Asi ste už v živote videli veľa krížov. Aj ja. Dalo by sa povedať, že sa s nimi stretávame dosť často. Chtiac i nechtiac. Vedome i nevedome. A nie iba my kresťania, katolíci, veriaci ľudia, ale každý človek sa s krížom asi niekedy stretol alebo stretne.

Obdivujeme nádherné kríže v chrámoch. A je pravdou, že práve tam nájdeme nielen umelecké a historicky hodnotné skvosty, ale aj vrchol stvárnenia utrpenia Pána. Prečo? Veď práve do chrámu prichádzame, aby sme si pripomenuli, uvedomili, kontemplovali dar vykúpenia, ktorý Kristus na kríži priniesol svetu, a prežívali zaň vďačnosť.

A tak nájdeme kríže s telom Krista z dreva i zo železa, zo skla i z moderných materiálov. Veľké i malé. Historicky podobné tomu Kristovmu, ale i také, ktoré chcú moderným spôsobom vtiahnuť nás ľudí do tajomstva utrpenia, bolesti a smrti, do toho vykupiteľského tajomna.

No s krížom sa stretneme i mimo chrámu. Vstupy do miest. Námestia. Pomníky a pamätníky. Malé kaplnky alebo ohromné memoriály (nie, memoriál nie je len športové podujatie). Cintoríny alebo malé vidiecke osady – takmer pri každej jednej nájdeme nejaký kríž. V minulosti dávnej i nedávnej dokonca i záhradky domov, fár či inštitúcií, ktoré napovedali, že jeden z pilierov služby je obdiv a nasledovanie Kristovej lásky.

Mám rád jeden kríž v exteriéri. Je na starom cintoríne v meste, kde som sa narodil a vyrastal. Kríž nie je zvláštny, no ak sa predeň alebo aj zaň postavím a svieti slnko, nehrdzavejúca oceľ, z ktorej je celý kríž vyrobený, hrá všetkými farbami, ponúka nádherné obrazy.

Je to tajomstvo hry nebeského slnka a ľudskej práce, ktoré sa v kríži spájajú. Rovnako ako dielo vykúpenia: „dar z neba“ – Kristus – a ľuďmi zhotovený kríž. Ak budete niekedy na „ďalekom východe“ Slovenska, zastavte sa. Neodídete niekedy ani „po celom ruženci“.

No máme i ďalšie kríže. Na fare alebo v škole, v dome alebo byte. Opäť všakovaké. Malé či väčšie, drevené či repliku dreva. Sklenené alebo z plastu. Umelecké diela alebo umelé gýče, ktoré kúpi človek na púti za niekoľko centov a potom po mesiaci premýšľa, komu ich daruje.

Jeden takýto „skvost ducha“ tvorcu a darcu mám aj ja. Už niekoľko rokov sa ho neviem zbaviť. Zničiť ho nechcem a darovať sa ho hanbím. Poraďte, čo s ním. (Alebo ak by mal niekto záujem, darujem aj bez osobného vyzdvihnutia. Poštovné je síce ako mnoho iných vecí za posledné roky v našom „lacnejšom štáte“ opäť drahšie, ale zo svojho vreckového ho zaplatím. Hláste sa v redakcii.)

Pre niekoho je kríž ozdobou jeho príbytku, no verím, že pre väčšinu je to manifest toho, čo chceme žiť – i keď sa nám to v našej ľudskej krehkosti nedarí. Kristus na kríži je pre nás inšpiráciou, útechou, poslednou záchranou alebo verným priateľom, ktorý nás vždy čaká doma a pod ktorého ochranu zverujeme naše domovy a rodiny.

Pred rokmi, čochvíľa to bude dvadsať rokov, som našiel na jednej povale starý, malý, špinavý a ničím nezaujímavý kríž. Ak by nebol býval špinavý, ale len zaprášený, asi by som ho bol dal kdesi bokom a nechal tak. Ale bol špinavý, a tak som ho umyl. Poviem vám, nič zaujímavé. Dva kúsky dreva a pliešok, na ktorom bolo farbami nakreslené telo Krista.

Kríž ukrýval nápisy Kláštor, Podolínec, Báč, 1950, 1951. A hneď som vedel, že tento kríž je krížom utrpenia mnohých, ktorých totalitný systém socialistického štátu chcel zničiť. Zahubiť. A možno, ak by to bolo šlo, aj vyvraždiť. Tento kríž so mnou putuje už roky tam, kam idem ja. Mám ho na viditeľnom mieste a bolo mnoho situácií, keď som ho bezmocne a niekedy aj so slzami v očiach pevne držal v rukách. Oni, rehoľníci a rehoľnice, po akciách K a R mali silu vydržať, chcel by som i ja.

A máme i také tie osobné kríže – na krku. Od gýčových a monštruóznych, ktoré skôr pripomínajú nepodarený pokus o hranie sa na biskupa s jeho biskupským krížom, až po malé, ktoré nosíme na krku pod odevom či na ňom a majú nám pripomenúť, komu patríme a kto nás miluje najväčšou láskou.

Taktiež kríže na prsteňoch, v aute na palubnej doske, nálepky na laptope alebo kdekoľvek inde. Máme ich mnoho. Aj vďaka tomu sa s krížom stretnú nielen veriaci, ale i neveriaci. Niekoho kríž na druhom poteší, iného provokuje. Niekoho povzbudí, inému je odporný. Pre niekoho je znakom toho, že stretol brata alebo sestru v Kristovi, iný sa môže dívať a myslieť si – ďalší „fanatik“. Lebo ľudia i kríže sú rôzne.

Čakáte na záver? Je tu. V konečnom dôsledku totiž nejde o to, koľko krížov som videl alebo koľko vlastním. Akú majú hodnotu alebo od koho som ich dostal. Komu patrili či čo pre mňa znamenajú. Veru nie. Nakoniec ide len o jedno – koľko krížov som v živote pomohol iným niesť! Ak žiaden, nepomôže mi ani zlatý kríž na krku v hodnote zlatej vane.

P. S. Tých krížov na nosenie je veľa. Kríž má predsa každý osamelý človek. Kríž má predsa každý, komu sa deje neprávosť. Kríž má každý, kto musí utekať zo svojej domoviny pred vojnou, hladom, suchom alebo prenasledovaním. Kríž má každý, kto stojí na strane pravdy a čestnosti, spravodlivosti a Božieho poriadku a je preto prenasledovaný.

Taký človek nemôže ostať sám. Kríž má i ten, kto možno nedostal hmotne, rodinne, telesne alebo intelektuálne toľko, koľko ja – a ja mu môžem pomôcť niesť jeho kríž. Preto neobdivujme a nezáviďme kríže na krku, v domácnostiach alebo kostoloch, ale pomáhajme iným kríže niesť. Ak som v živote nepomohol niesť kríž druhému, darmo budem v chráme, na ulici alebo aj do celého sveta vykrikovať, že „Ježiš Kristus je Pán“.