Zbierka na pomoc irackým kresťanom Na čo budem myslieť pri zadávaní čísla účtu

Trojdňová návšteva pápeža Františka v Iraku sa skončila. Hlava Katolíckej cirkvi splatila svoj dlh a po iných blízkovýchodných krajinách zavítala konečne aj do zeme praotca Abraháma, proroka Jonáša či apoštola Tomáša.

Nevôľa Saddáma Husajna na jednej a Spojených štátov na druhej strane zmarila v predvečer Veľkého Jubilea 2000 plány pápeža Jána Pavla II., jeho nástupca Benedikt XVI. nemohol kvôli bezpečnostnej situácii nad cestou ani len uvažovať a po vyčíňaní Dáišu v prvých rokoch pontifikátu pápeža Františka to vyzeralo beznádejne aj v jeho prípade.

O to väčším zázrakom sú čerstvé zábery muža v bielom prihovárajúceho sa moslimom i kresťanom uprostred chrámových ruín v Mosule, modliaceho sa v zdemolovanom, no medzičasom už aj zrekonštruovanom kostole v Karakoši či slúžiaceho svätú omšu s vystavenou sochou Panny Márie, ktorej džihádisti pred niekoľkými rokmi odťali hlavu i ruky.

Pred samotnou cestou komunikovaný zámer prejaviť blízkosť irackým kresťanom, posilniť začatú rekonštrukciu krajiny a prehĺbiť medzináboženský dialóg sa podarilo naplniť.

Lenže, ako na sociálnej sieti napísala kolegyňa Iva Mrvová, ktorá Irak osobne navštívila, reflektory zhasnú a život pôjde ďalej. A veľká časť tamojších kresťanov sa na svoju osobnú budúcnosť i budúcnosť celej krajiny pozerá skepticky.

Mali potom dojemné scény z uplynulých troch dní vôbec nejaký zmysel?

Odpoveď bude možno trochu tuctová, možno patetická, ale inú akosi nenachádzam: budúcnosť Iraku záleží nielen od miestnych obyvateľov, ich politickej reprezentácie, medzinárodného spoločenstva, ekonomického či geopolitického vývoja, ale aj od nás.

Aj my na Slovensku môžeme pomôcť (nielen) svojim bratom vo viere na Blízkom východe. Stratégiu kresťanskej pomoci pritom vôbec netreba objavovať nanovo, nájdeme ju priamo v pôstnych liturgických čítaniach: pôst, modlitba, almužna.

Hoci duchovná pomoc (pôst a modlitby) býva neraz podceňovaná, kto sa počas víkendu započúval do príhovorov a svedectiev irackých biskupov, kňazov i rádových veriacich, mohol si všimnúť, že žiadosti o materiálnu pomoc neboli ani zďaleka ich refrénom. Naopak, to, čo zaznievalo neustále, boli prosby o duchovnú solidaritu.

Až keď si človek začne druhých všímať, myslieť na nich a mať ich rád, dozreje pre rozhodnutie vteliť túto lásku aj do materiálnej pomoci. Na jej výške pritom vôbec nezáleží. Každý má iné možnosti. Podstatnejší je úmysel – ako o tom svedčí aj evanjeliový príbeh o chudobnej vdove a jej dvoch minciach.

Bolo by však povrchné a namyslené vnímať Iračanov len ako tých, ktorí potrebujú našu pomoc. Oni sú totiž zároveň tými, ktorí pomáhajú nám. Ako?

Oduševneným prežívaním viery a pestrosťou cirkevných a liturgických tradícií (chaldejci, melchiti, sýrski katolíci, arménski katolíci...) – čo je príkrym opakom nášho unaveného a zároveň neraz sebastrednému katolicizmu.

Náboženskou vernosťou zoči-voči nebezpečenstvu prenasledovania a smrti, čím nám pripomínajú to, na čo sme tridsať rokov po páde totalitného režimu zabudli – že sme cirkvou mučeníkov a vyznávačov.

Povstaním z popola, obnovou stavieb, hmotných i duchovných, a snahou o odpustenie dosvedčujú, že kresťania sú skutočne ľuďmi viery, lásky i nádeje.

Keď teda budeme zadávať číslo účtu zbierky, ktorú vyhlásila Konferencia biskupov Slovenska na pomoc kresťanským komunitám na Blízkom východe, aby sme poslali svojich päť, desať či dvadsať eur, nerobme to s pocitom, že pomáhame iným.

V duchu si radšej povedzme, že je to len naše symbolické „ďakujem“ za nezlomné a inšpiratívne svedectvo, ktoré pomáha nám.