Na úvod je azda dobré pripomenúť, že sväté prijímanie sa v Katolíckej cirkvi môže podať jedine jej členom. Ak si pozorne pozrieme zoznam prezidentov USA, nájdeme len dvoch katolíkov: prvým bol John F. Kennedy a druhým je Joe Biden, obaja zhodou okolností kandidáti Demokratickej strany. V prípade všetkých ostatných je otázka z nadpisu irelevantná.

Je americký katolík občan USA alebo Vatikánu?

Netuším, do akej miery bol JFK veriaci či praktizujúci katolík, všetci si však určite spomenieme na jeho postoj v otázke viery, resp. náboženstva, ktorý vyjadril v jednej z predvolebných debát, v ktorej tvrdil, že ide o súkromnú záležitosť. V tejto diskusii s predstaviteľmi rôznych vierovyznaní sa prezidentský kandidát opakovane vyjadroval k slobode vierovyznania a vzťahu medzi štátnou a náboženskou príslušnosťou. Totiž v USA panuje v mnohých kresťanských i sekulárnych skupinách mylné presvedčenie, že člen Katolíckej cirkvi je zároveň občan Vatikánu. Z toho vyplýva obava, že členstvo v Katolíckej cirkvi je nezlučiteľné s výkonom funkcie hlavy štátu, pretože takýto prezident by vo funkcii vraj nebol suverénny, lebo by údajne podliehal právomociam inej suverénnej hlavy štátu – pápeža.

V prípade súčasného prezidenta sa toto podozrenie z dvojitej štátnej príslušnosti znova vynorilo, ale nie tak výrazne ako pred 60 rokmi. Kým z Kennedyho mali vzhľadom na jeho katolícke vyznanie veľké obavy nekatolíci, v prípade Bidena sa isté ťažkosti s jeho politikou objavili hlavne na strane katolíkov. Dôvodom je skutočnosť, že Biden je síce člen Katolíckej cirkvi, no jeho niektoré politické postoje sú v rozpore s katolíckou morálkou. Skrátka, je vnímaný ako politik, ktorý podporuje umelé potraty. Zoznam jeho priamej i nepriamej podpory interrupcií je dlhý a niet pochýb, že súčasný americký prezident má v tejto otázke jasno, minimálne pokiaľ ide o politickú priazeň voličov.

Zdá sa však, že nie všetci máme jasno v tom, či je alebo nie je z tohto dôvodu exkomunikovaný, resp. či je alebo nie je spôsobilý na to, aby mu mohlo byť podané sväté prijímanie.

Čo je vlastne exkomunikácia?

Kto z nás by nepoznal scénu z komunistického filmu o Janovi Husovi, v ktorom odpudzujúco pôsobiaca karikatúra katolíckeho kňaza prečíta bulu o exkomunikácii betlémskeho kazateľa a následne ostentatívne zlomí sviecu a hodí ju o zem. Divák nadobudne pocit, že Jan Hus sa v tej chvíli z pohľadu Katolíckej cirkvi už minimálne jednou nohou smaží na rozpálenom ohni pekelnom. Len pre zaujímavosť: za života Jana Husa zažíval katolícky svet strašné 40-ročné obdobie dvojpápežstva, pričom obaja pápeži (Rím a Avignon) sa exkomunikovali nielen navzájom, ale tým istým trestom postihli aj všetkých prívržencov konkurenta. Niet divu, že Jan Hus kritizoval pápežstvo za toto veľké pohoršenie.

Exkomunikácia je vážna vec, no nie je pozemským predĺžením večného zatratenia. Kódex kánonického práva ju zaraďuje spolu s interdiktom a suspenziou medzi medicinálne tresty, tzv. cenzúry. Z logiky veci vyplýva, že cieľom každej z cenzúr nie je trvalé zavrhnutie, ale náprava previnilca. Osoba postihnutá cenzúrou si má uvedomiť svoje zlyhanie, dať sa na pokánie a po sňatí cenzúry sa znova plne zapojiť do praktizovania viery v cirkevnom spoločenstve.

Existujú dva druhy exkomunikácie: na základe vopred vyneseného rozsudku (latae sententiae) a na základe rozsudku vyneseného kompetentným predstaveným (ferendae sententiae). V oboch prípadoch sa aplikuje princíp umiernenosti a nevyhnutného zabezpečenia disciplíny. V prípade vopred vynesených rozsudkov sa má tiež brať na zreteľ, do akej miery sú jednotlivé delikty zlomyseľné, vyvolávajúce pohoršenie, resp. nemožno ich inak účinnejšie potrestať na základe rozsudku vyneseného autoritou. Inými slovami: cenzúry nemožno devalvovať ich častým a nemiernym aplikovaním. Treba tiež zdôrazniť, že existujú viaceré poľahčujúce okolnosti, ktoré spôsobujú, že previnilec do cenzúry neupadne vôbec.

Účinok exkomunikácie podľa Kódexu kánonického práva spočíva v troch zákazoch: služobná účasť na obradoch kultu; vysluhovanie a prijímanie sviatostí a svätenín; zastávanie cirkevných úradov, vykonávanie služieb, úloh, úkonov riadenia.

V zozname exkomunikácií na základe vopred vyneseného rozsudku sa nachádzajú: fyzický útok na pápeža; rozhrešenie komplica v hriechu proti šiestemu prikázaniu; znesvätenie Sviatosti Oltárnej; porušenie spovedného tajomstva; vysvätenie biskupa bez mandátu pápeža; vyzradenie tajomstva konkláve; apostáza, heréza a schizma; vykonanie resp. podstúpenie potratu.

Nakoľko cenzúra je medicinálny trest, je možné ju sňať rozhodnutím príslušnej cirkevnej autority. V prípade väčšiny vyššie vymenovaných jednotlivých exkomunikácií je tou autoritou Apoštolská stolica, jedine pri deliktoch proti viere miestny ordinár, nuž a v poslednom... sa to nedávno zmenilo. Totiž podľa Kódexu je sňatie tejto exkomunikácie vyhradené miestnemu ordinárovi, ktorý ho môže delegovať na ním vybraných kňazov. Toto sa však zmenilo počas Roka milosrdenstva, kedy František túto právomoc ako najvyšší zákonodarca dočasne udelil všetkým kňazom a po jeho skončení ju ponechal ako trvalú.

Je kánonickým trestom za potrat vždy exkomunikácia?

Naša úvaha sa týka exkomunikácie v prípade kán. 1398, ktorý konštatuje: „Kto vykonáva potrat, po dosiahnutí účinku upadá do exkomunikácie na základe vopred vyneseného rozsudku.“ Pri uplatnení vyššie popísaných princípov a jednotlivých poľahčujúcich okolností prídeme k záveru, že upadnúť do takto vymedzenej exkomunikácie nie je také jednoduché, ako by sa niekomu mohlo zdať. Treba tiež zdôrazniť, že nikto nemôže byť potrestaný za niečo, čo nevykonal, teda priamo nedosiahol účinok.

Umelé prerušenie (lat. interruptio) tehotenstva je pravdaže ťažký zločin proti nevinnej ľudskej bytosti. Jeho vykonanie teda nemožno ospravedlniť. Treba tiež priznať, že kým Cirkev jednoznačne potvrdila, že ľudský život zažína počatím, pretieklo Tiberom veľa vody. Hoci potrat bol vždy považovaný v morálke za ťažký hriech a v kánonickom práve za ťažký zločin, v teológii nebolo vždy jasné, od kedy možno hovoriť v súvislosti s potratom o zabití ľudskej bytosti.

Sv. Tomáš Akvinský učil, že embryo má spočiatku len jednoduchú vegetatívnu dušu, ktorá sa neskôr poruší a nahradí senzitívnou dušou, a tá sa tiež po uplynutí istého času poruší a utvorí sa rozumová duša, stvorená priamo Bohom, pričom zjavný́ moment, kedy dochádza k prechodu z jedného štádia vývinu k druhému, je viditeľná pohyblivosť plodu. Na obhajobu anjelského učiteľa treba konštatovať dve veci: potrat v akomkoľvek štádiu tehotenstva je aj podľa neho ťažký zločin proti dieťaťu, no zároveň je podľa neho zločin aj hrozivá prísnosť zákonov a sudcov proti žene v súvislosti s jej rozhodnutím pre potrat. Podľa neho i podľa dnešného kánonického práva má trest predsa slúžiť k náprave, a teda nemali by sme robiť ešte väčšie zlo tam, kde môžeme urobiť dobro.

Kánonické právo zozbierané v Graciánovom dekréte konštatuje, že potrat je vražda a má sa postihnúť trestom až po tzv. animácii plodu, teda po jeho oduševnení, čiže nie v skorších fázach gravidity. V roku 1588 pápež Sixtus V. cirkevnoprávne odsúdil potraty bez ohľadu na štádium gravidity a sankcionoval ich exkomunikáciou. No už jeho nástupca Gregor XIV. opäť zaradil spiatočku, keď za potrat v ranom štádiu tehotenstva ustanovil miernejší trest ako za potrat vykonaný v neskoršom štádiu. Treba mu však uznať, že zároveň zotrval na morálnom stanovisku, že umelý́ potrat v akomkoľvek štádiu plodu je vážne zlo. Až v roku 1869 pápež Pius IX. definitívne odmietol morálne odlišné štádiá gravidity a oficiálne stanovil pre všetky prípady trest exkomunikácie, ktorý sa spolu s viacerými poľahčujúcimi okolnosťami dostal aj do Kódexu 1917, resp. neskôr do Kódexu 1983.

Čo a komu napísal kardinál Ratzinger?

Možno teda uvažovať o exkomunikácii politika, resp. o odmietnutí podať mu sväté prijímanie v súvislosti s jeho postojmi k otázke umelých potratov? Pozorne sa pozrime na to, čo k tejto téme napísal v roku 2004 kardinál Ratzinger americkým biskupom. Kontext textu je vtedajšia kandidatúra senátora Demokratickej strany Johna Kerryho, katolíka podporujúceho potraty.

Na úvod kardinál pripomína: „Prijatie svätého prijímania by malo byť vedomým rozhodnutím založeným na odôvodnenom úsudku ohľadne vlastnej spôsobilosti konať podľa objektívnych kritérií Cirkvi, kladúc si nasledovné otázky: „Som v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou? Som v stave ťažkého hriechu? Dostal som trest (napr. exkomunikácia, interdikt), ktorý mi zakazuje prijímať sväté prijímanie? Pripravil som sa najmenej hodinovým pôstom?“ Rozšírenú prax nehodnej účasti na svätom prijímaní treba napraviť.“ Inými slovami: kardinál pripomína, že každý z nás je povinný pred každým svätým prijímaním pozorne skúmať sám seba. Na tomto mieste mi nedá nespomenúť si na jednu z nesplnených domácich úloh, na ktorú som upozornil pred mesiacom.

Kardinál ďalej konštatuje, že potrat je ťažký hriech, pričom cituje Evangelium vitae. Ak existuje civilná legislatíva umožňujúca umelé prerušenie tehotenstva, katolík nie je oprávnený sa ňou riadiť alebo sa „zúčastňovať na propagandistickej kampani v prospech takejto legislatívy alebo hlasovať za ňu“ (EV 73). Kresťania majú „vážnu povinnosť svedomia formálne nespolupracovať na praktikách, ktoré sú v rozpore s Božím zákonom. Túto spoluprácu nikdy nemožno odôvodniť odvolaním sa na rešpektovanie slobody ostatných či odvolaním sa na skutočnosť, že občianske právo to umožňuje“ (EV 74).

„Situácia politika podporujúceho potraty je rovnaká ako situácia kohokoľvek, kto sa pre svoje postoje a konanie v rozpore s učením Cirkvi sám od nej vzďaľuje a zároveň tým vzbudzuje verejné pohoršenie.“Zdieľať

Toľko k úvahám o tom, či môže katolík v mene všeobjímajúcej slobody súhlasiť s „právom na potrat“ pre tých, ktorí sú iného svetonázoru. Kardinál tiež zdôrazňuje, že „nie všetky morálne problémy majú rovnakú morálnu váhu ako potraty... a hoci aj medzi katolíkmi môže existovať legitímna rôznorodosť názorov, v súvislosti s potratmi existovať nemôže.“

Ďalej kardinál pripomína, že „okrem úsudku jednotlivca o jeho spôsobilosti pre prijatie svätého prijímania sa môže aj vysluhovateľ svätého prijímania ocitnúť v situácii, keď musí odmietnuť niekomu podať sväté prijímanie, napríklad v prípadoch vyhlásenej exkomunikácie alebo interdiktu, alebo neústupného zotrvávania v zjavne ťažkom hriechu (kán. 915 CIC). Pokiaľ ide o ťažký hriech potratu, keď sa prejaví formálna spolupráca človeka (tu sa teda rozumie aj prípad katolíckeho politika, ktorý zotrváva v kampani za potraty a hlasuje za zákony o potrate), mal by sa s ním stretnúť jeho farár, poučiť ho o učení Cirkvi, informovať ho, že nemôže mať účasť na svätom prijímaní, kým sa neskončí jeho objektívna situácia hriechu a napokon ho varovať, že inak mu bude odopreté sväté prijímanie.“

Vidíme, že kardinál Ratzinger tu nehovorí o tom, že takýto politik by bol pre svoje postoje a svoje konanie exkomunikovaný, ale dôsledne argumentuje len jeho nehodnosťou mať účasť na svätom prijímaní, čo je samo osebe jedným z účinkov exkomunikácie. V závere konštatuje, že „rozhodnutie odoprieť niekomu sväté prijímanie nie je sankciou ani pokutou a tiež to, že vysluhovateľ svätého prijímania tiež nerozhoduje o subjektívnej vine človeka, ale reaguje na verejné pohoršenie, ktoré spôsobuje nehodnosť osoby prijať sväté prijímanie kvôli objektívnej situácii hriechu.“ Situácia politika podporujúceho potraty je v tomto zmysle rovnaká ako situácia kohokoľvek, kto sa pre svoje postoje a konanie v rozpore s učením Cirkvi sám od nej vzďaľuje a zároveň tým vzbudzuje verejné pohoršenie.

Môže teda Joe Biden chodiť na sväté prijímanie?

Nemôžem si pomôcť, ale som presvedčený o tom, že každý z nás by si mal pred každým svätým prijímaním spytovať svoje vlastné svedomie, presne tak, ako to napísal kardinál Ratzinger. Správna otázka, ktorú by sme si mali vždy položiť, znie: môžem ja sám pristúpiť k svätému prijímaniu?

V októbri 2019 Bidenovi, vtedy len kandidátovi na prezidenta USA, v nedeľu počas svätej omše v Charlestone v Južnej Karolíne odopreli sväté prijímanie pre jeho podporu potratov. Kňaz, ktorý celebroval svätú omšu, to zdôvodnil takto: „Žiaľ, uplynulú nedeľu som musel odmietnuť udeliť sväté prijímanie bývalému viceprezidentovi Joe Bidenovi. Každá verejná osoba, ktorá obhajuje potraty, vyčleňuje sa do priestoru mimo učenia Cirkvi. Za pána Bidena sa budem modliť.“ Kňaz sa na tento prípad rozhodol aplikovať kánon 915 CIC, čím postupoval podľa textu kardinála Ratzingera. Či tejto nepríjemnej situácii predchádzalo aj tým istým textom odporúčané pastoračné usmernenie, vedia len zúčastnení.

Nezabúdajme však, že o exkomunikácii v súvislosti s potratmi hovorí kán. 1398 CIC. Na tento kánon sa neodvolával ani kardinál Ratzinger, ani žiadna iná kompetentná autorita, ba ani kňaz z Charlestonu. Zaujímavosťou je, že v prípade Bidena bola dokonca v rámci biskupskej konferencie USA zriadená osobitná pracovná skupina, ktorá má zvážiť jeho dobré a zlé opatrenia vo viacerých aktuálnych otázkach a vydať tak stanovisko k tomu, či prezident Biden je alebo nie je hoden mať účasť na svätom prijímaní. Výsledok si netrúfam odhadnúť.

Podľa môjho právneho názoru a na základe vyššie uvedených skutočností sa dá skonštatovať, že politik, ktorý vytvára legislatívne a iné podmienky pre možnosť vykonania či absolvovania umelých potratov týmto svojim konaním do exkomunikácie na základe vopred vyneseného rozsudku v zmysle kán. 1398 CIC neupadá. Nevzťahujú sa na neho ani okolnosti, o ktorých hovorí kán. 1329 §2, nakoľko tieto uvádzajú spoluprácu na samotnom delikte, nie na uľahčení možnosti jeho vykonania. Nikto totiž nemôže byť potrestaný za niečo, čo nevykonal.

Zároveň však platí, že Biden sa dlhodobo pre svoju podporu potratov nachádza v stave ťažkého hriechu, pretože ide o vážnu vec, ktorá spôsobuje vážne pohoršenie. Tým pádom podľa môjho názoru nemôže pristupovať ku sviatostiam, kým svoje doterajšie postoje a konanie v tejto veci účinne nenapraví.