V jednej dedine sme sa stretli s malým chlapcom. Mal asi šesť rokov a otvorene závidel svojmu ujovi, aké má krásne auto. Rozprával slobodne, lebo ešte nenosil masku, ktorá dospelým niekedy splynie s vlastnou tvárou.

Z jeho nenútenej konverzácie sme sa dozvedeli, že sa veľmi teší, keď dedko zájde do miestnej krčmy a pije tam. Na naše prekvapenie nám podal jednoduché vysvetlenie: „Keď vtedy k nemu prídem, kúpi mi všetko, čo chcem.“ Zasmiali sme sa jeho úprimnosti a pochopili sme, že skúpy dedko sa stáva štedrým až po poháriku.

„Robte si priateľov z nespravodlivej mamony,“ znie nám v ušiach echo spred týždňa a dotýka sa aj dnešného podobenstva. Boháč a starý otec majú niečo spoločné – neschopnosť podeliť sa. Zdá sa, že bohatému mužovi nepomohol ani kvalitný alkohol na hostinách.

V Starom zákone nájdeme viackrát zmienku o tzv. chudobných Jahveho, ľuďoch, ktorí nemali žiadny oporný bod na zemi, na ktorý by položili svoj život, preto dôveru vložili do rúk Pána, aby boli svedkami splnenia jeho prísľubov.

Takto zažívali závan večnosti. Lebo zveriť život tomu, ktorý je verný, znamená v skutočnosti mať život navždy, život večný. Preto bol chudobný Lazár v podobenstve po smrti prenesený do Abrahámovho lona, lebo on je jeho otcom vo viere.

Kto sa spolieha len sám na seba, ak si život sám riadi, môže prepadnúť presvedčeniu, že šťastným ho urobia nakumulované veci. Preto bohatý muž zomiera a tá zem, ktorej tak veril, sa mu odvďačí po svojom – prikryje ho navždy.

Ježiš potvrdzuje dve cesty, ktoré prechádzajú aj Bibliou – cestu spravodlivého a cestu bezbožného. Boháč z podobenstva by na to chcel upozorniť bratov, aby sa dobre rozhodli. Zdá sa mu, že ani Mojžiš, ani proroci nie sú na to dostatočným argumentom. Preto by chcel, aby sa k nim niekto vrátil z ríše mŕtvych.

Kristus sa takto vrátil a zmenilo sa niečo? Od boháča sa žiadalo niečo viac ako občasná charita – bolo to volanie po spravodlivosti. Tá by mala byť povinnou výbavou každej sociálnej skupiny – od rodiny až po štát. Charita je jej ozdobou.

Dnes v spoločnosti vidíme istú popletenosť, ktorá môže niekomu vyhovovať. Rodiny nemajú dostávať od štátu podporu z lásky. Vychádza to z konceptu spravodlivosti, lebo ich deti budú raz zarábať na naše dôchodky. Kto rozdáva peniaze iba tým, čo sú lojálni, a kupuje si tých, čo ich budú voliť, stavia svet naruby.

Výstižne je to zobrazené vo filme Leviatan. Ruský režisér ponúka zrkadlo vlastnej krajine, aby vytriezveli tí, čo sú opití mocou a vodkou.

Zveriť život tomu, ktorý je verný, znamená v skutočnosti mať život navždy, život večný.

Ak všetko správne funguje, potom aj zamestnanci majú dostať spravodlivú mzdu. Rovnako vo firme, ako aj v charitnom zariadení. Charitu za nich nemôže robiť zamestnávateľ tým, že im skracuje plat, lebo sú z Ukrajiny alebo sa nevedia brániť, alebo im nefungujú odbory.

Koľko vecí treba posúvať na správne koľaje aj v kresťanských spoločenstvách. Ak tam vystupujú umelci, varia kuchárky a prihovárajú sa Bohom obdarovaní ľudia, zarábajú si na život, preto vtedy nemôžu robiť charitu. Tá sa robí až potom, keď sa človek slobodne rozhodne niekoho podporiť. Je to naozaj umenie – robiť dobré veci dobrým spôsobom.

Toto všetko je aj súčasťou finančnej gramotnosti, ktorá chýba v školách aj spoločnosti, kde máme asi tri milióny exekúcií. O čom to svedčí? Že boháč z evanjelia sa ešte nenaučil charite ani spravodlivosti a biedny Lazár sa nenaučil spravovať svoje financie zodpovedne, bez zbytočných dlhov a rád falošných bankárov či úžerníkov.

Náboženský motív nezištnej charity nájdeme u žalmistu: „Blažený, kto pamätá na bedára; v deň nešťastia ho vyslobodí Pán.“ Jeho slová si zobral k srdcu jeden z dvoch rabínov z nasledujúceho príbehu.

Dvaja rabíni žili vo vedľajších dedinách. Kým jeden z nich stále rozprával v synagóge, že majú málo peňazí a veriaci sú lakomí, preto nemôžu nič opraviť, druhý bol jeho opakom. Ľudí rád obdarovával, jeho príhovory boli uvoľnené a bol vnímaný ako „pohoďák“. Napriek tomu sa mu darilo stavať aj nové veci a obnoviť starú synagógu.

Závidiaci sused ho stretol a žiadal si vysvetlenie. Prezradil mu životnú múdrosť: „Vieš, ty ľuďom stále rozprávaš o peniazoch. Vycítili, že máš rád šušťanie bankoviek, preto aj oni začali mať radi peniaze. Preto ich tak neradi púšťajú od seba. Ja na peniaze kašlem. Ľudia to vidia, preto aj oni nimi pohŕdajú a zbavujú sa ich. A mne čo zostáva? Len ich pozbierať...“