Priniesli na Slovensko semináre Otcovo srdce Nechceme, aby ľudia súdili svojich rodičov. Priznať si niektoré veci je však vykročením do slobody

Hovoria, že pretaviť vieru do každodenného života môžeme jedine cez osobný vzťah s Bohom, keď ho prijmeme za svojho milujúceho otca. Prekážkou v tomto procese môžu byť zranenia z detstva. 

„Naša rodina pre nás nastavuje normu. Svojich rodičov považujeme za dobrých. Je pre nás ťažké priznať si, že všetko nebolo v poriadku. Ak však priznáme, že sa udiali chyby, ktoré nepriniesli požehnanie, môžeme odpustiť. A tým môžeme zabrániť, aby sa rovnaké vzorce správania prenášali z generácie na generáciu,“ povedala v rozhovore pre Postoj Victoria de Hoxar z Veľkej Británie.

Spolu s manželom Robertom na Slovensku už šestnásť rokov vedú semináre zamerané na prežívanie Božej lásky s názvom Otcovo srdce. Na Slovensku aj v iných európskych krajinách ich absolvovali už tisícky účastníkov.

Ovocie nášho osobného vzťahu s Bohom je najdôležitejším faktorom aj pri odovzdávaní viery. „Keď rodičia majú v živote pokoj a lásku prameniacu zo svojho vzťahu s Bohom, deti sa to prirodzene naučia. Moji rodičia mi hovorili, čo mám ako robiť v oblasti náboženského života, ale nevidel som na nich, že by z toho sami benefitovali,“ hovorí Robert de Hoxar.

Očakávanie, že budeme dokonalými rodičmi, je však podľa neho podobne nereálne ako to, že vyhráme olympiádu. Lepšie než vyčítať si svoje správanie je preto skúmať jeho príčiny, dodáva.

Victoria de Hoxar je pôvodným povolaním lekárka, jej manžel pôsobil v oblasti biznisu. Po tom, ako začali prichádzať na Slovensko, sa po rokoch rozhodli konvertovať na katolícku vieru. V rozhovore hovoria aj o tejto ceste. 

S účastníkmi seminárov Otcovo srdce sa delia o svedectvo svojho osobného obrátenia. Sú autormi knihy Život v Otcovej láske. 

My rodičia máme veľkú zodpovednosť, aký obraz Boha vytvoríme svojim deťom. Čo je podľa vás najdôležitejšie v plnení tejto veľkej úlohy?

Robert de Hoxar: Najdôležitejšia vec je nehovoriť vašim deťom správu o Bohu, ale sám byť tou správou. Keď rodičia majú v živote pokoj a lásku prameniacu zo svojho vzťahu s Bohom, deti sa to prirodzene naučia. Moji rodičia mi hovorili, čo mám ako robiť v oblasti náboženského života, ale nevidel som na nich, že by z toho sami benefitovali. No deti sa učia z toho, čo vidia, viac než z toho, čo počujú.

Preto by som povedal, že najviac, čo mama a otec môžu urobiť pre náboženský život svojich detí, je, keď sami prijmú to, že sú deťmi milujúceho Otca, ktorému dôverujú a nachádzajú pokoj a šťastie skrz tento vzťah.

Victoria de Hoxar: Čím viac lásky a uzdravenia rodičia dostanú, tým viac môžu byť ich životy pretvárané Otcovou láskou. Keď prijímame Božiu lásku, dávame ju ďalej. No keď ju sami nezakúšame, deti ju od nás nemôžu prijať. A myslím, že práve láska je najmocnejšia sila vo svete.

Ako v každodennom živote ukazovať tvár milujúceho Boha deťom?

Robert: V Starom zákone sa píše, ako prorok Samuel hľadal vhodného kráľa pre Izrael. Keď prišiel, Dávid nebol pri bratoch, ale pásol ovce. Práve on však bol tým, kto mal byť pomazaný za kráľa. Nachádzame tam komentár, že Dávid nevyzeral ako kráľ, bol mladý, malej postavy… Ale Písmo hovorí, že Boh nepozerá na zovňajšok človeka, ale hľadí do srdca.

A ja si myslím, že by sme sa z toho mohli veľa naučiť. Keď sa pozeráme na svoje dieťa, vidíme malého človeka, no my dospelí potrebujeme stihnúť veľa vecí a nemáme čas. Ale keď sa tieto deti správajú zle, vždy, vždy je za tým niečo, čo sa deje v ich srdci, a týmto spôsobom volajú o pomoc, lásku, pozornosť…

Keď sa snažíme vidieť za roh, vidieť viac ako ich správanie a slová, keď sa zamýšľame, čo spôsobilo ich konanie, a snažíme sa porozumieť im, viac sa podobáme Bohu. Keď na to budeme odpovedať pomocou, láskou, prijatím, upokojí to situáciu.

Seminár Otcovo srdceBožiu lásku nemožno pochopiť, treba ju zažiť. Obnovou prešli tisícky Slovákov

Monika Ostrovská

Napríklad dieťa žiarli na staršieho súrodenca, lebo dostal väčší darček, a hnevá sa. Môžeme mu povedať: Rozumiem ti, že by si tiež chcel dostať takýto darček, ale keď budeš mať toľko rokov, tiež ho dostaneš. Ľúbim ťa rovnako ako tvojho brata.

Keď nás správanie dieťaťa rozčúli, môžeme sa na chvíľu stopnúť a pýtať sa: Otec, čo sa to deje v mojom srdci? Prečo sa tak zle správam k svojmu dieťaťu, hoci ho mám rád? Momentálne som nahnevaný a frustrovaný, ale ľúbim ho. A on ti možno odpovie: Lebo si si voči nemu práve zatvrdil srdce.

Trapistický mních Thomas Keating vo svojej knihe Lepší podiel napísal, že pre budovanie osobného vzťahu s Bohom je u detí veľmi dôležitý príklad láskyplného vzťahu otca a mamy.

Robert: S tým absolútne súhlasím. Čím viac sa mama a otec dokážu bezpodmienečne milovať a odpúšťať si, tým lepšie pre dieťa.

Naopak, neviem o ničom, čo by viac škodilo emocionálnemu a psychickému vývoju dieťaťa ako vidieť mamu a otca, ktorí sú navzájom vo vojne a keď sa rozchádzajú. Pre dieťa je to veľmi traumatizujúce. Potom nemá istotu vo vzťahu k nebeskému Otcovi ani istotu, že oň bude postarané a že bude ochránené. Celý život je hore nohami.

Keď chceme odovzdať obraz milujúceho Boha svojim deťom, sami potrebujeme budovať svoj vzťah s ním. Ako pracovať so svojimi vlastnými zraneniami a deformovaným obrazom Boha, ktorý sme si vytvorili vo svojom živote?

Victoria: Myslím, že nápomocná v tomto procese je práca s okolnosťami, ktoré prináša život. Poviem to na príklade. Keď boli moji vnuci na domácom vzdelávaní a učili sme sa spolu matematiku, môj sedemročný vnuk bol veľmi negatívny. Desaťminútové cvičenie trvalo hodinu, neobsedel, šomral, že to robíme inak ako v škole, toto je pre bábätká, nie pre jeho vekovú kategóriu…

Hnev a frustrácia vo mne už stúpali. Namiesto toho, aby som na neho nakričala, som sa obrátila vnútri na Boha a pýtam sa: Prečo reagujem na vnukov hnev takto? Prečo ma tak vytáča chlapcovo správanie? A Duch Svätý mi pripomenul moje hodiny klavíra, ktoré som neznášala. Namiesto toho, aby som sa učila hrať, som polhodinu trieskala do klávesov.

Takže som oľutovala svoj zlý postoj, odpustila som si a najbližšie, keď sa takáto situácia zopakovala, už som nereagovala zle, ale pomohla som vnukovi zvládnuť situáciu s pokojom.

Manželia Victoria a Robert de Hoxar prichádzajú na Slovensko už šestnásť rokov viesť semináre Otcovo srdce. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Čo je podľa vás správna reakcia vo vypätých situáciách s deťmi?

Robert: Dobrá reakcia je neprestať milovať dieťa, aj keď sa správa nerozumne. Samozrejme, keď máte srdce plné spravodlivosti, zdá sa to ako zlá reakcia. Dieťa má predsa poslúchať! Ale čo potom? Dieťa nepočúva naše slová, ale vníma, čo robíme. Keď vidí, že reagujeme na frustráciu hnevom, zapíše si do srdiečka: to urobím aj ja, keď budem frustrovaný – naštvem sa.

Victoria: Praktická pomôcka je zhlboka sa nadýchnuť, nechať si krátky čas na spracovanie toho, čo sa deje. A snažiť sa spojiť s dieťaťom. Pomáha pomenovať, čo asi cíti: Vidím, že si nahnevaný alebo smutný. Keď dieťaťu pomôžeme pomenovať to, ako sa cíti, dokáže to vyjadriť. Keď to vyjadríme, potom môžeme hľadať príčinu. Takto sa dá situácia upokojiť. Keď sa nám podarí obnoviť spojenie s dieťaťom, môžeme mu pomôcť riešiť situáciu a usmerniť ho.

Zdá sa, že vytváranie obrazu milujúceho Boha u detí sa nedeje len vtedy, keď sme spolu v kostole alebo sa spolu modlíme, ale v každej jednej situácii.

Robert: Jednoznačne. Dieťa vôbec nemusí vnímať, čo robíte či ako sa správate na omši, môže sedieť inde ako vy. Ale jednoznačne venuje pozornosť vášmu správaniu doma a učí sa od vás v každej minúte dňa.

Každý deň ako ľudia aj ako rodičia zlyhávame a nie vždy sa správame ako milujúci Boh. V generácii svojich rovesníkov si všímam, že sa veľmi snažíme byť dokonalými rodičmi, máme množstvo informácií o psychológii dieťaťa, a preto ťažko nesieme svoje zlyhania. Ako napraviť situácie, ktoré sa nepodarili?

Robert: Všimol som si, že používate slovo zlyhanie. A to je súd, však? Pozeráte sa na svoje správanie a hodnotíte, že ste neboli dosť dobrá.

Keby vás niekto zavolal súťažiť v behu na sto metrov na najbližšej olympiáde, pravdepodobne by ste to odmietli s tým, že nemáte šancu vyhrať. Je to nad vaše sily a možnosti. Z môjho pohľadu je podobne nemožné čakať, že budeme dokonalými rodičmi.

Lepší prístup než súdiť svoje správanie alebo správanie dieťaťa je snažiť sa porozumieť sebe a svojmu dieťaťu, prečo sa správame, ako sa správame. Lebo keď sa nám ľudia snažia porozumieť, vtedy sa cítime milovaní. A keď sa ľudia cítia prijímaní takí, akí sú, vtedy sú ochotní meniť sa, sú motivovaní láskou. Keď sa deti snažíme pochopiť, oveľa ľahšie dosiahneme, že budú robiť to, čo od nich žiadame.

Victoria: Čo sa týka našich zlyhaní, mali by sme si zadefinovať, ako ich vnímame. Možno by bolo lepšie nazývať ich chybou. Načo sú nám chyby? Aby sme sa z nich učili. Keď sa naučíme brať chyby tak, že sa z nich môžeme učiť, začneme rásť a meniť sa a pretaví sa to aj do toho, ako naše deti budú vnímať a žiť svoj život.

Z chýb sa treba poučiť, ale asi je potrebné prísť za dieťaťom a ospravedlniť sa, keď sme sa zachovali zle.

Victoria: So svojím trojročným vnukom som zažila situáciu, keď sa hral na leva, pobehoval po izbe a reval a v zápale hry mi zahryzol do lýtka. Úplne inštinktívne som ho udrela. Vzala som ho na kolená, začala som ho upokojovať a povedala: To, čo som spravila, bolo nesprávne, prepáčiš mi? On povedal: Nie. Naďalej som ho tak s láskou držala, a keď sa upokojil, zliezol z mojich kolien a znova som ho poprosila o odpustenie.

Prevzala som zodpovednosť za svoje nesprávne konanie, prepáčil mi a táto udalosť už nemala moc a nemohla spôsobiť škodu v našom vzťahu. Je to len príklad. Ale uznanie, že sme konali nesprávne, a požiadanie o odpustenie je vo vzťahu veľmi mocné.

Robert: Existuje perspektíva, podľa ktorej to, čo niekto o nás povie, je iba jeho názor. Keď náš Otec na nebesiach nehovorí o nás to isté, je to iba názor daného človeka, ktorý nepatrí nám, ale patrí tomu, kto ho vyriekol.

Táto perspektíva nám môže veľmi pomôcť aj vo vzťahu k dieťaťu. Môžeme si overiť v krátkej modlitbe: povedal som to, čo by povedal Boh? A teraz nemyslím starozákonného Boha, ale Boha – milujúceho Otca. Ak je odpoveď áno, je to v poriadku, aj keď je dieťa nahnevané. Dieťa nemôže byť stále šťastné. Ale ak je odpoveď nie, môžeme prepáčiť sami sebe a naučiť sa niečo z tejto chyby, nabudúce sa snažiť reagovať lepšie. A keď to vnímame ako potrebné, ospravedlniť sa aj dieťaťu.

Viackrát ste spomenuli, že sa máme v krízovej situácii obrátiť na Boha. Naozaj sa dá v kritickom momente hneď zachytiť, čo nám Boh hovorí? Najmä keď to nezvykneme robiť a nemáme v tom tréning?

Robert: Na seminároch učíme rôzne spôsoby, ako vnímať Boží hlas. Niekedy je to o vedomom prežívaní toho, čo sa deje v našom vnútri. Potrebujeme si byť vedomí svojich emócií, myšlienok a vyhodnocovať, či je to niečo, čo si o nás myslí Boh alebo svet.

Keď vidíme, že naše myšlienky idú správnym smerom, cítime v srdci viac lásky, pokoja, radosti, trpezlivosti, prinesie to dobré ovocie.

V rámci svojich seminárov stretávate iste mnoho ľudí, ktorí majú možno už dospelé deti a vidia spätne svoje chyby, ktoré im pokazili vzťahy a ktoré ľutujú. Ako možno aj po rokoch pracovať na náprave vzťahov?

Victoria: Akokoľvek je staré naše dieťa, či ide o tínedžera, alebo päťdesiatnika, stále môžeme prísť za ním a povedať: Zistila som, že to, čo som urobila či povedala v minulosti, bolo nesprávne. Môžeme byť konkrétni alebo to povedať všeobecne, podľa toho, čo viac pomôže situácii. Odpustíš mi? V momente, keď začneme vymenovávať, čo urobilo dieťa v minulosti zle, robíme krok vedľa.

Vedie Katechézy Dobrého pastieraMalé deti neriešia, či ich má Boh rád, keď sú „zlé“. Čo do nich vtedy zasejeme, ostáva celý život

Mária Melicherová

Ale moment, keď uznáme svoje chyby a požiadame o prepáčenie, otvára možnosť náprave vzťahov. Osoba na druhej strane nemusí odpovedať pozitívne, ale aspoň sme otvorili dvere vzťahu. U niekoho to môže trvať dlhšie, u niekoho môže prísť okamžite kladná odpoveď. Závisí to od toho, v akom stave je srdce daného človeka. Keď je skutočne traumatizované a tvrdé, môžeme dostať len vlažnú alebo žiadnu odpoveď.

Obom našim dcéram som sa ospravedlnila za to, čo nebolo v poriadku, a hoci na ich správaní a reakciách vidím veci, ktoré sú dôsledkom našich rodičovských chýb, obe mi na to povedali: Mami, bola si fajn, žiadny problém. No snažíme sa na vzťahu s dcérami pracovať a milovať ich najviac, ako vieme. Naša láska sa prejavuje v pomoci a v tom, že ich vypočujeme. A ony to vedia, najmä staršia, vždy keď má ťažkosti, sa na nás obráti. Náš vzťah sa úžasne obnovil.

Na seminároch Otcovo srdce sa ľudia dotýkajú rodičovských zranení. Pre niektorých ľudí je však nepríjemné hovoriť niečo zlé o svojich rodičoch alebo pripustiť, že urobili chyby. Cítia voči nim veľkú vďaku a dokonca aj keď sú už mŕtvi, nechcú voči nim nič namietať. Čo by ste povedali takýmto ľuďom?

Robert: Proces, ktorý sa odohráva na seminároch, nemá nič so súdením rodičov. Je to o spoznaní momentov v rodinnom živote, keď sme nedostali lásku od svojich rodičov. Možno preto, že rodičia trvali viac na disciplíne ako na vzťahoch alebo jeden z rodičov pracoval v zahraničí a nebol doma, alebo sme napríklad museli ako malí zostať sami v nemocnici. Život prináša traumy a niekedy sú rodičia ich súčasťou, nie preto, že sú za ne zodpovední, ale že sú súčasťou traumatických životných okolností.

Moji rodičia boli dobrí, ale nie vždy boli dokonalí a ja som nedostal stále lásku, ktorú som potreboval. A je v poriadku si to povedať, lebo presne preto mám v srdci zapísané veci, ktoré mi nepomáhajú, lebo ma vzďaľujú od ľudí alebo od Boha. Ide o pravidlá, ktoré potrebujú byť v mojom srdci prepísané tak, aby boli v súlade s Božou pravdou.

Victoria: Modlila som sa s mnohými ľuďmi, ktorí mali dobrých rodičov. A potom, keď mi začali hovoriť o svojom živote v detstve, povedali, že zažili také bitky, že boli modrí a skončili v nemocnici.

Ľudia majú rôzne motívy, prečo sa im ťažko hovorí o veciach, ktoré neboli v poriadku v ich rodine. Jedna vec je lojalita – vážime si svojich rodičov, preto považujeme za svoju povinnosť byť lojálni. Niektoré rodiny majú svoje tajomstvá – čo sa stalo v rodine, zostáva v rodine. Ale čo sa nemôže dostať na svetlo, bude ďalej ovplyvňovať náš život negatívnym spôsobom. Môže to byť až ako popieranie reality.

Naša rodina pre nás nastavuje normu. Svojich rodičov považujeme za dobrých. Je pre nás ťažké priznať si, že všetko nebolo v poriadku. Ak však priznáme, že sa udiali chyby, ktoré nepriniesli požehnanie, môžeme odpustiť. A tým môžeme zabrániť, aby sa rovnaké vzorce správania prenášali z generácie na generáciu, napríklad alkoholizmus, násilie či záležitosti sexuálneho charakteru.

A to je silný dôvod, aby sme pomenovali, ak niečo nebolo v poriadku. Nie je to o tom, že by sme to hovorili ako klebety na dedine, ide o to, že si v bezpečnom prostredí dáme dolu masku. Stretávame ľudí, ktorí majú na tvári permanentný úsmev, ale za ním skrývajú slzy. Priznanie si niektorých vecí je vykročením do slobody.

Robert: To, čo je normálne v jednej rodine, nie je normálne v druhej. Keď prichádzame na Slovensko, vidíme, že v rôznych rodinách sa rôzne pristupuje k násiliu. V jednej sa deti bijú, v druhej sa nebijú. Niekto zažil, že ho bili, a tak bije svoje deti a je dosť možné, že aj jeho deti to budú robiť. Je to naučený vzorec správania.

Ale Božia rodina je lepšia než akákoľvek ľudská rodina. A je lepšie patriť do Božej rodiny, kde to normálne je láskavejšie, jemnejšie, milšie, prijímajúcejšie. Nikto nehovorí, že tvoja rodina bola zlá, ale aj tak to, čo považuje za normálne Ježiš, je lepšie než to, čo považovala za normálne tvoja rodina. A jeho norma prináša do života ľudí viac pokoja a šťastia než naša norma. Takže si môžeme vybrať.

Victoria: Ježišovou normou je milovať ľudí tak, ako je to opísané v Pavlovom Liste Korinťanom: Láska je trpezlivá, dobrotivá… (1 Kor 13: 4-8) A keď sa to nedeje, vtedy sa srdce zraní.

V rámci seminárov Otcovo srdce hovoríte, že ľudia, ktorí nezažili bezpodmienečnú materinskú a otcovskú lásku, sa správajú ako duchovné siroty. Môžete vysvetliť, čo myslíte pod týmto pojmom?

Robert: Sú ľudia, ktorí Boha vnímajú ako niekoho, kto sa na nich bude hnevať za ich chyby. Môžu sa mu aj klaňať, ale vôbec nepoznajú, kým v skutočnosti je. Ak teda niekto nemá blízky vzťah s Bohom ako s Otcom, je to duchovná sirota.

Naplnenie potreby byť milovaný hľadajú u druhých ľudí. To je však dom postavený na piesku. Funguje to len chvíľu. Ľudia sa zaľúbia, napĺňajú si potrebu lásky, vezmú sa, majú deti a život sa začne komplikovať. Jeden je celý deň doma, druhý celý deň pracuje. Ona si povie: Potrebujem pomoc s deťmi. On si povie: Stále nemáme dosť peňazí. Ako mám uživiť túto rodinu? Ich potreby nie sú naplnené a začnú sa navzájom obviňovať, čo je správanie typické pre duchovné siroty: ty stále, ty nikdy... a vzťah neraz ide dolu vodou.

Ak čakám od druhého, že mi naplní základné emočné potreby a on to čaká odo mňa, vzťah sa stáva obchodom, nie darom. Ale keď máme na prvom mieste vzťah s Bohom, lásku prijímame v prvom rade od neho a máme čo odovzdať do vzťahu ako dar bez očakávaní.

Keď máme vzťah s Bohom ako s Otcom, dá nám identitu svojho dieťaťa. Ochráni naše srdce bez ohľadu na okolnosti, postará sa o nás. Možno nebudeme mať veľa peňazí, ale budeme mať všetko, čo potrebujeme. Nebudeme hladní, nebude nám chýbať oblečenie ani vedenie Ducha Svätého.

Manželia Vicki a Robert de Hoxar pri prednáške v rámci seminára Otcovo srdce. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Victoria: Ďalšou charakteristikou duchovnej siroty je osamotenosť, keďže sirota nemá domov. Duchovná sirota nikam nepatrí. Bude slúžiť každému, aby si zaslúžila lásku. Žije v tom, že musí byť silná a všetko zvládnuť. Často jej chýba radosť v živote, má sklon zúfať si.

Robert: V Liste Solúnčanom hovorí svätý Pavol: Ustavične sa radujte! Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky. To nie je nariadenie, to je prianie pre náš život. Tak ako ja chcem, aby moje deti boli zdravé, žili v dobrých vzťahoch a boli finančne zabezpečené, Pán Boh chce pre nás toto. A on tieto dary má a chce nám ich dať. Myslím, že naša viera by mala byť praktická, mala by prinášať dobré ovocie v našich životoch. Keď v našich životoch nerastie ovocie Ducha Svätého, je to preto, že nemáme vzťah s Bohom, ktorý je zdrojom týchto vecí.

Aká je cesta od duchovnej siroty k životu dcéry či syna? Sami o sebe hovoríte, že ste žili život duchovných sirôt, ako to bolo u vás?

Robert: Ako duchovná sirota som mal nízku sebahodnotu. Potreboval som sa naučiť vidieť sa tak, ako ma vidí môj Otec na nebesiach. Napríklad som si myslel, že nie som dobrý, ale Boh ma stvoril ako veľmi dobrého. To znamená, že jeden z nás sa mýlil. Potrebujem tak zmeniť to, čomu verím, na to, čomu verí a čo si o mne myslí Boh.

Keď sa stane niečo zlé, môžem ako duchovná sirota reagovať na okolnosti, obviňovať a kritizovať všetkých okolo seba. Alebo sa môžem ako syn obrátiť k svojmu Otcovi v nebi a pýtať sa: Bože, dal si mi túto skúsenosť, aby som sa naučil, čomu verím vo svojom srdci o sebe alebo o druhých. Môžeš mi ukázať, čo je to? A on nám to ukáže. A tak sa učím byť pokojnejší a vďačnejší, vidieť zlato v skale, vidieť to dobré v zlej situácii.

Opát želivského kláštoraZ cirkvi sme urobili priestor zákonov a pravidiel, chýbajú nám vzťahy

Mária Melicherová

Victoria: Jeden spôsob, ako uzdraviť srdce, je to, čo hovoril Robert, teda odhaľovať klamstvá, ktorým veríme. Druhá cesta je odpustenie. Najprv treba rozoznať, ako či kedy sa naše srdce zatvrdilo. Následne odpustiť všetko, čo sa nám stalo, a tiež rozmýšľať nad svojím správaním, ktoré nebolo ani zďaleka dokonalé, a prosiť o odpustenie všetkých negatívnych vecí, ktoré škodili vzťahom. V rámci seminára v prítomnosti Boha s vedením Ducha Svätého prosíme o odpustenie svojich rodičov.

Robert: Odpustenie je most zo sveta sirôt do nebeského kráľovstva. Je to cesta od jedných k druhým. Nie je to jednorazový krok, stále potrebujeme odpúšťať. Vždy budeme v pokušení kráčať späť do sirotského sveta posudzovania a sťažovania a vtedy sa treba znova rozhodnúť zostať v nebeskom kráľovstve. A keď naše srdce plače, že to nie je fér, náš Otec nám vleje lásku do srdca a povie: Máš pravdu, synak, nie je to fér, svet nie je fér, ale ja ťa milujem.

Psychiater Daniel Ralaus mi v rozhovore povedal, že viacerí jeho veriaci klienti, ktorí prežili veľmi vážne traumy, sa cítia pod tlakom toho, že by mali odpustiť. Hoci odpustenie je podľa neho pozitívnym cieľom, je to proces a musia mu predchádzať určité kroky ako uznanie straty, bolesti a pod.

Victoria: To platí na sto percent.

Robert: Z môjho pohľadu odpustenie nemôže byť iba rozhodnutím, aktom vôle, ale musí vychádzať zo srdca. Ak by išlo o rozhodnutie, možno by to fungovalo raz, ale keď niekto urobí danú vec znova a znova, bolo by to čoraz ťažšie a časom by sme toho neboli schopní.

Z môjho mužského racionálneho pohľadu je odpustenie zo srdca darom, ktorý nedávam tomu, kto mi ublížil, ale darom, ktorý dávam sebe. Dávam si slobodu od danej situácie. Nie je to skonštatovanie, že to, čo sa stalo, bolo správne, ani popretie toho, že sa mi stalo niečo zlé. Ale je to o tom, že nechcem žiť s dôsledkami týchto udalostí, nechcem stráviť zvyšok života tým, že budem o tom rozmýšľať a dovolím, aby mi to spôsobovalo problémy. Inak nenájdem pokoj a šťastie.

Victoria: Účastníci seminárov Otcovo srdce majú priestor objavovať zranenia, ktoré sa im udiali, spojiť sa s bolesťou v bezpečnom prostredí. Musí sa to udiať v bezpečnom prostredí a potom to odovzdáme Ježišovi.

Na Slovensko chodíte už roky a skrz semináre a modlitby počúvate ľudí, keď hovoria o svojich ťažkostiach a vnútorných veciach, o ktorých sa bežne nehovorí. Spomenuli ste, že ste si všimli, že v niektorých rodinách je normálne biť deti. Čo ešte vidíte ako naše slovenské špecifiká a problémy?

Robert: Musím povedať, že duchovné siroty majú rovnaké znaky v každej krajine, do ktorej ideme. Chodíme do Česka, Rumunska, Poľska, chodili sme na Ukrajinu. Siroty sú siroty. My sme v skutočnosti Božie deti, ale mnohí to nevieme.

V istom zmysle je však na Slovensku ľahšie ako v Británii hovoriť o Bohu ako o súčasti života. Mnoho ľudí v Británii nemá žiadny náboženský aspekt života, ani ich rodičia ho nemali. Náboženstvo berú ako niečo zlé.

Berú náboženstvo ako nejakú ideológiu?

Robert: Možno niektorí. Pre mňa osobne však náboženstvo nie je ideológiou, ale osobný vzťah s Bohom. Povaha a kvalita tohto vzťahu ovplyvňuje našu životnú skúsenosť.

Veľkým požehnaním na Slovensku je, že mnohí ľudia prijímajú, že Boh je odpoveďou na problémy. Veria, že jeho láska ich môže riešiť. A ja o tom môžem hovoriť ľuďom.

Victoria: Čo nás veľmi teší, že sa posolstvo o Božej láske a budovanie vzťahu s ním dostáva k mladým rodičom. S Robertom by sme si veľmi priali, aby sme počuli toto posolstvo, keď boli naše deti malé. Hoci, aj keby sme to vtedy boli počuli, zrejme by sme to neboli neprijali.

Robert: Boli sme veľmi sekulárni. (Smiech.) Chodili sme, samozrejme, do kostola. Boli sme dobrí kresťania v nedeľu ráno, ale veľmi sa to nepremietlo do zvyšku týždňa.

Victoria: Takže keď sme prijali toto posolstvo, naše deti boli dospelé a samy začínali mať svoje deti. Ale na Slovensku sa veľmi tešíme z toho, že keď zažijú milujúceho Boha mladí rodičia a zmení im to srdce, ich deti budú rásť s inou skúsenosťou a s vedomím milujúceho Boha Otca. Ste na dobrej ceste!

Po tom, čo ste začali chodiť na Slovensko, ste sa postupne stali katolíkmi. Aká bola vaša cesta?

Victoria: Robert sa chcel stať katolíkom už dlho, no ja som konvertovaniu dlho odolávala. Moje prvé kroky ku katolicizmu viedli cez adoráciu. Boli sme na duchovnej obnove v tichu a na tichej modlitbe v Božej prítomnosti ma niečo priťahovalo. Stále je pre mňa adorácia veľmi dôležitá a objavujem silu Eucharistie, fyzickej prítomnosti Ježiša v nej.

Ďalším impulzom bolo, keď som zacítila prítomnosť Ducha Svätého pri prežehnávaní.

Manželia Vicki a Robert de Hoxar. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Úlohu v tomto procese zohral aj ruženec. Pochádzam z protestantskej rodiny s antikatolíckym postojom, kde sa Panna Mária neuznávala. Nechcela som ruženec, lebo tam bola na obrázku Mária. Niekto mi dal ruženec, pozrela som naň a nebol na ňom obraz Márie, ale Ježiša. Keď som držala v rukách ruženec, cítila som Božiu prítomnosť a pokoj. Až keď som prišla do izby, všimla som si obrázok Márie na druhej strane. (Smiech.) Boh mi dal poznať, že ruženec je mocný.

Potom sme sa zas ocitli v jednom kostole na východe Slovenska, kde bola moderná socha Panny Márie v životnej veľkosti. Iba som pred ňou sedela, rozmýšľala som nad jej krásou a jej obrovskom kroku do neznáma, o jej dôvere a odovzdaní sa do Božej vôle. Hľadela som na jej srdce a moje bariéry voči katolicizmu sa takto zbúrali. Boh mi ukázal, že veci, proti ktorým som sa búrila, sú dôležité a je v nich prítomný Duch Svätý.

Ako ste to mali vy, Robert?

Robert: Ja by som o sebe nepovedal, že som bol nešťastný v anglikánskej cirkvi, ale bol som hľadajúci anglikán. A to, čo som hľadal, som našiel v katolíckej liturgii a v katechizme.

V minulosti sme viedli kresťanský hotel a v ňom prebiehala jezuitská duchovná obnova. Prvýkrát v živote som v rámci nej cítil, ako ku mne Boh vnútri hovorí. A dozvedel som sa, že môžem mať vzťah s Bohom. Niekto mi dal Katechizmus Katolíckej cirkvi a ja som ho celý prečítal. Niekoľkokrát. Bol som nadšený, lebo to bolo celé prepracované, premyslené, schválené a každý v cirkvi s tým súhlasí. To je nádhera! Je v tom istota a môžem byť pod autoritou. Poznám sa, že nie som dokonalý človek a potrebujem byť pod autoritou, aby som nezišiel z cesty.