Minizamyslenie Mlčanie bezúhonných

Židia mali vo vzťahoch jasne rozdané karty. Aj preto prišla otázka: „Kto je môj blížny? Zákonníci v Jeruzaleme nejako upravili zákony, že ty jedávaš s hriešnikmi, prostitútkami a colníkmi?“

Ježiš povedal: „Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?“ On odpovedal: „Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo.“ (Lk 10, 25 – 37)

Ježiš obrátil túto teoretickú debatu hore nohami. Neprichádza s Cibulkovým zoznamom nežiaducich, ku ktorým sa môžeme otočiť chrbtom. Naopak, otočených chrbtom aj otázku obracia späť: „Komu sa ty môžeš stať blížnym?“

Osoby a obsadenie podobenstva o milosrdnom Samaritánovi sú notoricky známe. Ruku na srdce, nestáva sa často, že by sme zrazu stáli nad skrvaveným človekom. Ale sú aj iné zranenia, ktoré visia vo vzduchu a vieme o nich. A tiež sme sa neraz radšej ticho vytratili, aby sme si neušpinili ruky.

Ale určite sa stalo aj to, že sme boli poslední, ktorí sa pri osamelom, zúfalom či človeku so samovražednými úmyslami pristavili. A možno vďaka nášmu slovu dodnes žije a má sa oveľa lepšie.

„Nemám strach zo slov násilníkov, ale z mlčania bezúhonných ľudí,“ hovorieval Martin Luther King. Jednoducho, ak mlčí bezúhonný človek vtedy, keď treba konať, prestáva byť bezúhonný. (Jozef Husovský)