Seminár končil v roku 1962. Sám seba vnímal, a vnímali ho tak aj iní, ako kňaza Druhého vatikánskeho koncilu. Schôdzí bolo požehnane, bolo aj veľa „spoločnej pastorácie“ s rehoľníčkami a, v diskusiách, sa často spomínali všemožní marginalizovaní a menšiny. Nepamätám si však, že by sme niekedy počas môjho 5-ročného pôsobenia v tejto farnosti mali čo i len jednu Svätú hodinku pred vyloženou Sviatosťou Oltárnou, ani si nespomínam, že by som vo farských predmanželských prípravách počul čo i len slovo proti kohabitácii. Navyše nemám ani spomienku na to, že by sa vo farských oznamoch ohlášali semináre na tému prirodzeného plánovania rodičovstva.

Rozliční kňazi budú vždy klásť pri pastorácii dôraz na rozličné veci, aj vo farnostiach, ktoré by sa mohli chápať ako nie veľmi ideologické. V mnohých pokoncilových farnostiach sa však vytvorilo to, čo dnes nazývame „bezpečný priestor“, čiže miesto, kam človek môže prísť a nikto mu tam nepripomína slová a myšlienky, ktoré sa mu nepáčia. Keď sa však „bezpečný priestor“ v niektorých prípadoch po desaťročiach naruší, môžeme si celkom ľahko predstaviť nevôľu, ktorú to v niektorých kruhoch vyvolá. V určitej chvíli sa to však muselo stať.

V posledných pár rokoch oslavovali muži, ktorí boli vysvätení za kňazov v 70. rokoch 20. storočia, svoju kňazskú päťdesiatku a odchádzajú z aktívnej pastorácie. A nahrádzajú ich muži, ktorí v 70. rokoch 20. storočia ešte ani nežili! Skutočne, muži, ktorí sa v súčasnosti nachádzajú v kohorte mladších kňazov, boli vysvätení iba v posledných dvoch desaťročiach. Títo mladší kňazi sú doktrinálne konzervatívnejší než kňazi, ktorých nahrádzajú. A nie sú to iba náhodné prípady – ukazujú to aj prieskumy.

Spôsobilo to nemalé trenice, lebo „priestory“, ak použijeme už spomínaný žargón, sa zmenili z „bezpečných“ na „nebezpečné“. Znovu, nie v každom prípade, ale nastali očividné zmeny na kazateľnici, pri oltári, v spovednici i v triedach, ak majú farnosti základné a stredné školy. V protiklade k uvedeným príkladom z môjho prvého pôsobiska je dnes Svätá hodinka v mnohých farnostiach bežným javom, predmanželské prípravy sú náchylnejšie poukázať pri kohabitácii nielen na jej nevhodnosť, ale i hriešnosť, a teda ani nie je možné dosiahnuť manželskú čistotu, ak sa praktizuje antikoncepcia.

Vždy si musíme dávať pozor, aké prívlastky dávame v reči alebo pri písaní bezprostredne pred „katolicizmus“. Napokon, hovoríme o svojej viere, ktorá, taxonomicky, nie je politickým fenoménom. Napriek tomu však jasne súvisí s konzervativizmom, lebo viera má vlastnosti, ktoré úplne rozhodne smerujú k tomu, aby celok toho, čo sa „odovzdáva“, zostal neporušený. V tomto zmysle teda Biblia a Cirkev výrazne korelujú s konzervativizmom.

Krátko po Národnom eucharistickom kongrese, ktorý sa konal minulý rok, biskup Robert Barron poznamenal, že liberálny katolicizmus by nikdy nedokázal uskutočniť to, čo sa udialo v Indianapolise. Na kongrese naňho najviac zapôsobil pohľad na procesiu s Najsvätejšou sviatosťou ulicami hlavného mesta štátu Indiany.

Vidieť tisíce a tisíce katolíkov, ako sa zúčastňujú na tejto pobožnosti, ako aj ich úctu a zbožnosť, bolo hlboko dojemné pre biskupa Barrona a nepochybne aj pre nespočetné množstvo iných, ktorí videli to, čo videl on. To biskupa Barrona podnietilo k poznámke, že oproti úcte a láske k eucharistickému Pánovi má liberalizmus v náboženstve sklon „redukovať nadprirodzené na prirodzené.“

Ak je Eucharistia iba symbol, ako si myslí a verí väčšina katolíkov, možno by ste chceli predefinovať význam reálnej prítomnosti a transsubstanciácie. Lebo by bolo potrebné reinterpretovať transcendentný a ontologický charakter týchto výrazov tak, aby sa sústreďovali na nás, a nie na Pána.

Toto je, žiaľ, trend, ktorý sa začal pred desaťročiami. Začal sa katechézou v 60. a 70. rokoch 20. storočia, no nezastavil sa tam a na veľmi mnohých miestach v katolíckom svete pokračoval až po potlačenie estetiky v liturgickej praxi (najmä v umení a architektúre). Pozeráme sa, historicky povedané, na postupnú imanentizáciu viery. Keby sme však mali niekedy dospieť až k tomuto konečnému stavu, už by sme nemali čo „odovzdávať“, iba svoje vlastné osobné imperatívy.

Zaznela už aj poznámka, ktorá bola vyslovená pred vyše 25 rokmi, že „liberálny katolicizmus je vyčerpaný projekt.“ V jednej homílii ju povedal nebohý kardinál Francis George. U liberálnych katolíkov táto poznámka, pochopiteľne, vyvolala výhrady, aj sa trochu urazili. Nepamätám si však, že by som niekedy videl alebo počul, ako niekto tento kardinálov názor presvedčivo vyvrátil. Nikto nikdy netvrdil, že keď je kultúra liberálna, potrebujeme aj liberálny katolicizmus.

Naopak, niekto by možno povedal, že Synoda o synodalite, požehnávanie homosexuálov a prijímanie Svätého prijímania rozvedenými a znovu zosobášenými sú dôkazom toho, že liberálny katolicizmus nie je vyčerpaný, ale v skutočnosti sa mu veľmi dobre darí.

No až dovtedy, kým si uvedomíme, kde Cirkev rastie a vykazuje skutočné známky života. Nie je to v štátoch, ktoré sa kedysi nazývali „prvý svet“. Cirkev najviac žije v rozvojových krajinách. Účasť na omši je tam obvykle oveľa vyššia a je tam aj hojnosť povolaní ku kňazstvu – až toľko, že diecézy v Spojených štátoch by museli zatvoriť viac farností pre nedostatok farníkov ako aj pre nedostatok finančnej podpory od farníkov, než zatvorili, keby do Spojených štátov neprišli niektorí z týchto kňazov.

Známky cirkevného života sú skutočne dôležité, lebo ukazujú, že tu naozaj funguje pravý konzervativizmus – a nemusí to byť iba na kultúrne monolitických miestach. Liberalizmus robí veľkú chybu, keď predpokladá, že k hlbším skutočnostiam a pravdám môžeme dospieť iba s pomocou politiky. Lepšie je najprv hľadať Božiu tvár, než sa začneme spoliehať na svoje vlastné machinácie.

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Msgr. Robert J. Batule je kňaz diecézy Rockville Centre a farár v Kostole sv. Margity v dedinke Selden v štáte New York. Vyučoval v dvoch rôznych seminároch a počas svojej takmer 40-ročnej kňazskej služby prispieva do rozličných katolíckych publikácií esajami, článkami a recenziami kníh.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.