Keď čítam viaceré komentáre známych ľudí alebo statusy na sociálnych sieťach, mám pocit, že mnohí nad Slovenskom zlomili palicu. Vyzerá to tak, ako keby sme boli beznádejne zakonšpirovaní, beznádejne sa dávali opiť rožkom pri kontroverzných debatách.

Nemalá časť populácie verí výmyslom alebo nepravdám o svete, v ktorom žijeme. S takýmto mentálnym svetom ľudia prichádzajú k volebným urnám a rozhodujú o osude nás všetkých. Už počujem tie hlasy: je to spravodlivé?

Dejiny sú plné neočakávaných zvratov. Ľudové rozprávky, ktoré sme kedysi všetci prinajmenšom počúvali a mnohí čítali, do nás zakódovali dôležité posolstvo, že dobro nakoniec zvíťazí nad zlom. Život nie je rozprávka, ale realita hovorí, že pravda si vždy nájde svoju cestu.

Keď sa po druhej svetovej vojne Československa zmocnili komunisti a nastúpili represálie proti veriacim, nikto netušil, ako dlho to bude trvať. Zmena prišla po štyridsiatich rokoch. Keď prišli „spriatelené“ armády v auguste 1968 a usadili sa tu, bolo otázne, či ich vôbec niekto odtiaľ dostane. Berlínsky múr sa tiež zdal naveky. To sú tie najznámejšie prípady, keď sa nemožné stalo realitou.

Apoštoli žiadali od Ježiša, aby im dal väčšiu vieru. Mať vieru znamená nielen vnímať Božiu prítomnosť vo svojom živote, ale mať aj veľkú dôveru v Božiu moc a pomoc. Čím väčšími skúškami a ťažkosťami prechádzame, tým väčšia viera je potrebná. Ak sa spoliehame iba na seba, môžeme sa zosypať. Vtedy si jednotlivec uvedomí, že sa síce spolieha na seba, ale že už viac nevládze.

Nedá sa bojovať donekonečna, každý sa nakoniec unaví a rezignuje, to riziko je obrovské. Viera je prameňom nekonečnej sily a nádeje, ktorá nie je z nás, ale prichádza od Pána.

Keď prechádzam akoukoľvek životnou skúškou, tak by som si mal uvedomiť, že potrebujem pomoc. Nielen ľudskú, ale aj Božiu. V katolíckej tradícii existuje viera v pomoc anjelov a najmä tých, ktorých pre ich mimoriadne postavenie medzi nimi nazývame tak trocha archaicky archanjelmi.

Modlitba k sv. Michalovi sa môže niekomu zdať staromódna, ale je veľmi účinná a aktuálna. Zároveň pripomína, že osobné či spoločenské zápasy, ktoré vedieme, nie sú len ľudskou záležitosťou, ale v istých okamihoch sa naozaj javia ako boj dobra so zlom. Ľudí s opačným názorom by sme nikdy nemali vnímať ako nepriateľov, ktorých treba eliminovať alebo poškodiť, ale zároveň s pokorou a vo vedomí poznania Svätého písma jednoducho nemôžeme prehliadnuť, že tak, ako nás Boh privádza k sebe, tak Zlý zneužíva naše slabosti a hriechy, aby do nás vniesol nepokoj a zasieval rozbroje medzi nami. To je realita, s ktorou treba počítať.

Z evanjelií vieme, že Boží Syn na kríži zvíťazil nad hriechom a smrťou, nad každým zlom, ktoré je prítomné v našom živote. Tento fakt ponúka dôležitý odkaz, že aj to, čo teraz považujeme za nemožné, sa môže stať skutočnosťou. Ježiš zomrel, pochovali ho, učeníci sa schovali a boli plní strachu, nemali odvahu chodiť po uliciach. Zmŕtvychvstalý Kristus ich svojou prítomnosťou presvedčil, že žije a že sa stalo to, v čo nedúfali.

Od tej chvíle učeníci vedeli, že majú dôvod veriť v Božiu moc a pomoc. Ak veríme v Boha a Bohu, ak dúfame v jeho zásah do ľudskej reality, naša viera nie je nejakým nezmyselným fatalizmom. My máme dôvody veriť. Hlavným dôvodom je samotný Ježiš, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych.

Mnohí veriaci kresťania by vedeli rozprávať o motívoch svojej viery. Vedeli by vydať svedectvo o účinnej Božej pomoci a Božom zásahu vo svojom živote. Kto niečo také zažije, ten si do smrti zapamätá, že úprimná silná viera má naozaj veľkú moc. Bude vďačný. Za vieru i za nezaslúženú Božiu pomoc.

Často pri pohľade na vlastný život alebo životy blízkych či spoločnosti môžeme zakúsiť bezmocnosť. Vieme, že by veci mali byť ináč, ale nie sú, a vnímame slepú uličku, do ktorej sa niektorí ženú. My s nimi (chtiac či nechtiac). Naše vlastné životy, Sväté písmo i ľudské dejiny pripomínajú, že aj nemožné sa môže stať skutočnosťou. Že zmena prichádza neočakávane.

Mali by sme ju chcieť a očakávať. V osobnom i spoločenskom živote. Prispievať svojou troškou, aby sa stala realitou. Živiť nádej. Čerpať z Božieho slova a zo sviatostí, ktoré nám ju plným priehrštím ponúkajú. Viera je krásna, ale ťažká, lebo vedie človeka do neznáma, aby sa v situácii, ktorú vôbec nemá vo svojich rukách, hodil do Božej náruče.

To sa učíme celý život, aby sme vedeli a verili, že Bohu nič nie je nemožné. A že – slovami detektíva Poirota – v tomto svete nie je nič, čo by nemohlo byť napravené rukou nášho všemohúceho Boha. Prosme o to. Pane, daj nám väčšiu vieru!