Svätý Augustín: človek, pastier, mystik Manichejský poslucháč

V spolupráci s augustiniánom a odborníkom na patristiku Jurajom Pigulom sme pre vás pripravili historicko-teologický seriál o sv. Augustínovi. Viac informácií nájdete tu, predchádzajúce časti seriálu zasa tu.

Takto Augustín sumarizuje okolo roku 397 svoje vzťahy s manichejcami, ktoré trvali deväť rokov: „Zvedavo som ich vyhľadával, pozorne som im načúval, nerozvážne som veril ich slovám, vytrvalo som presviedčal o ich náuke toľkých, koľkých som vládal, húževnato a oduševnene som ich bránil.“

O dejinách a náuke tohto náboženského hnutia, ktoré sa rýchlo rozšírilo na Východe i Západe, sme dnes po viacerých objavoch a mnohých štúdiách informovaní dosť dobre. Hlavným prameňom informácií o africkom manicheizme, o ktorého totožnosti s pôvodným manicheizmom Máního nie je dôvod pochybovať, zostávajú Augustínove diela.

Augustín o manicheizme píše už v Ríme v roku 388 vo svojom diele Zvyky katolíckej cirkvi a zvyky manichejcov. Posledný spis, ktorým sa o zmieňuje o manicheizme, sa nazýva Herézy a je z roku 426. Augustín je spoľahlivý prameň, hoci nám vzhľadom na polemický charakter jeho spisov nepovie o manicheizme všetko. Chcem povedať, že nepovie všetko, čo by si historik mohol želať.

Počas deviatich rokov, keď bol prívržencom manichejcov, Augustín nadobudol hlboké poznanie ich náuky, či už na prednáškach učiteľov manicheizmu, alebo pri čítaní manichejských kníh. Keď sa potom vrátil ku katolíckej viere, pri diskusiách, ktoré viedol s ich vodcami, chcel, aby boli zapisované jeho slová a slová jeho protivníkov.

Keď, naopak, odpovedal na ich spisy, ich texty citoval doslovne. Tejto vedeckej poctivosti a polemickej pozornosti vďačíme za hojnosť a presnosť našich informácií o africkom manicheizme.

Čo bol manicheizmus

Čo sa týka manicheizmu vo všeobecnosti, postačí niekoľko informácií. Mání, zakladateľ (ktorého grécki a latinskí spisovatelia nazývali aj Manes, Manikkaios, Manichaeus), bol perzského pôvodu. Narodil sa v Babylonii 14. apríla 216. Po dvoch „zjaveniach“, ktoré mal ako 12-ročný a 24-ročný, precestoval Indiu. Potom sa vrátil do Perzie, kde získal oprávnenie od kráľa Šápúra I., hlásať svoje náboženstvo.

Do nemilosti upadol pri jeho nástupcovi Bahrámovi I. Uväznili ho a zomrel po dvadsiatich šiestich dňoch mučenia 26. februára 277.

Jeho zámerom bolo kázať univerzálne náboženstvo, najdokonalejšie zo všetkých, náboženstvo nádeje, svetla a života. Pre tento cieľ vytvoril synkretizmus už vtedy existujúcich náboženstiev. Krista, Zoroastra a Budhu považoval za svojich predchodcov a svojich „bratov“, ale svoje náboženstvo považoval za nadradené nad všetky ostatné: „Všetky skoršie náboženstva sa zliali do môjho, do múdrosti, ktorú som zjavil.“

„Moje náboženstvo od počiatku prekonáva ostatné náboženstvá, ktoré ho predišli,“ hlásal Mání a bez váhania prorokuje jeho všeobecnosť: „Nádej, ktorú ohlasujem, si podmaní Západ a Východ a kázanie o nej bude možné počúvať vo všetkých jazykoch a vo všetkých mestách.“

Mání predovšetkým hovoril, že je „Kristovým apoštolom“, ba dokonca Tešiteľom sľúbeným Kristom: „Tešiteľ mi zjavil všetko, čo sa udialo a čo sa udeje, jeho prostredníctvom som spoznal všetko, jeho prostredníctvom som videl všetko. Stal som sa s ním jedno telo a jeden duch.“

Tento výrok pripomína montanizmus, mytologická kozmológia zase pripomína gnosticizmus. Manicheizmus predpokladá kresťanstvo a má v úmysle ho prekonať. Manichejská gnóza, posledná z mnohých gnostických foriem, získala najviac stúpencov a najdlhšie pretrvala. Hoci bola všade prenasledovaná, existovala ešte desať storočí. Dokonca v 12. storočí sa ešte postavila proti kresťanstvu na území dnešného Talianska a Francúzska.

Augustín o manichejcoch

Hľa, ako Augustín v diele Herézy zhrňuje náuku manichejcov:

„Tento (Mání) tvrdil, že jestvujú dva princípy, ktorú sú odlišné a nepriateľské, večné a spoluvečné, čo znamená, že boli vždy. Nasledoval starovekých heretikov, predstavoval si existenciu dvoch prirodzeností a podstát, totiž podstaty dobra a podstaty zla. Okolo týchto podstát manichejci rozprávajú množstvo bájok, pričom hovoria o ich vzájomnom zápase a zmiešaní, o očisťovaní dobra od zla, o večnom odsúdení dobra, ktoré sa nedokáže očistiť, spolu zo zlom.

Oni tvrdia, že toto všetko sa zhoduje s ich dogmami. Keby sme vložili do tohto diela všetky ich tvrdenia, stalo by sa priveľmi zdĺhavým. V dôsledku týchto ich ničotných a bezbožných bájok sú povinní hovoriť, že dobré duše, ktoré musia byť vyslobodené zo zmiešania so zlými dušami či s dušami protikladnej prirodzenosti, majú prirodzenosť totožnú s prirodzenosťou Boha.

Mání považoval Krista, Zoroastra a Budhu za svojich predchodcov a svojich „bratov“, ale svoje náboženstvo považoval za nadradené nad všetky ostatné.Zdieľať

Preto síce akceptujú, že svet bol vytvorený z prirodzenosti Boha, no tvrdia, že vznikol zo zmiešania dobra a zla, čo sa udialo, keď sa obe prirodzenosti dostali do vzájomného boja. Vysvetľujú potom, ako sa udeje očisťovanie a oslobodzovanie dobra od zla. Hovoria, že oslobodzovanie sveta a všetkých jeho prvkov bude uskutočňované mocnosťami Boha, ale aj cez vyvolených, a to prostredníctvom potravín, ktorými sa živia.

Tvrdia, že v takýchto potravinách je pomiešaná podstata Boha, tak ako v celom svete. Na základe spôsobu života, aký vedú manichejskí vyvolení, života svätejšieho a znamenitejšieho než život poslucháčov, je božská podstata v nich očisťovaná.  

Ich cirkev je podľa ich náuky zložená z dvoch kategórií: vyvolení a poslucháči. Vo všetkých ostatných ľuďoch, aj v samotných poslucháčoch, časť božskej a dobrej prirodzenosti je pomiešaná v jedlách a nápojoch. Ona je ako zviazaná a uväznená, v stave väčšej nečistoty, a to predovšetkým v tých, ktorí plodia deti.

Každý diel svetla sa potom očisťuje a znovu uvádza do Božieho kráľovstva, ako do svojho vlastného sídla, prostredníctvom určitých plavidiel, ktorými sú Slnko a Mesiac. Hovoria, že tieto plavidlá sú vytvorené z čistej podstaty Boha. Tvrdia, že toto telesné svetlo dostupné očiam živých a smrteľných bytí sa nachádza v tých plavidlách v najčistejšom stave. Nachádza sa však aj v každej inej žiarivej veci, kde sa podľa nich nachádza pomiešane, a patrí k prirodzenosti Boha. 

Hovoria, že jestvuje päť živlov, ktoré plodia príslušných praotcov. Sú to prvky, ktoré sú spôsobené ľudom temnôt, ktoré nazývame týmito menami: dym, tma, oheň, voda, vietor. V dyme sa zrodili dvojnohé zvieratá, z ktorých uznávajú pôvod ľudí; v tmách hady, v ohni štvornožce, vo vodách živočíchy, ktoré plávajú, vo vetre vtáky.

Hovoria, že poraziť týchto päť zlých prvkov bolo vyslaných iných päť živlov, ktoré pochádzajú z kráľovstva a z podstaty Boha, a v tomto súboji sa premiešali; dym so vzduchom; tma so svetlom; zlý oheň s dobrým ohňom; zlá voda s dobrou vodou; zlý vietor s dobrým vetrom.

Čo sa týka plavidiel, dvoch hviezd neba, ako sme povedali, kladú medzi nich toto rozlišovanie: Mesiac je vytvorený z dobrej vody a Slnko z dobrého ohňa.“    

Svätý Augustín: človek, pastier, mystik Odporca Katolíckej cirkvi

Agostino Trapè

Augustín bol spočiatku rezervovaný voči učeniu manichejcov, no napriek tomu sa im podarilo oddeliť ho od katolíckeho náboženstva.

Po opise hanebností, ktorým sa manichejci oddávali počas svojich zhromaždení, súhrn pokračuje:

„Boh, ktorý dal zákon prostredníctvom Mojžiša a hovoril v židovských prorokoch, nie je podľa nich pravý Boh, len jeden z princípov temnoty. Aj spisy Nového zákona čítajú sfalšované. Berú si z nich to, čo chcú, a odmietajú to, čo nechcú. Pred nimi uprednostňujú niektoré apokryfy, ktoré majú obsahovať celú pravdu. Hovoria, že prísľub Pána Ježiša Krista týkajúci sa Utešiteľa, Ducha Svätého, sa potvrdil v Máním. (...)

Práve preto aj Mání mal dvanásť učeníkov, v zhode s počtom apoštolov, ide o počet, ktorý manichejci dodržiavajú ešte aj dnes. Naozaj majú medzi vyvolenými dvanástich, ktorých nazývajú učitelia, a trinásteho, ktorý je ich hlava. Ďalej majú sedemdesiatich dvoch biskupov, ktorí sú vysvätení učiteľmi, a presbyterov vysvätených biskupmi. Biskupi majú aj diakonov. Ostatní sú nazvaní jednoducho vyvolení. Z nich sú vybraní niektorí ako misionári, aby udržiavali, rozširovali a rozsievali toto mylné učenie všade tam, kde ešte neexistuje.

Manichejci hovoria, že krst vo vode neprináša spásu nikomu, ani nemajú v úmysle krstiť tých, ktorých zviedli. Počas dňa prednášajú modlitby obrátení k slnku; počas noci obrátení k mesiacu, ak sa objaví; ak sa neobjaví, modlia sa otočení na sever, kadiaľ sa slnko po západe vracia na východ.

Pôvod hriechov nepripisujú slobodnému rozhodovaniu vôle, ale podstate nepriateľského rodu; a vyhlasujúc za dogmu, že táto podstata je zamiešaná v ľuďoch, tvrdia, že celé telo nie je dielom Boha, ale zlej mysle, ktorá pochádza z protikladného princípu a je rovnako večná ako Boh.

Telesnú žiadostivosť, pre ktorú telo má túžby protikladné duchu, nevysvetľujú ako slabosť, ktorá je v nás pre skazenú prirodzenosť v prvom človeku, ale ako protikladnú podstatu, ktorá je k nám pripútaná takým spôsobom, že keď sme oslobodení a očistení, tak sa odlúči od nás a aj ona ako nesmrteľná žije vo svojej prirodzenosti.

A keď má telo túžby protikladné duchu a duch protikladné telu, hovoria, že sú to tie dve duše alebo dve mysle, jedna dobrá a druhá zlá, ktoré prichádzajú do konfliktu v jedinom človeku.“

Metafyzický dualizmus sa Augustínovi javil ako jediné možné riešenie problému zla

Pri doktrinálnej syntéze manicheizmu sa pozorný čitateľ môže začudovať, ako je možné, že človek takej intelektuálnej úrovne ako Augustín akceptoval takýto náboženský systém. Odpoveďou sú isté prvky postačujúce na vysvetlenie jeho voľby.  

Augustín natrafí na materializmus, metafyzický dualizmus, panteizmus spolu s mytologickou koncepciou, často rozpornou, boja medzi dobrom a zlom; spozná aj radikálne a dramatické riešenie znepokojivého problému zla, nájde vysoký ideál dokonalosti na oslobodenie človeka z temnôt a návrat k svetlu, nájde solídnu a dobre fungujúcu organizáciu, angažovaný a odriekavý náboženský život, slávnostné liturgické slávenia, dlhé a veľmi lyrické modlitby.

Ak sa k týmto dôvodom doplnia dôvody uvedené hore – „spirituálne“ kresťanstvo a gnostický racionalizmus –, nebude ťažké pochopiť, ako inteligentný a slušný mladík, no márnomyseľný a bažiaci po luxusnejšom štýle života mohol uveriť takémuto systému.   

Manichejský dualizmus oslobodzoval človeka od trpkého vedomia viny, pričom ju nepripisoval človeku, ale podstate zla, ktorá bola v človeku a v človeku bojovala proti podstate dobra.Zdieľať

Niet pochýb, že Augustín akceptoval materializmus a manichejský panteizmus. Materializmus bol pre neho v tom čase jediným spôsobom chápania skutočnosti: „Myslel som si, že nemôže jestvovať nič, čo by nebolo z hmoty.“

Panteizmus predstavoval najvyššie vyzdvihnutie ľudskej dôstojnosti a odpoveď na doktrínu Cicera, ktorý vyhlasoval, že duša človeka je „večná a božská“. „Myslel som, že ty, Pane Bože, moja pravda, si nesmiernym svetelným telesom a ja jeho čiastkou.“

Metafyzický dualizmus, ktorý tvoril základ manichejského systému, sa Augustínovi javil ako jediné možné riešenie problému zla, ktorý ho už trápil. Žiaden div, pretože zlo nechápal ako nedostatok dobra, ale ako pozitívnu substanciu. Preto nenachádzal inú odpoveď na naliehavú (a zákernú) otázku o pôvode zla než odpoveď dualizmu. Táto otázka „ma trápila veľmi v mojej mladosti a nútila ma a uvrhla do náručia heretikov, keď už som bol unavený hľadať na ňu riešenie“.

Okrem toho manichejský dualizmus oslobodzoval človeka od trpkého vedomia viny, pričom ju nepripisoval človeku, ale podstate zla, ktorá bola v človeku a v človeku bojovala proti podstate dobra. Toto riešenie nemohlo nepohladiť pýchu mladíka, ktorý poznal súčasne smutnú skúsenosť hriechu a vrelú túžbu po dokonalosti. „Keď som urobil niečo zlé, nechcel som vyznávať svoju vinu, aby si uzdravil moju dušu, lebo hrešila proti tebe, ale usiloval som sa vyhovoriť a dať za vinu niečomu inému, čo bolo síce vo mne, ale nebol som to ja.“

K doktríne, ktorá ponúkala riešenie na mnohé ľudské a kozmologické problémy, sa pridávalo odriekanie vyvolených – pravých manichejcov –, ktorí „ponúkali príklad striedmeho života a obdivuhodnej zdržanlivosti“, úplne oddaní, ako vravievali, víťazstvu „kráľovstva svetla“ v sebe a v kozme.

Týmto odriekaním, ktoré malo konkrétne znamenať nasledovanie chudobného, zdržanlivého a trpezlivého Krista, sa vystatoval Faustus, hlava afrických manichejcov. On sa chválil, že zachovával nielen príkazy, ale aj evanjeliové rady.

Ľahké víťazstvá v strete s neznalými kresťanmi

Na záver môžeme povedať, že Augustín v manicheizme našiel to, čo hľadal: „Múdrosť bez viery, morálny zákon bez viny, kresťanský život bez priemernosti a slabostí.“

Bol tu však aj ďalší dôvod, ktorý ho nútil pridať sa k manichejcom. Šlo o vrelú familiárnosť, ktorá silne navzájom spájala členov tajnej spoločnosti. Poznali ju len niekoľkí a proti nej bojovali mnohí. Akokoľvek, v spolku manichejcov panovalo presvedčenie, že opatrujú veľké posolstvo spásy pre všetkých.

Napokon treba k tomu ešte doplniť ľahké víťazstvá, ktoré manicheizmus zaznamenával v strete s neznalými kresťanmi. Síce títo sa pokúšali brániť vlastnú vieru, ako najlepšie vedeli, ale boli ľahkou korisťou pripravených manichejcov. A týmto máme obraz dôvodov, ktoré priviedli Augustína k manicheizmu, kompletný. 

„Predovšetkým dve veci, ktoré ľahko priťahujú mladých v tom neopatrnom veku (dospievania), ma ťahali k cudzím omylom. Prvou bola familiárnosť, ktorá sa plaziac s obrazom dobra stane akoby putom viackrát obtočeným okolo hrdla; druhou vecou bolo isté ľahké víťazstvo, ktoré sa na mňa usmievalo takmer vždy, keď som diskutoval s neznalými kresťanmi, ktorí sa napriek tomu pokúšali brániť (vieru) v hádke, každý, ako vedel.

Tento rýchly sled triumfov premenil vytrženie dospievajúceho v neústupnosť. Čo sa týka techniky argumentácie, začal som sa ňou zaoberať po tom, čo som sa stal ‚poslucháčom‘ medzi manichejcami. Všetko, na čo som prišiel svojou hlavou alebo vďaka čítaniu, som rád pripisoval výsledkom ich vyučovania. A tak som získaval z ich rečí horlivosť pre konflikt a z úspechu v spore sa každý deň obnovovala moja láska k nim.

A preto sa stalo, že som v prekvapivej miere nakoniec schvaľoval všetko, čo hovorili. Nie preto, lebo som chápal, že je to pravda. Skôr som si želal, aby to pravda bola. Preto sa stalo, že, akokoľvek potichučky a opatrne, som dlho nasledoval týchto ľudí.“ 

Zúčastňoval sa na ich zhromaždeniach, slávil s nimi výročný sviatok Bema, recitoval modlitby obrátený k slnku, prinášal – (bolí nás to napísať, no nemôžeme to zatajiť) – jedlá vyvoleným, aby z nich vyslobodili božskú substanciu v dielni svojho žalúdka.

Vskutku veril, „že figovník roní slzy biele ako mlieko, keď mu trhajú plody. Keby niektorý svätec bol tento plod, odtrhnutý nie jeho, ale cudzou vinou, zjedol a strávil, veril som, že vzdychajúc a napínajúc sa, bude pri modlitbe vydychovať anjelov, ba časti samého Boha. Keby ich vyvolený svätec nebol rozžuval zubami a nebol by ich strávil žalúdkom, tieto časti Boha by boli zostali uväznené v tom ovocí“.

Veril tiež – a toto je ešte nechutnejšie –, „že väčšmi treba preukazovať milosrdenstvo plodom zeme než ľuďom, pre ktorých rástli“. „Keby ma bol niekto hladujúci, kto nebol manichejec, prosil o kúsok chleba, bol by som si myslel, že si zaslúžim trest smrti, keby som mu ho bol dal.“