Ako zvládnuť cez leto telesné pokušenia Pohľad púštnych otcov a niekoľko overených rád od chlapov zo stretka

Ešte predtým, ako som začal písať o tejto téme, porozprával som sa o nej na chlapskom stretku.

Podelím sa s vami o to, na čo sme pri spoločnom hľadaní prišli a čo je overené skôr skúsenosťou života ako len čistou teóriou.

Ako sme začali našu debatu, tak sme objavili prvý dobrý postreh: dnes pri zvládaní telesného pokušenia už nie je problémom leto, ale mobil, ktorý si nosíme všade so sebou. Jeden klik a máte telesného pokušenia, koľko len chcete.

Prechádzka mestom odhalí ďalší fenomén, stačí sa poobzerať okolo seba a uvidíte ľudí s neprítomnými pohľadmi, úplne odpojených od reality a napojených na virtuálnu realitu, ktorí by ani nezaregistrovali, i keby niekto išiel popri nich úplne nahý. Ale to je iná téma.

Vráťme sa k hľadaniu spôsobov, ako zvládať reálne letné telesné pokušenia.

Najprv by sme si mali zadefinovať, čo myslíme pod pojmom telesné pokušenia a čo znamená zvládať ich.

Letné telesné pokušenie prichádza vtedy, keď idete po meste a vidíte veľa ľudí, ktorých horúčosť leta skoro vyzliekla, a pohľad na týchto ľudí vás upútava.

Hneď na úvod si potrebujeme vyjasniť, že pokušenie nie je hriech. To, že ma niečo pokúša – láka – zvádza – upútava –, ešte neznamená, že som zhrešil. Možno sa táto moja poznámka zdá zbytočná, ale stretávam sa veľmi často s tým – a moja partia chlapov mi to potvrdila cez svoju skúsenosť –, že ľudia (hlavne škrupulóznejší) sa pre samotné pokušenie vedia dobre odsúdiť.

Použijú logiku, že keď mi takéto niečo napadlo alebo ma upútalo, tak musím byť zlý. Skôr ako vám prezradím tri rady od chlapov zo stretka, pokúsim sa najprv vyjasniť samotný pojem pokušenie a ako k nemu pristúpiť.

Čo hovoria púštni otcovia a matky

Pre správne zaobchádzanie s pokušeniami som nenašiel lepší návod ako ten, ktorý nám ponúkajú púštni otcovia a matky žijúci v piatom storočí. V tom čase to boli psychológovia, ktorí veľmi dobre poznali psychické a duchovné hlbiny človeka. Čo nám títo muži a ženy hovoria o zvládaní pokušení?

Púštni otcovia a matky, aby správne vysvetlili význam pokušenia, sa snažia naň pozrieť zo širšieho kontextu. Hovoria, že každý človek má v sebe nejakú svoju hlavnú neresť. Podľa východnej tradície ich je osem: nestriedmosť v jedle, smilstvo, lakomstvo, hnev, smútok, lenivosť, túžba po sláve a pýcha – poradie ide od tých ľahších k ťažším.

Pri zápase s pokušeniami je preto dobré poznať, kde sa nachádza naša hlavná neresť, Achillova päta, lebo tá vždy útočí cez myšlienku alebo obraz, ktorou si chce vydobyť našu pozornosť a následne náš súhlas. Celý proces vedie od nedobrovoľnej myšlienky k vášni.

V celej práci s pokušeniami je potrebné rozlišovať. To, že muža alebo ženu upúta telesná krása, ešte nie je pokušenie. Zájdem ešte ďalej, dokonca sa pri tom upútaní môže stať, že nami prejde vlna vzrušenia, pri ktorej môžeme prežívať i sexuálne vzrušenie, a napriek tomu to nie je pokušenie a ani hriech, len inštinktívna reakcia človeka, ktorý je sexuálna bytosť, a je to v úplnom poriadku.

Čnosť a vášeň Do sexuality potrebujeme vrátiť erotiku

Jana Zlatohlávková

„Žijeme pornografickú kultúru, všetko je odhalené. Sexualitu sme zúžili len na techniku pohlavného aktu,“ hovorí kapucín Martin Borkovský. 

Tento prvý impulz nemáme celkom pod kontrolou a nie je správne preto démonizovať sexualitu. Takže spontánnosť očarenia neznamená hneď pokušenie ani hriech. Je to prirodzenosť, niečo, čo som úmyselne nevyhľadával – podčiarkujem úmyselne nevyhľadával.

Keď si uvedomíme, čo sa s nami deje, stačí oceniť krásu a poďakovať za svoju sexualitu a upriamiť pohľad mysle na niečo iné. V týchto situáciách dobre fungujú strelné modlitby alebo začať sa zoberať niečím iným. Pomáha tiež vedomosť, ako funguje náš mozog, ktorý, našťastie, nevie myslieť na dve myšlienky naraz, preto keď si uvedomíme, čo nás upútalo alebo nad čím rozmýšľame, môžeme sa rozhodnúť pre zmenu bez akéhokoľvek odsudzovania seba a svojej sexuality. 

Samozrejme, to nevylučuje, že i takáto spontánna reakcia môže viesť k vedomému rozvíjaniu svojej fantázie hlavne vtedy, keď našou hlavnou neresťou je smilstvo (nezriadená túžba po sexuálnom uspokojení). Pokušenie je moja myšlienka, ktorá sa objaví v mojej hlave. Je to myšlienka vedomého žiadostivého pohľadu –  podčiarkujem vedomého –, o ktorom Ježiš jasne vyhlasuje: „Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci (Mt 5,28).“

Preto je dôležité poznať, ako sa v nás neresť udomácňuje, aby sme ju vykorenili skôr, než sa stane naším zlým podnájomníkom. Pochopenie myšlienkového mechanizmu, ku ktorému dochádza pri pokušení, nám pomôže zreálniť naše boje a dôjsť k bdelému srdcu.

Púštni otcovia a matky rozlišujú päť štádií prenikania zla do srdca:

1. Navádzanie

Tento prvý stupeň sa tiež nazýva „kontakt“. Je to prvý obraz pochádzajúci z fantázie, podčiarkujem z fantázie, prvá myšlienka, prvý podnet. V tomto prípade ešte nič nerozhodujeme, len zisťujeme, že sa nám ponúka príležitosť konať zlo – realizovať neresť, a tá sa nám predstavuje vždy v príjemnej, krásnej a príťažlivej podobe.

V tomto navádzaní nie je ešte žiadna vina a nebudeme sa ho môcť zbaviť, pokiaľ budeme žiť. V tomto živote sú navádzania na zlo nevyhnutné. Neexistuje nejaký taký posvätný čas alebo priestor, ktoré by neboli prístupné pokušeniam.

Duchovný boj je súčasťou kresťanského života. Chvíle prímeria sú buď preto, že je to zvláštny dar od Boha, alebo ide o pokušenie nepriateľa, ktorý nás chce zviesť tým, že nám nahovorí, že sme pred jeho nástrahami v bezpečí, otupí našu bdelosť srdca a náhle na nás skočí.

2. Rozhovor

Ak si nevšímame prvé navádzanie, odíde, ako prišlo. Ale my to väčšinou nerobíme, skôr sa nechávame provokovať a začíname uvažovať. Aká vina je v týchto vnútorných „rozhovoroch“? Kto nič nerozhodne, nemohol zhrešiť. Ale koľko času a koľko životnej energie sme stratili týmito nezmyselnými vnútornými „rozhovormi“!

3. Boj

Po dlhom rozhovore sa myšlienka zahniezdi v srdci, nedá sa tak ľahko vypudiť. Človek ovládaný neresťou má svoju fantáziu takú presiaknutú zmyselnými nečistými obrazmi, že sa ich nedokáže zbaviť. Ešte je slobodný, nemusí súhlasiť. Môže z tohto svojho boja ešte vyjsť víťazne, ale stojí to veľkú námahu: musí bojovať.

Jeho vôľa musí stáť pevne, potrebuje sám sebe opakovať: Cítim, ako ma silne priťahuje moja neresť, a predsa nechcem súhlasiť, slobodne sa rozhodujem opačne a chcem odolať.

4. Súhlas

Keď prehráme boj, rozhodneme sa pri prvej príležitosti vykonať to, čo nám vnukla zlá myšlienka. Dáme svoj slobodný – podčiarkujem slobodný a vedomý – súhlas ponúkanému zlu. V tomto štádiu dochádza k hriechu v pravom a vlastnom slova zmysle. I keby sme hriech navonok neuskutočnili, zostáva vo vnútri. Morálka to nazýva „hriechom v myslení“.

Ľudia nedostatočne informovaní a neskúsení v pojmoch sú zmätení. Myslia si, že už len pomyslieť na hriech je hriešne. Ako vyjsť z tohto zmätku? Je potrebné, aby sme sa vedeli zastaviť a položiť si dobré otázky: Čo cítim? Príťažlivosť k hriechu? Páči sa mi to? Cítim, ako ma to veľmi priťahuje, aby som to spravil? Urobím to?

Nie!!! Rozhodneme sa to neurobiť. Toto posledné rozhodnutie nás chce utešiť. Vo chvíli, keď sme ho urobili, objavíme svoju slobodu. Sme tým, pre čo sa rozhodneme, a nie tým, k čomu nás priťahujú zmysly. Samozrejme, keď dáme slobodný súhlas k zlu, povieme mu áno, a tak zažívame hriech.

5. Vášeň

Je to posledný a zároveň najtragickejší stupeň. Keď podľahneme zlým myšlienkam, postupne sa oslabuje náš charakter. Začína v nás vznikať stála náklonnosť k zlu, ktorá sa môže stať takou silnou, že jej budeme vedieť veľmi ťažko odporovať. A práve vášeň robí z človeka otroka pitia, zneužívania sexu, bezodného výbuchu hnevu a podobne.

Položme si otázku: Je sloboda u takéhoto človeka už zničená? Otcovia a matky púšte opakujú týmto ľudom: „Stačí chcieť!“ Podľa ich názoru i vášnivý a slabý človek zostáva človekom, a teda vôľa nie je úplne potlačená. Akoby len spala a je potrebné ju nanovo zobudiť.

Zhrnieme si to: Podmienkou opravdivého hriechu je slobodný súhlas. Čo teda robiť, keď nás pokušenia napadajú? Potrebujeme sa zastaviť a povedať si: Čo chcem spraviť? Čo rozhoduje? K správnemu rozhodnutiu nám má pomôcť i vedomie, že pred Bohom sme tým, pre čo sa slobodne rozhodujeme, a nie to, čo cítime proti svojej vôli. Uvedomenie si vlastnej slobody je kľuč k dobrému životu.

Neutečieme pred tým

Zostáva však pravdou, že zlé myšlienky a obrazy, ktoré priťahujú našu pozornosť, sú i naďalej nepríjemné. Ako by sme sa im mohli vyhnúť?

Púštni otcovia a matky nás učia praxi, ktorú nazývajú bdelosť srdca, ktorú sa naučili od Ježiša: „A čo hovorím vám, hovorím všetkým: Bdejte!“ (Mk 13,37)

Potrebujeme postaviť bdelého strážcu k bráne svojho srdca, aby nikto cudzí doň nevstúpil. V biblickom význame je srdce miestom slobody a už chápeme, že iba slobodný človek dokáže robiť dobré rozhodnutia, dokáže povedať pokušeniu nie.

Dnes pri zvládaní telesného pokušenia už nie je problémom leto, ale mobil. Jeden klik a máte telesného pokušenia, koľko len chcete.Zdieľať

Kamenné, mŕtve srdce – ďalší obraz Biblie – stratilo schopnosť používať slobodu a je zmietané svojimi túžbami. Bdelý strážca nikdy nezažmúri oko, ale preveruje každú myšlienku, každý obraz, ktoré prichádzajú pred bránu nášho srdca, a pýta sa ich: „Si z našich alebo od našich nepriateľov?“ Nedá sa oklamať príťažlivým a zdanlivo dobrým výzorom. Nevpustí si trójskeho koňa do svojho srdca. Mohlo by to mať nedozerné následky.

Päť štádií prenikania myšlienky, obrazu do nášho srdca nám dáva pocit mravnej istoty. Vidíme, že hriech sa nepácha hneď v prvej fáze, na prvom stupni, ale na štvrtom, keď človek dá súhlas. Predtým počas „rozhovoru“ nehrešíme, ani počas „boja“, len sme stratili veľa času a veľa duchovnej energie diskusiami s myšlienkami a slabým odporom k ich ponúkaniu.

Šťastný je teda ten z nás, kto dokáže premôcť zlú myšlienku, obraz už v prvom štádiu jej prenikania. Nevstúpi s ňou vôbec do dialógu – to je rada, ktorú nám dávajú púštni otcovia a matky.

Cieľom bdelosti srdca je vedieť odolávať myšlienkam a obrazom v prvom štádiu. Myšlienka, obraz v mysli preletí rýchlo a prchavo. Prebudia našu pozornosť. Aká bude naša bezprostredná reakcia, záleží na nás.

Ilustračné foto: TASR/Jaroslav Novák

Boj sa začína s myšlienkami a obrazmi, tam ho vyhrávame alebo prehrávame. Katechizmus Katolíckej cirkvi veľmi jednoducho a trefne zadefinoval, že pokiaľ sme tu na zemi, sme v zápase – bojujeme o svoje slobodné srdce. Je múdre akceptovať túto realitu, inak nám hrozí, že budeme oklamaní. Náš život tu na zemi sa vyznačuje neustálym zápasom.

Očakávať časy, v ktorých by sme si mohli odpočinúť na vavrínoch, je ilúzia. Pokušenia nás budú sprevádzať až do konca života. Pre nás ľudí odchovaných konzumnou – rýchlo uspokojujúcou a na seba zameranou kultúrou je to ťažko stráviteľne sústo.

Púštni otcovia a matky sa na to pozerajú úplne inak, dokonca vidia v pokušení pozitívnu vec:

„Ak strom nie je zmietaný vetrom, nerastie a nezakorení sa poriadne. Tak je to aj s človekom: ak nie je pokúšaný a pokušenie neprekoná, nestane sa zrelým človekom. Tak sa pokušenia stávajú výzvou pre človeka. Nútia ho, aby sa hlbšie zakorenil do Boha, aby Bohu omnoho viac dôveroval. Ukazujú mu, že vlastnou silou pokušenie nezvládne. Stály zápas ho vnútorne posilňuje a umožní mu dozrieť.“

Zápas s pokušeniami patrí k podstate človeka. Objavia sa v nás sily, ktoré nás budú odvádzať smerom, ktorým vedome nechceme ísť. Ukážu nám, že nie sme jednoznační, že nami rôzne myšlienky a pocity zmietajú sem a tam. Odhalia sily, ktoré sme zatlačili do tieňa vlastného nevedomia. Napriek našej snahe poriadne žiť vystanú v nás myšlienky hodiť všetko cez palubu a všetky prikázania ponechať stranou.

Je naivné myslieť si, že stačí naplňovať prikázania a chcieť dobro. Potrebujeme vstúpiť do zápasu, ktorý prebieha v našom vnútri, zúri tam boj medzi dobrom a zlom, medzi svetlom a tmou, medzi láskou a nenávisťou...

Pri všetkej našej snahe byť so všetkými zadobre sa veľakrát v nás objaví strašná myšlienka druhého s chuťou najradšej zabiť – napriek tomu, ako korektne sa snažíme prezentovať samých seba navonok. Táto myšlienka nič nehovorí o tom, či sme zlí.

Poznanie a prijatie vlastných tienistých stránok, ako aj akceptácia toho, že v našom nevedomí sú sily, ktoré nepoznáme, s ktorými musíme zaobchádzať opatrne, nám otvára omnoho pravdivejší priestor na prácu s pokušeniami.

Je to istý paradox: čím viac si pripustíme temnejšie stránky svojej osoby – slovami Ježiša uznáme svoju hriešnosť –, tým viac budeme schopní vyhrávať nad pokušeniami.

Pokušenia nás udržujú v bdelosti

Postaviť sa pokušeniu znamená vyrovnať sa s pravdou o sebe. Jeden púštny otec k tomu hovorí: „Odním pokušenie a nikto sa nestane svätým, lebo keď zmizne pokušenie, zmizne i večný život. V skutočnosti sú to pokušenia, ktoré pripravili svätcovi jeho korunu.“

Pre nás to znamená, že nemôžeme prísť k Bohu v nepoškvrnených šatách. Skôr sa k nám hodí, že zápasíme a v tomto zápase často utrpíme zranenia, ktoré nás oslobodzujú od utopistických predstáv o sebe, a tak budeme môcť prestať hrať nereálne hry: som perfektný, som bezchybný, som korektný, som bezúhonný...

Otvorí sa nám reálna cesta dozrievania. Keď sa stretneme s pokušením, stretneme sa s pravdou o sebe, odkryjeme v sebe priepasť svojho nevedomia, vražedné myšlienky, sadistické predstavy a nemravné fantázie. Zrelými ľuďmi sa staneme vtedy, ak sa tejto pravde postavíme tvárou v tvár, ak v pokušení obstojíme.

Tieto slová nám ukazujú, že nemusíme mať strach z pokušení. Pokušenia nás udržujú v bdelosti a umožňujú nám vnútorne rásť. Preto keď príde nepriateľ, nemodlime sa už o to, aby sme od neho boli oslobodení, ale hovorme: „Bože, daj mi trpezlivosť v boji!“ Bez pokušenia sa stávame ľahkomyseľnými, počíname si úplne nezáväzne a žijeme len tak.

Pokušenia nás nútia žiť s plným vedomím, pestovať disciplínu a byť bdelými. Neprosme už o to, aby prestalo, ale o to, aby nám Boh dal dostatok síl. Pokušenie nás núti k boju. Bez boja niet víťazstva. Ale víťazstvo nie je našou zásluhou. V bojoch získame skúsenosť, že Boh v nás koná, že nás chce priviesť k slobode, o ktorej hovorí svätý Pavol: „Všetko smiem.“ Ale nie všetko osoží. „Všetko smiem.“ Ale ja sa ničím nedám zotročiť (1 Kor 6,12).

Otázkou je, či nám pozitívny pohľad na pokušenie pomôže v našich zápasoch s ním. Tento pohľad nás má oslobodiť od falošného perfekcionistického snaženia, keď nám predovšetkým záleží na tom byť bezchybný a korektný, a tak zo samého strachu pred možnými zlyhaniami prejdeme životom naprázdno.

Navonok síce budeme budiť dojem bezchybnosti, ale nebude to život, ale iba prežívanie, keď sa budeme všetkými možnými snahami  usilovať udržať ilúziu o sebe.

Ilustračné foto: cathopic.com

Ak počítame s pokušeniami, istota, že pokušenie k nám patrí, nás poľudšťuje, robí nás pokornejšími. Ukazuje nám, že sme stále napádaní a že nemôžeme povedať, že stojíme nad všetkými pokušeniami. Napríklad že nenávisť, žiarlivosť, klamstvo, cudzoložstvo pre nás nie sú žiadnym problémom.

Kto tvrdí, že by nikdy svoju ženu alebo svojho priateľa nepodviedol, ten sa ešte nestretol so svojím srdcom.

To, že púštni otcovia a matky prosili Boha, aby od nich neodnímal pokušenie, to nám dnes pôsobí problémy. Napriek tomu i dnes mnohí získali podobnú skúsenosť.

Jeden zrelý muž mi hovoril o svojej skúsenosti, ako vnútorne zaspal, keď pre neho prestalo byť sebauspokojovanie problémom. Do toho obdobia, dokým s ním musel zápasiť, bol pozornejší vo svojich citoch, vedomejšie zaobchádzal s frustráciou a hnevom. Cítil sa úplné odkázaný na Boha. Jeho modlitba bola intenzívnejšia.

Z jeho skúsenosti môžeme vidieť, že nie je problémom, ak zlyhávame a snažíme sa v tom samotnom zlyhaní stretnúť Boha a chcieť rásť, naopak, ťažkosťou sa môže stať náš indiferentný postoj voči hriechu a zlyhaniu.

Tri praktické rady

Často máme falošnú predstavu o svätosti. Myslíme si, že svätý bol zbavený všetkého pokušenia, ale to je omyl. Vedieť o pokušení a nebyť ním premožený, to je cesta, ktorá nás drží pri živote, ktorá nám stále znova pripomína, že sami od seba sa nestaneme lepšími, ale iba sám Boh nás môže premeniť.

Len Boh sám nám môže dať zvíťaziť v boji s pokušením, môže nám dať hlboký mier, ktorý bez boja nemôžeme pocítiť v rovnakej intenzite.

Príbeh o púštnej matke Amme Sáre hovorí, že trinásť rokov vydržala silné pokúšania nečistými démonmi. Nikdy sa nemodlila o to, aby zápas prestal, omnoho viac prosila: „Bože, daj mi silu.“ Nakoniec predsa zvíťazila. Nečistý duch jej povedal: „Zvíťazila si nado mnou, Sára.“ Ona odpovedala: „Nezvíťazila som ja, ale môj Pán, Kristus.“

Púštni otcovia a matky nám nádherne zadefinovali, čo všetko sa za slovom pokušenie skrýva, a ukázali nám cestu, ako s ním zaobchádzať.

Na záver by som chcel pripojiť tri rady, ako zvládať telesné pokušenia v lete, ktoré sú chlapmi zo stretka overené ich životnou skúsenosťou.

Prvý spôsob: oceniť krásu

Tým, že my muži sme vizuálni – zvádza nás náš zrak –, tak nás zaujme práve telesná krása. Hneď ako si uvedomíme, že nás upútala krásna žena, oceňme jej krásu a svoju myseľ zamerajme na niečo iné.

Najhoršie, čo môžeme urobiť, je, že sa za to upútanie začneme obviňovať. Vlastne to bude mať presne opačný efekt, čím viac sa obviňujeme, tým viac sa do toho ponárame.

Druhý spôsob: humor

Kúsok zdravej sebairónie je oslobodzujúci. Ako to nádherne vyjadril jeden muž: „Humor odzbrojí vášeň.“ Aj tu je dôležité, aby to nebol urážajúci a ponižujúci humor. Ide o to, aby to bol humor šitý na mieru, aby to bol ten povestný špendlík, ktorý spľasne bublinu drámy, o ktorej nás chce zlo presvedčiť.

Vychádzajme z jednej základnej pravdy: zlo neznáša humor a nerozumie mu. Humor je láskavé pohladenie, hlboký nádych, otvorenie cesty, zapálenie svetla. Hovorí sa, že smutný svätý nie je svätý.

Tretí spôsob: vnútorná rovnováha

Aby sme boli schopní spraviť prvé dva predchádzajúce kroky, potrebujeme vnútornú rovnováhu – prijatie seba v pravde, akceptovanie nielen tých svetlých stránok, ale i tých temnejších.

Všetci skutoční duchovní vodcovia hovoria, že sebapoznanie spojené so sebaprijatím je základom dobrého života, slovami spirituality – svätého života. Svätosť je celistvosť, je to prijatie pravdy o sebe a akceptácia, že sám sa nezachránim.

Pokiaľ seba odmietame alebo odmietame nejakú časť seba, skúsenosť, pocit, tak nemôžeme byť celiství a sme preto zraniteľnejší a je tu väčší predpoklad podľahnúť pokušeniu, ktoré nám ponúka možnosť utiecť pred tým, čo nechceme prijať.

Nepoznanie seba a neprijatie seba otvára cesty kompenzačnému správaniu. Nepoznanie seba a neprijatie seba nás robí ľahko zraniteľnejšími voči pokušeniam, ktoré útočia na toto naše slabé miesto a ponúkajú rýchle náplasti.