Za 30 rokov od rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky na dva samostatné štáty sa Gréckokatolícka cirkev na Slovensku, ku ktorej sa hlásia štyri percentá obyvateľstva (zhruba 220 000 veriacich), teší veľkému rozvoju.
Pre TASR to uviedol hovorca Bratislavskej eparchie Stanislav Gábor.
Gréckokatolícka cirkev na Slovensku bola podobne ako ostatné cirkvi v bývalom Československu počas rokov komunizmu prenasledovaná a perzekvovaná.
„Podľa sovietskeho vzoru a modelu, ktorý sa po roku 1945 uplatnil aj v iných štátoch východného bloku, bola naša gréckokatolícka cirkev na tzv. Prešovskom sobore v apríli 1950 formálne pričlenená k pravoslávnej cirkvi a legislatívne postavená mimo zákon. Od roku 1950 do roku 1968 cirkev pred štátom formálne neexistovala,“ opísal Gábor.
Až v roku 1968 mohla znovu začať verejne pôsobiť, avšak v značne oklieštenom rámci. Cirkev bola podľa Gábora skôr trpená, navonok povolená, ale zatlačená do chrámov a bol jej znemožnený akýkoľvek rozvoj. Svedčí o tom aj skutočnosť, že cirkev do februára 1990 nemala svojho biskupa.
„Tieto historické fakty treba pripomenúť preto, aby bolo zrejmé, že až po Nežnej revolúcii a po znovunadobudnutí náboženskej slobody mohlo dôjsť k rozvoju gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Jednou z prvých udalostí bolo vymenovanie prešovského sídelného biskupa v osobe Jána Hirku,“ priblížil Gábor.
Ďalším veľkým momentom bolo vymenovanie pomocného biskupa pre Prešovskú eparchiu, stal sa ním Milan Chautur, súčasný emeritný košický eparcha.

Kým biskupov počuť akosi tichšie, „Božími hlasivkami“ sa stali kňazi, zasvätené osoby aj mnohí laici. Je to dôvod na spokojnosť?
Gábor pripomenul, že v roku 1989 pre celé Československo existovalo prakticky len jedno gréckokatolícke biskupstvo so sídlom v Prešove.
„Po rozdelení Československa v roku 1993 musel preto biskup Hirka zriadiť pre Čechy a Moravu, ktoré sa zrazu ocitli v susednom štáte, samostatný vikariát a na jeho čele vymenoval vikára, kňaza Ivana Ljavinca. Tento právny stav fungoval tri roky, až kým 18. januára 1996 Svätá stolica zriadila na území Českej republiky samostatný apoštolský exarchát so sídlom v Prahe a vyčlenila územie Čiech a Moravy z prešovského biskupstva, do ktorého aj po vzniku samostatnej Českej republiky stále cirkevno-právne, jurisdikčne patrilo,“ vysvetlil hovorca.
Ďalším významným medzníkom v živote a cirkevno-územnom usporiadaní gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku bolo zriadenie novej územnej jednotky – Košického apoštolského exarchátu, ide o súčasnú Košickú eparchiu.
Vznikla rozdelením Prešovskej eparchie, a to 27. januára 1997 a zahŕňala prakticky územie Košického kraja. „Gréckokatolícka cirkev teda už mala v SR svoje dve územnosprávne jednotky,“ poznamenal Gábor.
Tento stav sa zmenil až v roku 2008, keď pápež Benedikt povýšil Gréckokatolícku cirkev v Slovenskej republike na metropolitnú. Košický exarchát sa stal eparchiou a bola zriadená úplne nová eparchia – bratislavská. Jej ustanovenie súviselo s reorganizáciou štruktúry Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku a vytvorením metropolie sui iuris, pozostávajúcej z troch eparchií (Prešovskej archieparchie, Košickej eparchie a Bratislavskej eparchie) s metropolitným sídlom v Prešove.

Bratislavský eparchiálny biskup Peter Rusnák počas biskupskej vysviacky v roku 2008. Foto: TASR/František Iván
Za posledných 30 rokov sa v Gréckokatolíckej cirkvi výrazne zvýšil počet kňazov a zároveň sa znížil ich vekový priemer. Podľa Stanislava Gábora to vnímajú ako ovocie utrpenia a obety mnohých kňazov v 50. rokoch.
„Za uplynulých 30 rokov sa podarilo vybudovať mnoho nových chrámov, najnovšie v rámci Bratislavskej eparchie to bolo Chrám sv. Cyrila a Metoda v Trenčíne, a farských budov. Vznikli tiež centrá pre mládež a centrum pre rodinu, ako aj Gréckokatolícka rómska misia, ktorá má svoje krajské centrum na Sigorde,“ povedal Gábor.
Poznamenal, že veľký rozvoj zaznamenali aj pútnické miesta, ako Ľutina, Litmanová a Klokočov.
Gréckokatolícka cirkev na Slovensku má tiež za obdobie od rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky troch nových blahoslavených mučeníkov z obdobia komunizmu. Ide o biskupov Pavla P. Gojdiča a Vasiľa Hopka a rehoľného kňaza redemptoristu českého pôvodu Metoda Dominika Trčku.
„Nemôžeme opomenúť ani rehoľný život, ktorý sa po roku 1989 obnovil, jednak čo sa týka kláštorov a rehoľného života a pôsobenia v oblasti katechézy (vyučovanie náboženstva), v oblasti starostlivosti o chrámy, charitatívnej oblasti, i školstva (cirkevné školy a internáty),“ poznamenal hovorca.
„Tak ako pred celou spoločnosťou, aj pred našou cirkvou stoja v súčasnosti veľké výzvy. Jednou z nich je aj synodálna cesta, ktorej cieľom je spolu kráčať po ceste viery a hľadať spôsoby, ako šíriť posolstvo o spáse človeka v dnešnej spoločnosti a viesť s ňou dialóg, pričom nezabúdať na nikoho, ani na marginalizovaných,“ povedal Gábor.
Gréckokatolícka cirkev za uplynulé desaťročia podľa jeho slov potvrdila, že je neoddeliteľnou súčasťou našej spoločnosti a chce prispieť k jej ďalšiemu rozvoju vo všetkých možných oblastiach pred dobro jednotlivcov i celej spoločnosti.
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.