaput, s. 158).