Zaobchádzanie so vzniknutým životom nie ako s človekom, ale ako s objektom, prístup k žene ako k surovine, plodenie sa redukuje na výrobu a biznis. Morálny teológ Ján Viglaš v rozhovore pre denník Postoj vysvetľuje, prečo sú metódy asistovanej reprodukcie pre Katolícku cirkev neprijateľné.
Upozorňuje, že veľkým zlom v celom procese je aj zamrazovanie prebytočných embryí. Keď ich už ženy z rôznych dôvodov nemôžu prijať, mnohé z nich sa dostávajú do ťažkej vnútornej dilemy, ktorá však nemá morálne dobré riešenie.
„Problém je, že v tomto štádiu už čokoľvek urobíme, tak je to zlé. Hľadáme najmenej zlé riešenie. (...) Celé zlo nastalo už vtedy, keď to dieťa vzniklo ako embryo mimo tela ženy, kdesi v skúmavke, in vitro,“ tvrdí Ján Viglaš.
Ján Viglaš je morálny teológ, s právničkou Katarínou Svitanovou a jej manželom spolupracuje pri vedení stretnutí bezdetných párov. Rozprávali sme sa aj o tom, čo je pre Cirkev z oblasti asistovanej reprodukcie prijateľné, ale aj ako Cirkev pristupuje ku katolíckym manželom, ktorí asistovanú reprodukciu podstúpili.
Asi nielen v tejto oblasti by sa dalo urobiť viac, napriek tomu si nemyslím, že by vysvetlení v tejto oblasti zo strany Cirkvi i kresťanských médií bolo málo. Z mojej dlhoročnej skúsenosti sa mi však zdá, že ak sa tento problém ľudí nedotýka priamo, tak postoj Cirkvi nezaregistrujú, akoby to šlo pomimo nich.
Niektorí zase, naopak, majú problém, prečo sa Cirkev vŕta aj v tejto oblasti, prečo to nenechá na pokoji. Viackrát som však už zažil, že keď sa ich to nejakým spôsobom začalo dotýkať a keď zistili, koľko je s tým spojených rizík a ďalších problémov, tak tí istí ľudia zrazu reagovali, prečo o tom Cirkev nehovorí viac.
Ako širší problém vnímam aj to, že veľa ľudí sa o tom, čo Cirkev učí, dozvedá predovšetkým z titulkov mienkotvorných a bulvárnych médií. A tam nastáva neraz prvé skreslenie.
Človek je oveľa viac než len spojenie dvoch buniek a ľudské plodenie je oveľa viac ako len biologická reprodukcia, hoci medicína to takto nazýva.
Viem, že v osnovách vyučovania náboženstva to je, a ak sa pri príprave na birmovku postupuje podľa katechizmu, tak by sa mali dotknúť aj asistovanej reprodukcie. No od učiteľov náboženstva viem, že dospievajúci riešia predovšetkým predmanželskú čistotu a momentálne ešte genderové témy a LGBTI. Umelé oplodnenie je im dosť vzdialené.
A niektorí učitelia už majú skúsenosť aj s tým, že majú v triede aj deti z umelého oplodnenia. Vtedy je to zvlášť veľká výzva.
To základné kritérium znie, že akákoľvek medicínska intervencia, ktorá napomáha prirodzené splodenie nového života prostredníctvom pohlavného spojenia muža a ženy, je v poriadku. Čokoľvek, čo nahrádza manželský akt, je neprípustné.
Teda ak sa medicína snaží odstrániť príčiny neplodnosti u muža alebo u ženy, alebo u oboch, aby mohli prirodzene počať, je to nielen v poriadku, ale to treba aj oceniť. Ak však medicína nepotrebuje pohlavný akt, dokonca ani samotných manželov, len ich pohlavné bunky, tak sa reprodukcia dehumanizuje a plodenie redukuje na výrobu a biznis.
Pretože človek je oveľa viac než len spojenie dvoch buniek a ľudské plodenie je oveľa viac ako len biologická reprodukcia, hoci medicína to takto nazýva. Ľudské odovzdávanie života je mimoriadne originálne, odovzdávajú ho dve osoby, muž a žena, nie dva živočíchy. U ľudí má ísť vždy o slobodné a vedomé rozhodnutie, ktoré predpokladá jedinečný vzťah.
Sú však techniky, pri ktorých nie je celkom zrejmé, či ide o napomáhanie pohlavného aktu alebo jeho náhradu.
Tie, ktoré umožňujú oplodnenie vajíčka priamo v tele ženy, nie mimo neho. U nás je to predovšetkým vnútromaternicová inseminácia. Keď dôjde k normálnemu spojeniu muža a ženy, spermie sa odoberú z pohlavných orgánov ženy, technologicky vytriedia a opäť vložia do ženy, teraz už nie pohlavným stykom, ale cez katéter priamo do maternice.
Ak tam bol pohlavný akt, tak sa táto technika javí ako jeho napomáhanie. Lenže táto technika ten akt v zásade nepotrebuje, spermie môže získať aj masturbáciou muža – či už manžela, alebo darcu – alebo po ich rozmrazení. Čisto technicky je to dokonca pre kliniku jednoduchšie a pohodlnejšie.
V takom prípade je tá odpoveď úplne jasná, že ide evidentne o náhradu pohlavného aktu. Ale ani spôsob, pri ktorom je zachované spojenie muža a ženy, nemá explicitné odporúčania zo strany Cirkvi, len ho otvorene nezamietla.
Problémom totiž môže byť, že hoci sa inseminácia používa v prípadoch, keď je problém na strane muža, zvyčajne sa stimulujú aj vaječníky ženy, aby dozrelo viac vajíčok a zvýšila sa tak šanca na otehotnenie.
Ďalšia problematická vec je, že aj keď sa zachová podmienka manželského spojenia, spermie treba odovzdať okamžite. Ich styk sa tak musí udiať v čase ovulácie, teda v presne naplánovaný deň, a navyše na klinike alebo v jej tesnej blízkosti. Manželia sa tak dostávajú pod psychický tlak a spontánnosť, ktorá má sprevádzať manželský a intímny život, je totálne narušená.

Foto POSTOJ/Pavol Rábara
Chápem, že to možno nie je také zjavné, ale naozaj sú. Dostávame sa k tomu, čo povedal pápež sv. Pavol VI. v encyklike Humanae vitae v roku 1968, že otvorenosť životu, teda prokreatívny rozmer, a spojenie manželov pri manželskom akte musia zostať zachované. To „rozbitie“ manželského aktu sa môže udiať tak antikoncepciou, ako aj asistovanou reprodukciou, hoci v tom čase ešte techniky IVF – teda v skúmavke – neboli úspešné.
Bol to David Prentis, zakladateľ Ligy pár páru v Čechách, pôvodne metodista, ktorý konvertoval na katolicizmus a pochopil Humanae vitae a ktorý veľmi trefne vyjadril, že ak je možný sex bez detí, čo umožňuje antikoncepcia, tak budú možné aj deti bez sexu.
Práve preto, že táto encyklika je toľko kritizovaná a tak veľmi nepochopená, sa sv. Ján Pavol II. venoval témam teológie manželstva, ľudského tela a plodenia v katechézach štyri roky.
Bol si vedomý toho, že keď celú pozornosť sústredíme len na pohlavný akt a budeme hovoriť len o antikoncepcii alebo teraz o asistovanej reprodukcii, tak nám unikne oveľa hlbší rozmer manželstva ako prokreácie, teda účasti na Božom stvoriteľskom diele. Preto ľudské plodenie nemá len čisto biologický rozmer.
Vďaka antikoncepcii máme zachované spojenie, ale plodenie dávame bokom. Zo sexu sme urobili zábavu a z plodenia biznis. A tým, že to vieme oddeliť, tak pri splodení človeka už nepotrebujeme spojenie manželov.
Teologicky povedané, ľudský život je Boží dar, ktorý prišiel na svet vďaka spolupráci manželov na odovzdávaní života, ich podielom na stvoriteľskom akte Boha. Nie sme schopní život stvoriť, sme schopní ho len odovzdávať.
Teológia opakovane zdôrazňuje dokonca aj to, že my nevieme empiricky dokázať jestvovanie duše. Nevieme teda presne ani to, v ktorom okamihu vzniká ľudská duša, lebo aj počatie je určitý proces. Preto Cirkev nástojí na tom, že s každým novým ľudským životom musíme zaobchádzať ako s ľudskou osobou, či je ten život len vo forme zygoty, alebo rozvíjajúceho sa embrya, alebo plodu v tele matky, alebo už narodeného dieťaťa.
Legislatíva si začiatok života a tým aj jeho ochrany určuje zákonmi alebo spoločenskou dohodou a vidíme rôzne podoby legislatívy. Aj preto sa mnohým zdá, že Cirkev tvrdohlavo bazíruje na detailoch.

Oni tiež musia argumentačne reagovať na morálne a etické námietky. Dodnes mám archivovaný videozáznam jednej diskusnej relácie spred vyše dvadsiatich rokov, ktorej súčasťou bol aj dokument z prvého neštátneho centra asistovanej reprodukcie. V ňom bola predstavená aj technika ICSI, teda že sa vyberie jedna pokiaľ možno najkvalitnejšia spermia a vpichne sa do vajíčka.
Keď mikrobiologička spermiu do vajíčka pod mikroskopom vpichla, nadšene povedala: „Vidíte, takto vzniká život.“ Pamätám si, ako ma to vyjadrenie zastavilo. Oni sú si veľmi dobre vedomí toho, že takto vzniká život. Aj ich to fascinuje, ak sa to podarí. Lebo nie vždy sa to podarí, dokonca častejšie sa to nepodarí.
Samozrejme, že potom menia rétoriku, aj preto, že veľa žien, ktorým takýmto spôsobom vzniklo viacero embryí a majú ich zamrazené, sa neskôr trápi, čo s nimi.
A potom aj preto, že aj v odborných medicínskych článkoch, keď sa hovorí o etických otázkach a legislatívnych limitoch, sa neraz objavuje argument, že sa hráme na Boha.
Čítal som – a nie v teologickej literatúre – veľa otázok, či sme už nezašli priďaleko, ak umožňujeme stať sa matkami aj ženám dávno po menopauze, osamelým ženám alebo rovnakopohlavným párom, ak pohlavné bunky môžeme odobrať aj do niekoľkých hodín po smrti, ak matka vynosí dieťa pre svoju dcéru alebo dokonca dcéra pre svoju matku, ak krížime ľudské pohlavné bunky so zvieracími alebo ak zasahujeme v embryu priamo do ľudského genómu a tak ďalej.
Pokiaľ vieme pomôcť bezdetným manželom liečbou, tak s tým predsa nemáme žiadny problém. Lenže techniky asistovanej reprodukcie nie sú skutočnosti liečbou neplodnosti, hoci ich medicína tak nazýva, ale jej obídením. Problém s plodnosťou, či už u muža, alebo u ženy, alebo u obidvoch, neraz ďalej pretrváva. A ak je tam genetická príčina, tak sa môže preniesť aj na dieťa, ktoré zas bude odkázané len na asistovanú reprodukciu.
Keď liečime rakovinu, robíme to preto, lebo v organizme vznikol nejaký problém. Keď manželia nevedia splodiť dieťa, tak je tam takisto nejaký problém. A pokiaľ v tomto prípade medicína smeruje k odstráneniu problému, podobne ako v onkológii, je to v poriadku.
Ale s asistovanou reprodukciou majú problém aj lekári, ktorí nie sú veriaci, minimálne s tým, že je to obrovský biznis. V centrách sa často k telu ženy pristupuje vyslovene ako k nejakej surovine a mnohé ženy to vnímajú ako veľkú dehumanizáciu, napriek všetkým krásnym bilbordom a reklamám, v ktorých hovoria o pomoci. Pozrite si diskusné fóra žien, ktoré si tým prešli, niektoré aj viacerými centrami. Aj surogátne materstvo sa predstavuje ako veľký altruizmus. Pritom veľa lekárov, a nielen veriacich, si uvedomuje, že je to hlavne veľký biznis.
A pokiaľ idú niektorí lekári poctivou cestou liečby neplodnosti, tak sa stretávajú s tým, že ich kolegovia na nich pozerajú ako na veľmi konzervatívnych alebo na tých, ktorí ustrnuli v starých postupoch, lebo medicína išla dopredu a má lepšie a rýchlejšie riešenia.
Ten problém je natoľko veľký a komplikovaný, že v tomto štádiu už neexistuje žiadne morálne čisté riešenie. Ani Magistérium Cirkvi na to ešte nemá definitívnu odpoveď. Posledná odpoveď bola v inštrukcii Dignitas personae z roku 2008 od Kongregácie pre náuku viery, že tisíce odložených embryí vytvárajú fakticky nenapraviteľnú situáciu nespravodlivosti.
Cirkev to vtedy uzavrela tým, že treba zastaviť takúto produkciu ľudských embryí, lebo nemáme morálne dovolené riešenie ich osudu. Lenže v tom prípade necháme to riešenie na druhých, aj preto Cirkev nechala teológom určitý priestor na ďalšie skúmanie.
Problém je, že čokoľvek v tomto štádiu urobíme, tak je to zlé. Hľadáme najmenej zlé riešenie. Lebo aj keď s tým zdanlivo nerobíme nič, ženy, ktoré majú takto zamrazené embryá, tak minimálne každý rok alebo polrok obnovujú svoje rozhodnutie, keď posielajú platby za ďalšie predĺženie uskladnenia.
Viacerí teológovia sa tak prikláňajú k tomu, že najmenej zlým riešením sa javí nechať tie embryá v pokoji zomrieť.
Ak platby ukončia, riešenie urobí za nich centrum alebo legislatíva – buď ich zlikviduje, alebo dá na výskum, alebo ich speňaží „darcovstvom“. A o čiernom trhu radšej ani nechcem špekulovať.
Celé zlo nastalo už vtedy, keď to dieťa vzniklo ako embryo mimo tela ženy, kdesi v skúmavke, in vitro. Od prvého momentu existencie takéhoto nového ľudského života s ním zaobchádzame ako s predmetom, nie ako s človekom, ako s objektom, nie ako so subjektom, ako s niečím, nie ako s niekým. Následné zamrazenie embrya je ďalší útok na ľudskú dôstojnosť, pretože v prvých momentoch jeho existencie zamedzíme jeho ďalšiemu vývinu.
Viacerí teológovia sa tak prikláňajú k tomu, že najmenej zlým riešením sa javí nechať tie embryá v pokoji zomrieť. Lebo aj keď Cirkev povie, že nemáme morálne čisté riešenia, tak v nejakom okamihu niekto s tým niečo robiť bude. Napríklad pre kapacitné možnosti, technickú chybu, súčasne je tu veľký tlak na výskum. To, čo Cirkev jednoznačne zakazuje, je dať ich na výskum alebo na terapeutické využitie.

Hľadáme spolu riešenie, pokiaľ možno, tak aj spolu s jej manželom. Niektoré sa rozhodli dať svojim embryám ešte šancu na život, aj s vedomím všetkých rizík. No nie je to morálna povinnosť. A väčšina žien sa už na to ani necíti, napríklad pre vyšší vek alebo vysoké zdravotné riziká, alebo preto, že s daným partnerom už nežijú. No potrebujú túto kapitolu vo svojom živote nejako uzavrieť, lebo to vedomie zamrazených vlastných detí ich nesmierne trápi, až traumatizuje.
Zvyčajne tak dospejeme k riešeniu, aby si tie embryá na základe zmluvy s centrom vyžiadali a potom niekde na cintoríne dôstojne uložili, či už sami, alebo s kňazom, ktorý bol svedkom ich bolesti.
Viem, že to ani zďaleka nie je ideálne riešenie, je v tom veľa problematických otázok, ale silný podnet nám dáva aj pápež František, ktorý hovorí, že mu je milšia otlčená Cirkev, doráňaná a zašpinená tým, že vychádza do ulíc, než Cirkev chorá z uzavretia a pohodlnosti, z upätosti na vlastné istoty.
Ten postoj, nazvaný ako terapia neplodnosti, je sformulovaný v už spomenutej inštrukcii Dignitas personae (č. 19), že hoci sa takýto návrh zdanlivo javí ako eticky prijateľný, predsa len je rovnakej povahy ako heterológne umelé oplodnenie, teda také, v ktorom sa používajú darcovské pohlavné bunky, takže do výlučného vzťahu manželov vstupuje tretia osoba, a rovnako má podobu aj surogátneho materstva.
Ešte etickejší, priam chvályhodný vzhľadom na úctu a obranu ľudského života sa javí návrh akejsi prenatálnej adopcie, teda že by si tie embryá mohli adoptovať nielen bezdetné páry, ale aj tie, ktoré už majú deti. Čiže namiesto adopcie detí z detského domova by si „adoptovali“ embryo z reprodukčného centra.
Lenže aj toto riešenie, podobne ako predchádzajúce, by prinášalo viaceré problémy medicínskej, psychologickej a právnej povahy. Vlastne by sa tým otvoril ďalší rad nie malých problémov, ktoré sa pri hlbšej analýze dajú celkom realisticky predvídať.
Všetko závisí od toho, nakoľko samotný kňaz má v tých veciach teologicky jasno, no najmä či pristupuje pastoračne citlivo k ľuďom, ktorí v niečom pochybili. Určite treba zohľadniť ich bolesť a veľkú túžbu po deťoch, takisto ak tam bola väčšia či menšia nevedomosť alebo aj vyslovene nesprávne pochopený postoj Cirkvi.
A treba priznať, že nie všetkým kňazom, katechétom či animátorom sa tieto otázky podarilo vysvetliť a odkomunikovať takým jazykom, aby tomu porozumeli a prijali to.
No rovnako treba povedať aj to, že keď je túžba po deťoch veľmi silná, tak akýkoľvek argument, nech je akokoľvek logicky a zrozumiteľne prezentovaný, môže byť v danom rozpoložení pre pár, a najmä pre ženu, irelevantný. Človek je v tejto situácii nastavený tak, že čokoľvek sa mu vznáša ako námietka, tak to spochybní a vyvráti.
Práve preto, že túžba po dieťati dokáže byť mimoriadne silná, sú tie ženy aj veľmi zraniteľné. Sú schopné podstúpiť čokoľvek, napriek veľkej bolesti alebo veľkému riziku. A toto je niečo, čo si všimli aj mnohí lekári, ktorí nie sú veriaci, že tieto páry sú vlastne akoby obeťou, lebo sú zdrojom zisku práve pre svoju silnú túžbu.
Treba mať stále na pamäti, že je za tým túžba po dieťati, ktorá je veľmi veľká a je v nej priam božský rozmer, veď Boh sám je život a miluje život. No tá bolesť je obrovská, to prázdno je pre ženu až ohlušujúce a túžba až iracionálne naliehavá. Až potom, keď niekedy absolvujú viacero neúspešných pokusov v centrách, prehodnocujú svoj vzťah k Bohu.
Určite treba zohľadniť ich bolesť a veľkú túžbu po deťoch.
Vtedy im treba dať pocítiť milosrdného Boha, ktorý nalomenú trstinu nedolomí a hasnúci knôtik nedohasí. Ak sa obracajú k Bohu a Cirkvi, neraz neisto a s obavami, tak to nie je okamih na výčitky a napomínanie, ale chvíľa, keď ich môžeme pozdvihnúť, obviazať im rany, uzdraviť ich, ukázať im, že ich život aj manželstvo má stále zmysel, že stále môžu rásť v láske a milosti.
Nemáme na všetko odpoveď. Tá odpoveď začne prichádzať vtedy, keď človek tento fakt dokáže prijať. Lebo dar je niečo, čo dáva darca slobodne. My nikdy nemôžeme niekoho prinútiť, aby nám dal dar, lebo to už potom nie je dar. A my naozaj nevieme, prečo ho Boh niekomu dá a niekomu nie.
Úplne tomu rozumiem, že mnohé ženy vnímajú veľmi bolestivo, až ako krivdu, prečo niektorá žena, ktorá sa o deti nestará, ich má aj päť alebo sedem, no sú také zanedbané, že sa o ne zaujíma sociálna kuratela a neraz skončia aj v ústavoch, alebo niektoré idú opakovane na potrat a ona, ktorá tak veľmi túži po deťoch, nemôže mať ani jedno.
Pri každej bolesti sa človek pýta, či ho Boh za niečo trestá, toto nás bude asi sprevádzať stále. Vidíme to už od prvých stránok Biblie, že ženy, ktoré nemohli mať dieťa, veľmi trpeli. Či to bola Sára, alebo Ráchel, ktorá od žiarlivosti na svoju sestru priam kričí na Jakuba: „Daj mi deti! Ak nie, tak zomriem!“
Veľakrát na stránkach Starého zákona vidíme, akoby ženy bez detí boli bývali automaticky potrestané. Ak ich Boh nepožehnal deťmi, tak to bolo vnímané ako trest za nejaký hriech. Aj apoštoli, keď videli slepého, sa Ježiša pýtali, kto zhrešil, či on alebo jeho rodičia. A Ježiš musí aj dnes opakovať, že nezhrešil ani on, ani jeho rodičia.
Ani manželia, ktorí nemôžu mať deti, nezhrešili, nie je to trest za niečo. A ak by si aj boli v niečom na príčine, tak stále nevieme povedať, prečo niekto napriek svojim hriechom môže deti mať a niekto napriek svojej bezúhonnosti nie. Svätý Pavol hovorí, že odkedy sa na zemi objavil hriech, tak zasiahol nielen človeka, ale aj celé stvorenie. Trpí príroda, trpíme aj my a nemáme na to hneď odpoveď. A Boh odpovedal tak, že sa rozhodol trpieť s nami. A preto veriaci človek vie prísť k odpovedi cez kríž.

Foto POSTOJ/Pavol Rábara
Určite nie. Cirkev nemá problém s darcovstvom orgánov, ktoré zachraňujú život, lebo v takých prípadoch ide o ľudí, ktorí bez toho orgánu neprežijú. Ak nevieme niektorý orgán nahradiť umelo, tak pacienti sú odkázaní na orgán od darcu, inak by zomreli. Darcovstvo vajíčka, spermií či embrya nie je život zachraňujúcim úkonom. Po objavení sa prvých kampaní na Slovensku Subkomisia pre bioetiku pri KBS už v roku 2012 sformulovala etické výhrady k takémuto darcovstvu pohlavných buniek.
Navyše veľmi sa o tom nehovorí, ale aj samotné darovanie vajíčok je veľké riziko pre zdravie ženy. Žena musí podstúpiť stimuláciu a následný odber pod anestéziou. Napríklad v roku 2019 novinári v Česku zistili, že ešte v roku 2015 zomreli dve ženy po darcovstve vajíčok a polícia preverovala prípad ďalších minimálne piatich, ktoré po zákroku v reprodukčných centrách skončili v nemocnici.
Ženám, ktoré prežili, bola ponúknutá mimosúdna dohoda a vyplatené finančné odškodné výmenou za mlčanlivosť. Investigatívni novinári a polícia sa o tom dozvedeli až na základe anonymného tipu.
Ako prvý základný krok prijať realitu bezdetnosti. Každé zlo, ktoré sa nám v živote stane, musíme hlavne prijať, inak sa nevieme pohnúť ďalej. To zlo nás zabrzdí, zväzuje a niekedy nesmierne blokuje v ďalšom rozvoji a vo vnímaní toho, čo všetko ešte môžeme v živote urobiť.
A potom rozmýšľať a v modlitbe hľadať, aký plán má Boh pre nás. Pretože aj manželstvo bez detí môže byť plodné, hoci nie v podobe detí, ale iným spôsobom. A tu sa otvára niekoľko dobrých možností.
Napríklad podstúpiť medicínsky morálne prípustný spôsob liečby neplodnosti, čo však môže byť naozaj dlhodobá záležitosť a nikto nie je schopný dať záruku, že dieťa raz príde. Ďalšia možnosť je adopcia, no k tomu musia manželia dospieť spoločne a nemožno ich do toho tlačiť alebo ponúkať im to ako jediné naozaj kresťanské riešenie. Môžu sa aj rozhodnúť zostať bez detí a byť ako manželia nápomocní iným. A niektorí sa rozhodnú skúsiť všetky tri cesty naraz.
Ak by som mal dať len jednu radu, tak by som parafrázoval Ježišovo odporúčanie: Hľadajte najskôr Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a všetko ostatné dostanete navyše.
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.