Pápež Lev XIV. Keď sa pripravujeme na život s novým pápežom

Priznávam, že som sa v nedeľu Božieho milosrdenstva, keď som sa mal modliť: „Ježišu, dôverujem ti,“ sužoval nad konkláve a nad novým pápežom. Akoby na mojom názore záležalo, v mysli som si prechádzal zoznam kardinálov, ktorých by som s radosťou videl v bielom – a tiež druhý, znepokojivejší, zoznam tých, ktorým by biela nesvedčala.

Medzitým však kardináli našej svätej Katolíckej cirkvi prehovorili a kardinál Robert Prevost už je dnes pápež Lev XIV.

Horlivo sa analyzujú dôvody kardinálov a podrobne sa rozoberá každá chvíľočka, ktorú pápež strávil na balkóne Baziliky svätého Petra – meno, mozzetta, pripravený text, jazyky, samotné slová či city, ktoré prejavil. Hľadáme program, agendu, náznak toho, čo bude nový pápež robiť, čomu sa musí venovať ako prvému.

Ako som si uvedomil po nedeli Božieho milosrdenstva, a ešte väčšmi teraz, keď sa pomíňa vzrušenie posledných dní, som presvedčený, že sa my ľudia sužujeme pre nesprávne veci. Lebo Boh takto neuvažuje.

Obraz Pána Ježiša spiaceho na zmietanej loďke, ktorou je cirkev, pretrváva celé stáročia, ešte dlhšie než starý vtip, že iba Božia ochrana vysvetľuje, ako mohla cirkev prežiť neschopnosť svojich vodcov. K tomuto naratívu prispeli mnohí nástupcovia svätého Petra svojou hrubou nespôsobilosťou, lenivosťou, chlipnosťou, chamtivosťou, ba dokonca aj zlobou.

Preto je namieste položiť si otázku: trápia aj Boha veci, ktoré my považujeme za naliehavé potreby cirkvi, vzhľadom na všetky tie hriechy, ktoré dopustil, aby spáchali jeho námestníci?

Nad týmto sa oplatí zamyslieť, keď so synovskou úctou pozdravujeme svojho nového Svätého Otca. Táto otázka, ktorá je osobitným prípadom neodbytného problému zla, nám pripomína, že Boh nám nedáva vždy to, čo chceme, čo je obvykle iba hladká plavba loďky svätého Petra. Skôr nám dáva to, čo potrebujeme pre spásu, a to veľmi často znamená znášať skúšky nevery a trpieť zlo spôsobené inými. Toto znášal aj samotný náš Pán na kríži, čo je od Boha kuriózny spôsob, ako spôsobiť väčšie dobro našej spásy.

Nato však, aby sme rozpoznali dobro pochádzajúce z ľudských zlyhaní v cirkvi, často potrebujeme silný mikroskop. Načo bola dobrá Veľká schizma, ktorá rozdelila západné a východné cirkvi? Avignonské pápežstvo? Takzvaná reformácia? Teologické debaty počas pontifikátu pápeža Františka? Alebo aj bližšie k nám, načo je dobré, keď duchovný pastier zanedbáva, či ešte horšie, zneužíva svoje stádo? Keď učiteľ na katolíckej škole šíri nemorálnosť a herézu?

Uprostred týchto ziel nachádzame veľmi ťažké poučenie: dobrý je iba Boh. My sme závislí od neho a od jeho milosti, ktorá prúdi cez cirkev a jej nástroje. Nič viac nepotrebujeme. Pri Božej prozreteľnosti nie je nevyhnutné ani len správne fungovanie Kristovho tela, o ktoré sa právom snažíme a modlíme.

Občas nám Boh dá pápeža – alebo biskupa, kňaza či učiteľa –, ktorého svätosť a vedenie nám prinášajú inšpiráciu, útechu a pomáhajú nám rásť vo viere. O toto sa modlíme, keď pápež Lev XIV. rozvinuje plachty. Keď sa však loďka plaví pokojne, hrozí určité nebezpečenstvo: môže sa stať, že zostaneme až príliš spokojní, príliš sa budeme spoliehať na to, že pastier bude robiť to, čo Boh chce od každého jedného z nás: milovať ho nadovšetko a prinášať evanjelium každému človeku, s ktorým sa stretneme.

Naša nádej na spásu nespočíva v mocnároch, dokonca ani v cirkevných, ale v Pánovi. Samozrejme, pápežove slová a činy sú veľmi dôležité. No jeho osobitný program ani osobná povaha – či je veľký vodca, alebo je ustráchaný, múdry alebo hlúpy, pokojný alebo konfrontačný – nemení naše povolanie, ktoré sme dostali ako pokrstení katolíci, prinášať evanjelium do všetkých kútov sveta, v ktorom každý jeden z nás býva.

Pri veľkolepej pompe okolo voľby pápeža môžeme na toto ľahko zabudnúť. A aj keď uznáme, že je to najvzrušujúcejšia udalosť, ktorá zostala v modernom svete, pápež predsa len nie je vrchol a zdroj katolíckeho života. Tým je Boh. Nech už pápež Lev urobí v budúcnosti čokoľvek, nezmení ani nemôže zmeniť poslanie, ktoré má každý jeden z nás ako pokrstené Božie dieťa.

Pápežský úrad je o Kristovi, bez ohľadu na to, čo robí nový pápež – a to isté sa dá povedať aj o jeho predchodcoch a nástupcoch. Áno, svojho nového Svätého Otca milujeme. Keď sa však príliš zameriame na jeho osobu a priority, môže nás to rozptyľovať, lebo sa staráme o veci pozemské, a nie nebeské.

Preto si potom, ako sme sa oprávnene so vzrušením pozerali na balkón Baziliky svätého Petra, spomeňme, ako nám radí svätý Pavol, že sa máme pozerať aj ďalej: „Hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha!“ (Kol 3,1) Napokon, Kristov námestník je tu nato, aby nás viedol ku Kristovi.

 Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

David G. Bonagura Jr. je spisovateľ a jeho najnovšou knihou je 100 Tough Questions for Catholics: Common Obstacles to Faith Today (100 ťažkých otázok pre katolíkov. Obvyklé prekážky vo viere v súčasnosti), pričom preložil aj knihu Jerome’s Tears: Letters to Friends in Mourning (Hieronymove slzy. Listy trúchliacim priateľom). Externe vyučuje v Seminári sv. Jozefa v New Yorku aj na Catholic International University a slúži tiež ako náboženský redaktor knižného časopisu The University Bookman, ktorý v roku 1960 založil Russell Kirk. Jeho osobná webová stránka je tu.