Hoci by táto otázka mohla byť témou eseje, ľudia jej v praxi čelia pri vybavovaní agendy na farských úradoch. Mnohí bývame inde, než máme zapísané na občianskych preukazoch. Sú ľudia, ktorí na sväté omše chodia do inej farnosti, než je tá, na ktorej území bývajú. Je legitímne uvažovať aj o tom, či pojem „farnosť“ označuje územie alebo komunitu ľudí.

Nasledujúce riadky ponúkajú odpovede na niekoľko praktických otázok.

Čo je pre cirkev dôležité – kde mám trvalý pobyt alebo kde žijem?

V úvode je vhodné si pripomenúť, že kánonické právo jestvuje vedľa civilného práva. Ak napríklad kánonické právo umožňuje uzavretie manželstva v nižšom veku než civilné právo, v praxi sa rešpektuje veková hranica stanovená konkrétnym štátom. Alebo ak niekto absolvuje pred štátnym súdom civilný rozvod, nemá to žiaden vplyv na jeho status podľa kánonického práva.

Otázka trvalého, resp. prechodného pobytu zvádza pozrieť sa na údaj na občianskom preukaze. Ako občania štátu máme tento údaj zapísaný v civilnom doklade, ktorým sa na vyzvanie preukazujeme. Ak však dostaneme na farskom úrade otázku, kde bývame, občiansky preukaz môžeme pokojne nechať vo vrecku. Ideme totiž riešiť niečo, čo sa týka kánonického, nie civilného práva.

Podľa kán. 102 § 1 CIC osoba získava trvalé bydlisko takým pobytom na území niektorej farnosti alebo aspoň diecézy, ktorý je buď spojený s úmyslom zostať tam natrvalo, ak ju odtiaľ niečo neodvolá, alebo sa pobyt predĺžil na plných päť rokov.

Podľa § 2 toho istého kánonu osoba získava prechodné bydlisko takým pobytom na území niektorej farnosti alebo aspoň diecézy, ktorý je buď spojený s úmyslom zostať tam aspoň tri mesiace, ak ju odtiaľ niečo neodvolá, alebo sa pobyt skutočne predĺžil na tri mesiace.

Kánonické právo nespomína v tomto kontexte žiadny civilný doklad ani nezavádza povinnosť cirkevnej autorite vydávať vlastný doklad ako potvrdenie o nadobudnutí pobytu.

Ak teda dostaneme na farskom úrade otázku o našom bydlisku, znamená to, že máme uviesť svoje kánonické bydlisko, ktoré môže byť pokojne odlišné od adresy, na ktorej nás eviduje ministerstvo vnútra.

Inými slovami: Trvalé bydlisko máme podľa kánonického práva tam, kde reálne žijeme.

Čo študenti alebo chatári?

Domnievam sa, že jestvuje predpoklad, že kresťan katolík si plní svoje náboženské povinnosti, medzi ktoré parí účasť na svätej omši v nedeľu a prikázané sviatky. K tomu pridajme predpoklad angažovanosti sa vo farnosti na rôznych podujatiach.

Z týchto predpokladov vychádza hypotéza, že existuje vzťah medzi farárom a laikmi, ktorí sú mu zverení do duchovnej správy. Jeho konkrétnym prejavom je, že farár pozná svojich farníkov a obetuje za nich svätú omšu „za farníkov“ v príslušné dni a farníci poznajú svojho farára a majú v sebe zvnútornené, že svätá omša „za farníkov“ je obetovaná aj za nich.

Kán. 100 uvádza, že osoba sa nazýva obyvateľ na mieste, kde má trvalé bydlisko; prisťahovalec, kde má prechodné bydlisko; cudzinec, keď sa nachádza mimo trvalého i prechodného bydliska, ktoré si ešte podržiava; potulný, ak nemá nikde ani trvalé, ani prechodné bydlisko.

Ako sa v tom vyznaťKto vyberá dekana? Je farský vikár to isté čo kaplán? (otázky a odpovede)

Radoslav Šaškovič

Študenti alebo pracujúci, ktorí trávia štyri-päť dní v týždni v internáte či ubytovni a víkend doma, majú svoje trvalé bydlisko doma. Tam sú podľa kánonického práva obyvateľmi. V mieste dočasného ubytovania počas štúdia či pracovných povinností môžu byť považovaní za prisťahovalcov, najmä ak ide pobyt, ktorý trvá nepretržite aspoň tri mesiace. Ak sa štúdium či pracovná príležitosť predĺži na päť rokov, môžeme hovoriť o obyvateľoch.

Domnievam sa, že ide o to, kde sa človek cíti súčasťou farskej komunity, kde sa angažuje, kde sa pozná s miestnym duchovným správcom. Jestvuje interpretácia, že jeden človek môže byť pokojne obyvateľom na oboch miestach, kde sa na striedačku zdržiava. Osobne by som sa k takémuto výkladu priklonil. Kde je možné vyjsť ľudom v ústrety, tam je vhodné tak aj urobiť.

Tento prípad sa týka najmä tzv. chatárov, ktorí celý život pravidelne trávia pracovný týždeň v meste a cez víkend sú na vidieku. Majú fakticky dve miesta, kde dlhodobo na striedačku reálne bývajú. Bez ohľadu na to, kde sú evidovaní z pohľadu ministerstva vnútra, bral by som pri nich do úvahy vo veci kánonického pobytu to miesto, kde chodia na nedeľnú svätú omšu „za farníkov“, resp. kde sa cítia súčasťou farnosti.

Inými slovami: Farníkmi sme tam, kde sme členmi farskej komunity, čo pri väčšine ľudí znamená predovšetkým miesto, kde sa v nedeľu zúčastňujú na svätej omši.

Čo potrebujem na to, ak chcem uzavrieť sviatosť manželstva alebo krst v inej farnosti, než do ktorej patrím?

Farský systém vyrástol z administratívy Rímskej ríše a ďalej sa budoval v stredoveku spolu s rozvojom feudalizmu. Osoba, ktorej bola zverená správa určitého územia, teda štátny alebo cirkevný úradník, zodpovedala za poriadok na tomto území.

Poddaní sa delili na slobodných a nevoľníkov. Kým slobodní ľudia sa mohli sťahovať od jedného zemepána k druhému, podľa toho, kde mali lepšie podmienky či nižšie dane, nevoľníci takúto možnosť nemali.

Niekedy preto žartom utrúsim, že v kánonickom práve akoby stále pretrvával feudalizmus či dokonca nevoľníctvo. Najmä pri vybavovaní agendy súvisiacej s uzavretím manželstva či krstu detí.

Podľa kán. 1115 sa má manželstvo sláviť vo farnosti, v ktorej má aspoň jedna z uzavierajúcich stránok bydlisko. Preto je potrebné v prípade sobáša na inom mieste pýtať si povolenie od svojho farára. Ako dôvod sa najčastejšie spomína okolnosť, že farár pozná svojich farníkov a je preto kompetentný im takéto povolenie vystaviť.

Ak Janko z Kremnice a Anička z Námestova bývajú v Bratislave, lebo tu študovali a rozhodli sa tu ostať bývať, majú v zmysle kánonického práva trvalý pobyt v Bratislave.

Ak by sa chceli sobášiť v niektorej z farností v Bratislave, nepotrebujú žiadne povolenie na sobáš z Kremnice či Námestova, hoci tam boli pokrstení a na občianskych preukazoch majú stále uvedený pobyt u rodičov.

Ak by sa však Janko a Anička rozhodli sobášiť v Modre, v takom prípade potrebujú toto povolenie z tej bratislavskej farnosti, ktorej sú súčasťou, a nie z Kremnice či Námestova. Princíp je, že toto povolenie by im mal vystaviť farár, ktorý ich pozná.

Zároveň platí, že si musia ísť do Kremnice a Námestova po svoje krstné listy. Hoci miesto pobytu môže osoba niekoľkokrát za život zmeniť, miesto krstu ostáva stále to isté a je dobré si ho pamätať pre životné situácie, keď je potrebný výpis z krstnej matriky, tzv. krstný list.

Ak sa Jankovi a Aničke narodí dieťa, ktoré by chceli pokrstiť mimo svojej farnosti, budú postupovať rovnako ako pri sobáši. Čiže do Kremnice, Námestova či Modry si prinesú povolenie na krst dieťaťa od svojho farára.

Inými slovami: Ak chceme sláviť manželstvo alebo krst mimo farnosti, v ktorej žijeme, potrebujeme si od svojho farára vypýtať povolenie.