Po uplynutí sto dní pontifikátu pápeža Leva XIV. prevláda zvedavosť a dokonca aj obavy, ako sa bude vyvíjať tento zatiaľ veľmi mladý pontifikát.
Tí, ktorí si želajú radikálnu zmenu, nechápu, prečo sa pápež nezbaví toho, čo považujú za pozostatky Františkovho pontifikátu. Ale tí, ktorí nadšene prežívali časy Františka, tlačia na interpretáciu každého Levovho kroku ako na prejav úplnej kontinuity, hoci to zjavne nie je pravda a v skutočnosti to skôr svedčí o zbožnom želaní než o objektívnom pozorovaní.
Príkladom je audiencia, ktorú pápež Lev XIV. udelil pátrovi Jamesovi Martinovi, SJ.
Jezuita, ktorý spravil pastorálnu starostlivosť o LGBT komunitu ústredným – a dosť verejným – bodom svojho pôsobenia, má na konte aj kontroverzie. Tešil sa priazni pápeža Františka a túto priazeň využil na výrazné zvýšenie svojej verejnej popularity. To je jeden z hlavných dôvodov, prečo návšteva Jamesa Martina u Leva XIV. vyvolala u mnohých poplach.
Jezuitský magazín America rýchlo poukázal na to, že pápežovo prijatie otca Martina v apoštolskej knižnici bolo jasným znakom úcty a podpory. Páter Martin sám poskytol správu o stretnutí, v ktorej uviedol, že v pastorálnej starostlivosti o LGBT komunitu nie je cesty späť, pretože Lev XIV. preukázal rovnakú citlivosť ako pápež František.
V skutočnosti James Martin tiež povedal, že pápež pociťuje väčšiu naliehavosť v témach ako svetový mier, a preto by nemalo byť prekvapením, ak pápež neurobí žiadne vyhlásenia v prospech LGBT ľudí. Podstatné je, že postoj prijatia zostane zaručený.
Nie sú to len konzervatívci, ktorí sú znepokojení. Progresívci boli znepokojení audienciou, ktorú Lev XIV. udelil talianskemu vicepremiérovi Matteovi Salvinimu, zástancovi protiprisťahovaleckej a suverénnej politiky, s ktorým sa pápež František nikdy nechcel stretnúť. V tomto prípade jediný opis stretnutia poskytol Salvini a nebol triumfalistický.

Toto sú len dva najnovšie príklady z nekonečného radu akcií a situácií, ktoré čakajú na rozhodnutie pápeža, ktoré by bolo ukážkou jasného postoja. Ale – a to je podstatné – toto rozhodnutie možno nikdy nepríde.
S pontifikátom Leva XIV. sa obrátila stránka histórie. Pred nami stojí pápež novej generácie, ktorý je vzdialený debate koncilu, od ideologických a parapolitických pozícií, dokonca aj od myšlienky, že by mal ustupovať verejnej mienke.
Zatiaľ čo sa diskusia zameriava na konkrétne otázky, Lev XIV. hľadí za tieto diskusie. Navyše, v roku 2006 sa Benedikt XVI. pri stretnutí so švajčiarskymi biskupmi počas ich ad limina návštevy sťažoval, že keď bol expertom na koncile, v rozhovoroch mu vždy kládli tie isté otázky: Budú existovať kňažky? Budú existovať výnimky z kňazského celibátu?
Pontifikát Františka sa nikdy nedostal ďalej ako k týmto otázkam z obdobia koncilu. V skutočnosti ich František ešte znásobil a zintenzívnil pozornosť, ktorá sa im venovala. V mene pastorálnej starostlivosti z pozície farára sveta, s latinskoamerickou víziou nanútenou univerzálnej cirkvi pápež František odsúdil takmer všetkých výkrikom „todos, todos, todos“.
Ak máme byť úprimní, pápež František nikdy skutočne neanalyzoval s prísnosťou alebo hĺbkou problémy ani otázky, ktoré sú ich základom. Koncepcia „todos, todos, todos“ bola síce vyjadrená v dokumentoch ako Fiducia supplicans, ale nemohla sa plne rozvinúť v otázkach, ako je ženský diakonát. Postsynodálna exhortácia po mimoriadnej Synode o Amazónii Ecclesia in Amazonia nič nepriniesla, všetko nechala otvorené, a preto nikoho neuspokojila.
V celom spektre názorov v cirkvi panuje zhoda aspoň v tom, že František vládol skôr silou svojej osobnosti než starostlivým inštitucionalizmom alebo právom a rád hovorieval, že milosrdenstvo bolo hnacou silou jeho rozhodovacích procesov.
Takýto prístup môže byť veľmi účinný, ale má aj svoje nevýhody. Benedikt XVI. vo svojom liste katolíkom v Írsku z roku 2010 poznamenal, že nadmerné milosrdenstvo viedlo k strate pohľadu na právo a strata pohľadu na právo viedla aj k neschopnosti reagovať na tragédiu sexuálneho zneužívania.
Z toho, čo sme doteraz videli, toto nie je prístup Leva XIV.

Lev XIV. rozumie fungovaniu inštitúcií, a preto nebude robiť antisystémové rozhodnutia. Stretne sa s tými, ktorí o stretnutie požiadajú, a nebude popierať rozhodnutia pápeža Františka. Ak by sa bol František rozhodol stretnúť sa s pátrom Martinom s plnými poctami, Lev XIV. by nemal dôvod nepokračovať v tejto línii.
Zároveň Lev XIV. pozná aj pojem diplomatickej nezdvorilosti a predovšetkým nemá žiadne predsudky voči stretnutiu s tým či oným politikom. Po prijatí talianskeho ministra zahraničných vecí Antonia Tajaniho, ktorý je zároveň podpredsedom vlády, Lev nemohol odmietnuť audienciu druhému podpredsedovi vlády Talianska Matteovi Salvinimu, ktorý je zároveň ministrom dopravy. Tento krok neznamená bezpodmienečnú podporu Salviniho politiky. Je to skôr rozhodnutie, z ktorého cítiť inštitucionálnu rovnováhu.
Pápež zatiaľ neurobil žiadne významné rozhodnutia, čo sa často zamieňa s nedostatkom líderstva. (Článok bol publikovaný 8. septembra, ešte pred vymenovaním prefekta Dikastéria pre biskupov, pozn. prekladateľa.)
Mnohí sa snažia zasiahnuť do tejto diskusie, zdôrazňujú kontinuitu s predchádzajúcim pontifikátom a dokonca citujú pápeža Františka, aj keď sa to zdá prehnané, ako v rozhovore, ktorý kardinál Matteo Zuppi poskytol denníku Corriere della Sera 4. septembra, v ktorom dokonca zdôraznil, že tipovanie budúceho pápeža sa dialo vďaka Františkovi, ktorý opäť spopularizoval cirkev.
Dá sa však pontifikát Leva XIV. skutočne vnímať ako kontinuita pontifikátu pápeža Františka?
Keď sa za Františka ľudia snažili nájsť podobnosti a rozdiely s predchádzajúcimi skúsenosťami, typickou odpoveďou bolo, že pápeža Františka nemožno porovnávať a že je nesprávne porovnávať pápežov a hľadať kontinuitu. Prečo potom tí istí ľudia, ktorí tvrdili, že František je originálny, nie sú schopní priznať originalitu Levovi XIV.?
Premyslené rozhodovanie môže byť silnou stránkou, nielen znakom slabosti. Treba zvážiť aj absenciu ideologických prepojení s rôznymi stranami diskusie. Zostáva otvorenou otázkou, ako to bude s programom Leva XIV. z prvej omše v Sixtínskej kaplnke – zmiznúť, aby zostal Kristus.
Doterajšie biskupské menovania predstavovali kontinuitu s pápežom Františkom, a to aj v potenciálne kontroverzných prípadoch. Videli sme však, že Lev XIV. začal tiež prehodnocovať výnimky a presunul Výbor pre Svetový deň detí pod Dikastérium pre laikov, rodinu a život.
Lev XIV. bude pravdepodobne pokračovať týmto spôsobom, zachováva to, čo sa dá zachovať, a postupne zavádza zmeny, trpezlivo tká sieť, ktorá povedie ku kúrii Leva XIV. Môže to trvať roky.
Zostáva len čakať, či to povedie k novému tlaku na Svätú stolicu, podobnému škandálu ako Vatileaks, ktorý vypukol za Benedikta XVI. a rozšíril sa za pápeža Františka. V prípade Františka bola identifikovaná inštitucionálna slabina, na základe ktorej bolo možné útočiť na Svätú stolicu, a reakcie pápeža – až po tie v súvislosti so správou fondov Štátneho sekretariátu – boli zúrivé, ale vždy vnímané ako nedostatočné.
Dnes táto inštitucionálna slabosť mizne, keďže Lev XIV. pokračuje vo svojej ceste. Jeho slová adresované správcom diecézy Cretéil, jeho výzva katolíckym politikom, aby v prípade potreby povedali „nie“, dostali v médiách len malý priestor.
Ukazujú však konkrétnu cestu, na ktorej evanjelium už nemôže byť ťažko dosiahnuteľným ideálom, ale skôr nevyhnutnosťou života. To neznamená, že by sme mali odložiť milosrdenstvo. Znamená to požiadať ľudí, aby žili svoj život naplno.
Možno práve v tom spočíva skutočná novinka súčasného pontifikátu.
Stránka dejín sa obrátila. Stojíme na prahu novej éry. A akýkoľvek nostalgický pokus vrátiť čas späť pravdepodobne pohltia kroky pápeža Leva XIV.
Pôvodne uverejnené s názvom Leo XIV: What will his leadership be like? na stránke mondayvatican.com. Publikované so súhlasom autora. Preložil Pavol Rábara.
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.