Téma ministra Jána Budaja a jeho spolupráce s tajnými počas totality mala nedávno širokú odozvu v našej spoločnosti. Zaznel aj zaujímavý názor, či tí, ktorí dnes ľahkovážne súdia Budaja, prešli rovnakou skúškou charakteru alebo si len naľahko z neho robia terč.

František Mikloško v tom zasa vidí súboj hodnôt, ktorý dnes pre mladú generáciu nie je príťažlivý, pretože dnes sú na výslní viac či menej úspešní biznismeni, ktorým hodnotové ukotvenie nič nehovorí. Prednosť majú zisky a snaha o zviditeľnenie v médiách, ako sa to naposledy podarilo Igorovi Matovičovi s päťstoeurovou návnadou.

Štruktúry zla

Kto má rád súvislosti, nezastaví sa len pri čierno-bielom videní reality. V spomínanej kauze sa možno pýtať, prečo sa nehovorí o tých, ktorí spriadali takéto siete zla, kde uviazli ich obete s nálepkou spolupracovníci. Ján Pavol II. by ich nazval „štruktúrami zla“, ktoré sa rady skryjú a tešia sa, keď sú obete systému znovu perzekvované.

V biblickom pohľade nás môže zorientovať Ježišovo podobenstvo o pšenici a kúkoli. Nielen dobro má svojho pôvodcu, dobrého poľnohospodára, ktorý rozosieva kvalitné zrná. Zlo má tiež svoj pôvod, svoje otcovstvo. V podobenstve sú nimi rozsievači kúkoľa. Zlo nemôže byť redukované iba na ľudskú zlobu, pretože v teológii ide o mysterium iniquitatis – tajomstvo neprávosti, ktoré je ľudskou logikou nepreniknuteľné.

Preto k obrazu Boha ako dobrého pastiera pridáva žalmista postreh, kde zlí ľudia nasledujú iného pastiera, ktorým je smrť. Ako hovorí kňaz Fabio Rosini, zlo má dve techniky, ktoré využíva, aby sme boli oklamaní: buď sa veľmi skrýva za niekoho iného (čo je prípad obetí ŠtB, ktoré sú napádané aj dnes), alebo chce, aby priťahovalo našu pozornosť do takej miery, aby sme už na nič iné nemysleli. To je známa fascinácia zlom v podobe čiernych kroník v článkoch a vo videách.

Zlo má dve techniky, ktoré využíva, aby sme boli oklamaní: buď sa veľmi skrýva za niekoho iného, alebo chce, aby priťahovalo našu pozornosť do takej miery, aby sme už na nič iné nemysleli.Zdieľať

Takýmito dvoma spôsobmi nás drží ďaleko od skutočného dobra, ktorým je Boh. Kto rozvíja svoj vzťah s Bohom, to ľahko môže zažiť. Napríklad vtedy, keď pozeráme do svojho srdca, myslíme na Boha a pocítime niečo divné – že Boh nie je spokojný s našimi rozhodnutiami, s naším životom. Táto nepohoda nás chce presvedčiť, aby sme prerušili svoju činnosť, aby sme svoj zrak neupierali na niečo pekné v budúcnosti a aby sme už nekráčali dopredu.

Vtedy sa viera v Boha akoby premenila na príťaž. Koľkí herci, novinári, mediálne známi ľudia sa tým „pochvália“, keď s iróniou rozprávajú o svojej formácii medzi saleziánmi alebo o štúdiu na cirkevnej škole.

Za tým všetkým je to, aký obraz o Bohu máme. Keď sa nás dotkne Boží pohľad, plný milosrdenstva a prijatia, až vtedy sa nám mení srdce. Preto je dobré vracať sa k príbehu márnotratného syna v evanjeliu, ktorý si tiež potrebuje poopraviť obraz o svojom otcovi.

Hriech zatieňuje obraz Boha v človeku. Vytvára falošný obraz žiarlivého božstva, ktoré skôr berie ako dáva a je úhlavným nepriateľom ľudského šťastia. Falošný obraz Boha sa stáva pre neho prekážkou pre vlastnú realizáciu. Človek sa tak nachádza ďaleko od neho, ako keby bol na úteku pred ním, izolovaný a obrátený do seba. Presvedčený, že všetko musí urobiť sám.

Dôverovať v Boha sa mu javí ako slabosť, veriť mu znamená pre neho zostať v štádiu infantilizmu, keď sa nechceme stať dospelými. To sú výčitky neveriacich o viere ako barličke alebo o tom, že kresťan všade potrebuje vodcu – v kostole, v robote i v politike.

Pozornosť si zaslúži dobro

Ak sa vrátime k obrazu pšenice a kúkoľa, zaujímavá je odpoveď hospodára: „Nechajte oboje rásť až do žatvy. V čase žatvy poviem žencom: Pozbierajte najprv kúkoľ a poviažte ho do snopov na spálenie, ale pšenicu zhromaždite do mojej stodoly.“ Jeho postreh má známku zrelosti. Nie je užitočné koncentrovať sa iba na zlo – to, ktoré nás zasiahlo alebo ktoré sme sami spôsobili.

Pozornosť si zaslúži dobro – najskôr v láskyplných myšlienkach a potom v konaní. Zlo nás nenúti konať zlé skutky. Jemu stačí, ak nebudeme konať dobro. Koľko zbytočnej energie sa spotrebuje v zamestnaní či v komunite, kde si jednotlivé skupiny potrebujú dokazovať, kto má pravdu, kto je obľúbenejší u šéfa, kto má lepšie známosti. Pritom sa zabúda, že zlo môže existovať iba ako parazit, ktorý odpadne, keď ho nebudeme kŕmiť svojou pozornosťou...

Vietnamský kardinál Nguyen Van Thuan je inšpiráciou, ako vidieť steblá dobra medzi samým kúkoľom. Keď bol odsúdený ako nepriateľ štátu na niekoľko rokov tvrdého väzenia, v modlitbe našiel pokoj v tom, že Boh je s ním aj v cele. V knihe Slobodný za mrežami je použitý obraz vtáka, ktorý môže lietať nad hlavami ľudí, ale dá sa mu zabrániť, aby si v ich vlasoch urobil hniezdo.

Van Thuan sa preto vedome rozhodol pre konanie malých vecí, ale s veľkou láskou. Keď potešoval iných spoluväzňov, keď sa dostal s vynaliezavosťou k chlebu a vínu, aby prinášal Eucharistiu iným, keď krstil kvapkami vody tých, čo v ňom videli svedka nového života, keď si jeho pokoj všimli i vojaci a policajti, a preto sa mu neradi pozerali do tváre.

Ako hovorí sám v tomto románe väzňovi Thaovi, keď roznášali hnoj po upravenej zemi: „Pozri sa na tento hnoj. Ako smrdí. Aký je odporný. A predsa... je potrebný, aby zem rodila. Ja viem, že náš Boh umožní, aby z tejto temnej noci vzišlo dobro.“