Občas stretnem ľudí, ktorí si nevedia nájsť v živote miesto. Takí veční tuláci. Niektorí radi cestujú. Ďalší si nevedia nájsť ten správny vzťah, všetko im stroskotá. Niektorí sa boja vlastného zlyhania a záväzkov. Iní netušia, čo by vlastne chceli v živote robiť. Nedokončia školu, stále menia zamestnanie. Odídu na skusy do zahraničia, vrátia sa a doma začínajú od nuly. Ďalší sa utápajú v nekonečnej povrchnej zábave a ľahkých vzťahoch.

Keď niekomu chýba v živote stabilita, môže to byť signálom, že uniká sám pred sebou. Alebo sa len prispôsobil tejto tekutej dobe, kde sa stabilita nenosí. Najväčším postrachom je byť fádnym obyčajným človekom.

Táto ťažkosť, ktorá môže vyvolať toľko neistoty, však nie je doménou iba mladých ľudí. Aj človek, ktorý sa usadil, sa do takejto situácie môže dostať. Ako žiť a byť pritom verný sám sebe? Byť verný ideálom, ktorým verím? Ako žiť a zosúladiť svoje pôsobenie v takomto komplikovanom svete so životom viery?

Žiť podľa Božích prikázaní môže byť ťažké, napriek tomu sme radi, že vďaka kresťanskej viere máme tento návod, ktorý nám pomáha rozlišovať. Sú ideálom, ktorému sa snažíme priblížiť. V niektorých mučivých okamihoch silne pochybujeme, či sa to vôbec darí a či život nie je iba močiarom, ktorý je prekrytý krásnymi leknami.

Ako kresťania vieme, že by sme mali nasledovať Boha, byť s ním dennodenne spojení v modlitbe. Túžba byť s ním vonia domovom a priťahuje nás, ale zároveň žijeme v tomto svete, kde je toľko možností rozptýlenia a užívania si. Je veľmi ťažké tomu nepodľahnúť. Je veľmi ťažké nepodľahnúť slabostiam, ktoré sme si vypestovali. O to viac bolí nevera voči Bohu.

Ježiš chcel, aby ho ľudia nasledovali. Počúvali jeho slovo, sledovali jeho život a snažili sa ho napodobniť. Chcel, aby uverili, že zomrel za naše hriechy, a keď ho videli zmŕtvychvstalého, mali sa v tejto viere upevniť, aby ich sprevádzala po celý zvyšok života. Mohli pritom zabudnúť na svet, v ktorom žili? Mohli zabudnúť na domov, na rodiny, na všetko to pekné, čo prežili?

Apoštoli mali mimoriadny dar či motiváciu, aby dokázali svedčiť o tom, kým bol a kým je pre nich Ježiš, ktorého Boh urobil Mesiášom. Ľudia ich počúvali, niektorí uverili a rozhodli sa tohto Ježiša nasledovať, stať sa jeho učeníkmi. Neopustili domovy, nezriekli sa jestvujúcich vzťahov, ale nasledujúc svojho Majstra, pokúsili sa toto všetko očistiť.

Zrieknuť sa všetkého pre Ježiša, najmä hriechu. Príbehy o prvých kresťanoch či prvých cirkevných obciach, kde sa učili nasledovať Ježiša a žiť podľa viery, nám opisujú Skutky apoštolské. Nebola to idyla, práve naopak, neustály zápas.

Nie sme iní ako naši predkovia. Človek potrebuje nejaký cieľ, aby mal prečo žiť. Motiváciu. Viera nám ju ponúka. Hovorí: nasleduj Ježiša a zriekaj sa všetkého, čo ti bráni byť s ním. Nič nedávaj na jeho miesto. Možno by niekto povedal, že ako kresťania to máme ľahké: máme cieľ. Aj v tejto zmätenej dobe, keď mnohí skutočne nevedia, čo chcú, a túlajú sa bezprizorne životom. Nie sú schopní zásadných rozhodnutí, boja sa či nechcú ísť do hĺbky, radšej sa snažia pod blikajúcimi svetlami zábavy v predstieranej nevedomosti preplávať desaťročiami.

Mať cieľ je fajn, je výborné vedieť, kam mám ísť a čo mám robiť. V koľkých prípadoch toto počiatočné nadšenie života viery vystrieda skepsa, frustrácia zo samého seba, niekedy aj zhnusenie. A vôbec ten nepríjemný pocit, že celý život ma nečaká nič iné, len nekonečná námaha a aj tak neviem, či vôbec so sebou alebo vôbec s niečím dokážem pohnúť.

Aspoň tak tušiť, čo chcem a kam idem. Aspoň tak tušiť, ako sa priblížiť k cieľu. Ježiš volá tých, ktorí uverili v neho, k nasledovaniu a žiada, aby sme sa mu oddali celí. Zostali pritom žiť vo svete. Vo svojej krajine, v práci, s rodinou, uprostred toľkých vzťahov.

Hľadáme a túlame sa, skúšame a experimentujeme. Veľa vecí prestrelíme. Niečo napraviť dokážeme, niečo nie. Život je krutý, s nikým sa nemazná a za chyby platíme. I za údery od života či od druhých.

Stále počujem to Ježišovo volanie: buď mojím učeníkom a zriekni sa všetkého. Viem, že mám opustiť hriešne návyky. Napraviť životný štýl, ktorý mi bráni Ježiša nasledovať. Neviem si predstaviť do detailov, čo to znamená. Toto volanie však platí. A ja sa spolieham na Božieho Ducha, že včas a so všetkou potrebnou naliehavosťou rozochveje moju dušu, aby som aspoň tušil, ako sa pohnúť z miesta, a toto tušenie vnímal ako záležitosť svojho svedomia.

Ako kresťania si želajme jedno: nech náš prostý komplikovaný život je naplnený radosťou z nasledovania Ježiša. Mnohé netušíme, bojíme sa toho, čo je v nás; ale dajme sa viesť tým, ktorý nás povolal k životu a obdaroval nadprirodzenou vierou.