Benedikt XVI. sa často modlieval slová, ktoré mu padli do oka v Augustínových Vyznaniach: „Da quod iubes, et iube quod vis,“ teda „daj, čo prikazuješ, a prikáž, čo chceš“. (Vyznania X, 29) Stojí za to recitovať ich každý deň, lebo sú krátke, ale bohaté. A sú typickým príkladom toho, ako veľkí myslitelia dokážu povedať veľa pár slovami (multum in parvo, ako hovorievali starí Rimania). Preto je prekvapujúce, že Benedikt/Ratzinger za citovanie týchto slov občas zožal kritiku, podobne ako samotný Augustín. Táto kritika zjavne sčasti súvisí aj s ich kontextom – Augustín sa modlil za zdržanlivosť, ktorú slovník definuje ako „sebaovládanie, najmä s ohľadom na sex“. Nepochybne je však aj širšia – oveľa širšia.

V Cirkvi sa celé desaťročia trápime s jednou mylnou predstavou. Mnohí ľudia sú presvedčení, že Boh by nikdy nebol taký nedemokratický, že by čokoľvek „prikazoval“. Iróniou je, že presne tí istí ľudia bývajú často presvedčení, že nám priam prikazuje svätiť ženy, osvojiť si ideológiu LGBT, dávať prijímanie rozvedeným a znovu zosobášeným atď. V tomto kontexte sa cituje iný Augustínov jadrný výrok – „Miluj a rob, čo chceš“ (Homília 110) –, i keď jeho meno sa obvykle pri tomto zdanlivo veľmi modernom postoji neuvádza.

Augustín však v tejto homílii nikdy nepovedal to, čo si ľudia myslia, že povedal. Tesne pred týmito slávnymi slovami robí niekoľko jasných rozlíšení:

Vidíme, že ľudia z lásky konajú prudko a zo zloby zaliečavo. Otec bije syna, kým kšeftár sa zalieča. Keď ponúkneš tieto dve veci, kto by si vybral údery a vyhýbal sa lichoteniu? Keď sa však pozrieš na ľudí, údery dáva láska a lichôtky zloba. Pozrite sa, čo tým chcem povedať: ľudské činy sa líšia iba podľa toho, či vychádzajú z lásky. Dajú sa totiž vykonať mnohé činy, ktoré sa javia ako dobré, ale nevyplývajú z lásky. Aj tŕnie má kvety: niektoré činy sa javia ako drsné, prudké, ale kvôli výchove ich diktuje láska.

Teoreticky to všetci vieme – najmä keď pozorujeme iných ľudí – ale v praxi to ignorujeme, keď sa to bije s nejakým naším vlastným obľúbeným cieľom.

Podľa zrelého Augustína – čiže už ako kresťanského mysliteľa, ktorý sa oslobodil od zmätkov manicheizmu a vlastných osobných žiadostivostí – všetko hýbe láska. Dobrá či zlá láska, ale v každom prípade láska, lebo Stvoriteľ stvoril svet z nesebeckej lásky. A všetko, čo stvoril, je hodné našej lásky, ak to chápeme správne. Je tu však aj ťažkosť. Od prvotného hriechu sú naše lásky nezriadené. A to až natoľko, že samotné zlo Augustín vysvetľuje ako nedostatok správnej lásky na správnom mieste, v správnom čase a v správnej miere. Správne usporiadaná láska nás pozdvihuje. Nesprávne usporiadaná láska nás sťahuje nadol.

Ako povedal v inom slávnom úryvku z Vyznaní:

Telesá svojou váhou smerujú na svoje miesto. Olej vyliaty pod vodu vypláva na vodu, voda naliata na olej padá pod olej. Všetko sa svojou váhou tlačí na svoje miesto. Kde veci nie sú usporiadané, dávajú sa do pohybu, a ak sa usporiadajú, zostanú pokojné. Mojou váhou je moja láska [pondus meum amor meus]. Tá ma ženie, kamkoľvek ma to ženie. (Vyznania XIII, 9)

Raz som pohoršil istých priateľov, ktorí sú príliš naviazaní na tomistické prvky v Danteho Komédii (ktoré tam rozhodne sú a sú dôležité), keď som vyhlásil, že zásadnejší a komplexnejší obraz hriešnikov, kajúcnikov a svätcov obývajúcich celý Danteho svet nám dáva práve augustínovský koncept poriadku lások. Je to nepopierateľné a úplne pochopiteľné, lebo Augustín hlboko ovplyvnil svätého Tomáša aj Danteho. A mal by aj nás.

Augustín nám totiž pomáha tiež pochopiť, akým spôsobom sme stvorení na obraz a podobu samotnej Lásky. V diele O Trojici prirovnáva tri osoby Trojice – Otca, Syna a Ducha Svätého – k trom ľudským schopnostiam: pamäti, rozumu a vôli. Samozrejme, je to analógia, nie presná zhoda. Žiadne kresťanské tajomstvo sa nedá celkom vysvetliť, iba čiastočne pochopiť na základe podobnosti s vecami vo svete.

Toto prirovnanie nám však dáva nielen určité pochopenie toho, akým spôsobom sme na Boží „obraz a podobu“. Naznačuje tiež, ako je možné, že tri „osoby“ v Trojici môžu byť tri, a predsa jedna: chápeme, že pamäť, rozum a vôľu je možné rozlíšiť, a predsa sú v ľudskej osobe zjednotené.

Túto myšlienku, ktorá sa možno javí ako ťažko zrozumiteľná, vyjadruje veľmi poeticky:

Tieto tri teda, pamäť, rozum a vôľa, nie sú tri životy, ale jeden, nie sú tri mysle, ale jedna, a teda rozhodne ani nie sú tri substancie, ale iba jedna… Preto keď sa všetky navzájom obsahujú, jednotlivo a celé, jednotlivo sú si navzájom ako celky rovné a zároveň je každé z nich celé rovné aj všetkým ako celkom. A tieto tri sú jedno: jeden život, jedna myseľ, jedna esencia. (De Trinitate X, 18)

V tejto tradícii bol hlboko formovaný aj náš nový pápež Lev XIV., čo je zrejmé z toho, že si ako motto do svojho erbu vybral citát z Augustínovej homílie k 127. žalmu: In illo Uno unum („V ňom jednom sme jedno“). Spomedzi mnohých povzbudivých znamení, ktoré už ako pápež vyslal, toto jedno jasne zdôrazňuje, že aj keď sa veľmi snažíme nájsť poriadok, zmysel, pravdu a pokoj, či už ako jednotlivci, alebo vo svojom spoločnom živote, žiadne čisto ľudské výmysly – žiadna veda, psychológia, svojpomocný plán, politika, ekonomika, diplomacia ani kultúrna obnova – nám nedajú to, čo nám môže dať iba Boh. Práve toto naše smutné a zmätené časy najviac potrebujú počuť.

Da quod iubes, Domine, et iube quod vis.

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Robert Royal je šéfredaktor stránky The Catholic Thing a prezident Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone, D. C. Jeho najnovšie knihy sú Columbus and the Crisis of the West (Kolumbus a kríza Západu) a A Deeper Vision: The Catholic Intellectual Tradition in the Twentieth Century (Hlbší pohľad. Katolícka intelektuálna tradícia v 20. storočí).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.