Nuncius Nicola Girasoli Vždy som videl v Robertovi Prevostovi niečo výnimočné. Je pastierom, ktorý má neobyčajné vlastnosti

Počas troch rokov na Slovensku navštívil desiatky miest a obcí – od východu po západ. A ľudí, ktorých stretne, pozýva, aby aj oni prišli na návštevu k nemu. „Lebo človek viac miluje, keď viac pozná,“ zdôvodňuje apoštolský nuncius Nicola Girasoli svoje cestovanie naprieč krajinou.

Vraví, že keď v roku 2022 začal u nás svoju diplomatickú misiu, prekvapila ho viera a nábožnosť Slovákov. „Spomínam to často aj v Ríme svojim nadriadeným a pozývam ich, aby k vám prišli. Takto sme mali na Slovensku kardinála Parolina, mal prísť aj kardinál Prevost, všetko bolo pripravené,“ hovorí so svojím typickým entuziazmom.

Zároveň však upozorňuje, že nemožno zaspať na vavrínoch a povedať si, že všetko je dobré tak, ako je. „Prežívam vďačnosť voči generáciám slovenských katolíkov, že si zachovali vieru. Výzvou je však trochu sa otvoriť. Aj prenos viery ide cez otvorenosť,“ zdôrazňuje šesťdesiatosemročný arcibiskup. „Musíme zostať v pohybe, neustrnúť. Hlavne v práci s mladšími generáciami.“

Rozhovor ste nám poskytli pri príležitosti sedemdesiatych narodenín pápeža Leva XIV., no je tu ešte jeden milý moment pre našu redakciu – 17. septembra to bude desať rokov od vzniku denníka Postoj.

... a môžeme zmieniť aj to, že tento rok si pripomínam štyridsiate výročie mojej diplomatickej služby Svätej stolici. Prvého mája 1985 som odišiel do Jakarty a odvtedy som skoro celý čas v zahraničí. Len tri roky som pôsobil v Ríme.

Viem, že váš denník je veľmi vážený na Slovensku, a preto som rád, že tu môžem byť trochu prítomný svojím svedectvom. Na Slovensku sa cítim ako pútnik. Samozrejme, plním úlohu, ktorá spočíva predovšetkým v službe, a snažím sa kráčať s ľuďmi.

Rozprávať sa chceme aj o jednej z posledných krajín, kde ste pôsobili – o Peru. So súčasným Svätým Otcom sa vaše cesty v tejto krajine preťali na päť rokov. Ako si spomínate na biskupa Roberta Francisa Prevosta?

V Peru som pôsobil v rokoch 2017 – 2022 a v tomto období bol súčasný pápež biskupom v diecéze Chiclayo a aj podpredsedom Peruánskej biskupskej konferencie.

Pochopiteľne, počas tých rokov sme sa poznali, mnohokrát sme sa stretli. Z Peru sme odišli v podobnom čase – ja v auguste 2022 a jeho povolali do Ríma o niekoľko mesiacov neskôr. Vnímam to ako silnú skúsenosť a s vtedajším biskupom Prevostom som sa mohol rozprávať na mnohé témy.

Napadlo vám v tom čase, že by raz mohol byť pápežom?

Iste, keď ho pápež František povolal do Ríma, aby riadil Dikastérium pre biskupov – jeden z najdôležitejších úradov Rímskej kúrie –, bolo možné uvedomiť si niektoré jeho silné charakteristiky. Napríklad to, že ovláda viacero jazykov, ďalej pochádza zo Severnej Ameriky, ale ako misionár strávil veľa rokov v Latinskej Amerike, pôsobil aj ako generálny predstavený veľkej rehoľnej kongregácie.

To všetko ukazovalo, že sa v ňom spájali silné vlastnosti, ktoré by mohli jedného dňa zohrať rolu v konkláve. 

Hovorím, samozrejme, skôr o myšlienke na neho ako pápeža, nie o mojom presvedčení, že sa ním určite stane. Priznávam však, že vždy som videl v monsignorovi Robertovi niečo výnimočné. Je typom pastiera, ktorý má neobyčajné vlastnosti, v najlepšom zmysle slova.

Spomínate si na svoje emócie po jeho zvolení?

Bol som veľmi šťastný. Tešil som sa aj preto, že ho osobne poznám, podobne ako to bolo pri zvolení pápeža Františka. Strávil som v minulosti päť rokov v Argentíne, keď bol kardinálom a arcibiskupom v Buenos Aires. Vtedy som ešte nebol nunciom, pracoval som na nunciatúre ako radca.

Čo sa zmenilo po zvolení pápeža Leva XIV. pre vás ako apoštolského nuncia?

Vždy pokračujeme v kontinuite, s radosťou. V tomto zmysle môžeme hovoriť o novom entuziazme, aby sme robili ešte lepšie to, čo je našou úlohou.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Vieme, čo formovalo pápeža Františka v jeho rodnej Argentíne. Pre súčasného pápeža je to peruánska skúsenosť. Z pohľadu bežného Slováka je to zrejme to isté, lebo ide o Južnú Ameriku, ale existujú podstatné rozdiely medzi katolicizmom v Peru a Argentíne?

Ide o odlišné skúsenosti, lebo Robert Prevost je predsa misionár. Prišiel do Peru s misionárskym zápalom relatívne mladý s ďalšími augustiniánmi zo Severnej Ameriky. Základný životný rozmer Roberta Prevosta je misionárstvo.

Hovoríte v prítomnom čase.

Áno, pretože bol a stále je misionárom a bude ním aj ako pápež. Pápež misionár.

V prípade kardinála Bergoglia a neskoršieho pápeža Františka to bolo inak. Narodil sa a vyrástol v Argentíne, takže prirodzene mal o cirkvi víziu v súzvuku so svojím ľudom.

A rozdiely medzi Peru a Argentínou všeobecne?

Religiozita v Latinskej Amerike má isté spoločné charakteristiky, ako napríklad ľudovú zbožnosť, istú citlivosť na vieru, silnú mariánsku úctu a podobne. Existujú aj rozdiely, ale nevnímal som nejaké zásadné.

Na Slovensku pôsobíte tri roky. Ako by ste toto obdobie opísali? Čo vás prekvapilo?

Už ma trochu poznáte, takže nepoviem nič neznáme, že som od začiatku kládol silný dôraz na pastoráciu. Začiatky boli pritom ťažké najmä v súvislosti s jazykom: bolo pre mňa náročné kázať, čítať, no napriek tomu som začal cestovať a navštevovať ľudí.

Neskôr to bolo jednoduchšie, pretože som sa naučil čítať v slovenčine. Myslím si, že mi to ide celkom dobre. (Úsmev.)

A čo vás teda u nás zasiahlo?

Predovšetkým ma prekvapila nábožnosť a viera slovenského národa. Bola to pre mňa krásna a radostná skutočnosť, o ktorej som predtým nepočul. Mimochodom, do Európy som vtedy v roku 2022 prišiel po dvadsiatich štyroch rokoch, ktoré som strávil mimo nášho kontinentu.

Fenomén nunciusČo prináša cirkvi na Slovensku Nicola Girasoli a jeho štýl

Pavol Rábara

Zasiahla ma teda silná viera a nábožnosť ľudí, ako ju vidíme napríklad na veľkých púťach. Chodím v podstate všade – aj nedávno som bol v Ľutine, predtým v Levoči, Šaštíne, na festivaloch Godzone, Lumen a vidím, že všetko sa sústreďuje na nábožnosť, nie sú to kultúrne podujatia.

Keď napríklad v Taliansku robíme takéto veľké slávnosti, je to vždy kultúrna akcia. Je tu prítomná modlitba, viera. Spomínam to často aj v Ríme svojim nadriadeným a pozývam ich, aby k vám prišli. Takto sme mali na Slovensku kardinála Parolina, mal prísť aj kardinál Prevost, všetko bolo pripravené... (Úsmev.)

Ako opisujete v Ríme našu cirkev?

Vidím, že sú tu mladí, veľa rodín, to je dôvod na nádej. Keď som to spoznal, začal som sa spolu s vašimi biskupmi snažiť o animáciu tejto viery. Inými slovami, dať jej trochu entuziazmu.

Ľudia na to reagujú, na tento typ kázania a prístupu. Takže v tom pokračujem. Navštívil som 85 miest na Slovensku, od západu po východ. Zo začiatku som navštevoval farnosti inkognito, lebo ma ešte nepoznali. Počas leta som bol každú nedeľu v nejakej farnosti.

Chodíte aj do úplne maličkých farností a obcí...

... lebo chcem byť blízko ľuďom, vnímam, že slovenský národ po tom túži, vníma to pozitívne. Tak som v tom pokračoval a cez kontakt s ľuďmi som zachytil niektoré prvky, ktoré sú typické pre cirkev na Slovensku. 

Čo také?

Na Slovensku – aspoň v porovnaní s európskymi krajinami, kde som žil – sa podarilo odovzdať vieru mladým ľuďom. V Taliansku či Španielsku sa to mojej generácii nepodarilo. Na Slovensku áno, máte rodiny, ktoré vieru odovzdali.

Riziko spočíva v tom, aby tak urobila aj nasledujúca generácia, preto je potrebné venovať sa mladým rodinám aj rodinám v strednom veku a zabezpečiť odovzdávanie viery. Preto sa veľmi spolieham na mnohopočetné púte, ktoré sú dôležité, najmä tie pre mladých a rodiny.

To by malo stačiť?

Ďalším veľmi dôležitým aspektom je dôraz na komunity. Vidíme v mnohých krajinách krízu inštitúcií a inštitucionalizmu. Ľudia nielen na Slovensku, ale v mnohých krajinách (aj v Taliansku) vnímajú inštitúcie ako veľmi vzdialené. A už sa do nich nezapájajú. Preto sa musíme mať na pozore, aby sme z našich kostolov neurobili múzeá.

Inštitúcie už viac nepôsobia útulne, ak to mám tak povedať. Musíme prejsť do komunít a pokračovať cez komunity. Ide o myšlienky, ktoré boli veľmi blízke pápežovi Františkovi a môžeme ich postrehnúť aj v počiatkoch pontifikátu Leva XIV.

Osobne som na Slovensku navštívil viacero komunít, menších aj väčších. Pozvali ma, tak som prišiel medzi nich, pomodliť sa a povzbudiť ich.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Aká je vaša skúsenosť s projektom Godzone, s touto generáciou mladých katolíkov?

Poviem vám, ako sa to celé začalo. Prišiel som na Slovensko v auguste 2022 a koncom októbra som mal svätú omšu v Dóme sv. Alžbety v Košiciach na pozvanie arcibiskupa Bobera. Na druhý deň ktosi telefonoval na nunciatúru. Môjmu sekretárovi, otcovi Andrejovi, povedali: „Počuli sme pána nuncia v Košiciach, povedzte mu, že musí ísť na Godzone, nech ide, bude tam desaťtisíc mladých.“

Ten telefonát sa odohral popoludní a večer bol Godzone v bratislavskej Inchebe. Najprv som netušil, o čo presne ide. Poprosil som otca biskupa Jozefa Haľka, aby ma sprevádzal.

Stretli ste sa s niečím takým po prvý raz?

Niečo podobné som zažil v Strednej Amerike, kde sa ohlasovanie často ponúka prostredníctvom masových predevanjelizačných stretnutí. Mám dôveru v tieto stretnutia, pretože majú za cieľ prebudiť ľudí. Je tam kvalitná hudba, dobrí rečníci a kazatelia. Považujem to za prínosné a, samozrejme, časom som projekt Godzone spoznal ešte viac.

Cirkev na Slovensku oficiálne deklarovala, že do národnej fázy synodálneho procesu sa zapojilo len asi štyridsať percent farností. Myslíte si, že synodalita sa napriek tomu môže stať integrálnou súčasťou fungovania cirkvi v našej krajine?

Položili ste dobrú otázku, pretože ste v nej použili jeden podstatný výraz – synodálny proces. Všetky procesy si vyžadujú čas. Pápež František často hovorieval, že urobil len prvý impulz, prvý výkop. Súčasný Svätý Otec Lev XIV. sa v dôležitom príhovore k Talianskej biskupskej konferencii vyjadril, že synodalita sa musí stať mentalitou. Ide o pekné vyjadrenie, ktoré často opakujem vo svojich homíliách. Ak chceme, aby sa niečo stalo mentalitou, treba na to čas.

Čo pre vás znamená synodalita?

Hovorím to často – musíme držať spolu. V praktickom živote na úrovni diecéz či farností to nemusí byť vždy jednoduché, ale vnímam, že synodálny proces sa začína presadzovať.

Nezabúdajme na svetový kontext, všade vo svete napreduje len postupne. Synoda o synodalite bola oproti iným výnimočná v tom, že sme mali predsynodálnu fázu, potom samotnú synodu a teraz prebieha postsynodálna časť.

Takisto je bežné, že po štandardnej synode vyjde dokument – apoštolská exhortácia – a synoda sa tým ukončí. No v tomto prípade je to inak, lebo synodálne kráčanie si vyžaduje zmenu mentality u ľudí, a to chce čas.

Ale pozor, musíme zostať verní identite našej viery, tradícii. Teda keď hovoríme o synodalite, neznamená to vzdať sa svojej identity.

Vo farnostiach, ktoré navštevujem, vidím, kde dávajú priestor synodalite, kde je komunita, participácia a kde je, naopak, len inštitucionálny rozmer. Ale som optimista.

Čo by malo byť konkrétnym výsledkom synodálneho procesu? Skúsme pomenovať jednu-dve veci.

To, čo sa už na mnohých miestach deje – väčšia spoluúčasť laikov na živote cirkvi. Väčšie zapojenie.

V mojich homíliách hovorievam, že nie sme len prítomní na svätej omši, ale na svätej omši máme účasť, participujeme na nej. Často veriacim vravím, najmä počas svojich návštev farností, že musia participovať. Ako hovoril pápež František, nemôžeme len postávať na chóre.

Čo konkrétne by malo byť toho vyjadrením?

Hovorme o aktívnejšej role farských rád, pastoračných farských radách, to je veľmi dôležité. V niektorých krajinách je toto téma, nevyhnutnosť vzhľadom na nízky počet kňazov. Na Slovensku, vďaka Bohu, ešte kňazi sú, preto sa zdá, že otázka farských rád nie je tak v popredí. Avšak ako som povedal, veriaci majú byť včlenení do života cirkvi, nemajú sa v cirkvi cítiť len ako čísla.

Myslím si, že aj tu na Slovensku už vidno laikov v pozíciách a úlohách, ktoré mali predtým výhradne kňazi. Ale je to tiež proces.

Je tu ešte misionársky rozmer. Misia je však možná len na základe vierohodnosti. Čím viac sme vierohodní, tým skôr môžeme konzistentne svedčiť pred ľuďmi.

Chcem taktiež zdôrazniť, aby sme nepodceňovali veľké púte a evanjelizačné podujatia, máme odtiaľ dosť povolaní. Preto v tom potrebujeme pokračovať a zhodnotiť to. Predpokladá to, že my kňazi a biskupi budeme ľudí povzbudzovať, aby sa cítili včlenení do aktívneho života cirkvi. Veľa sa s biskupmi rozprávame o tom, ako to robiť.

Ako?

Tu vstupuje do hry synodálny proces. Nemôžeme si dovoliť povedať, je to dobre, ako to je, sme s tým spokojní.

Musíme byť stále v pohybe, neustrnúť. Hlavne v práci s mladšími generáciami. Je skvelé, že sú tu napríklad rehole, ktoré sa im venujú. Vnímame, že mladí často prežívajú opustenosť, v tomto im cirkev môže pomôcť, vyjsť im v ústrety.

Píšem o týchto témach knihu, vyjde na Vianoce. Je to aj pri príležitosti mojich štyridsiatich rokov strávených v diplomatických službách Svätej stolice.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Pápež František zanechal na Slovensku silné posolstvo, keď vyzval na kreativitu a odmietnutie rigidnosti. Podľa vás sa niečo z toho realizuje?

Čítal som a meditoval jeho príhovory na Slovensku pred mojím príchodom. Bolo z nich cítiť, že pápež mal veľmi rád vašu krajinu. Povedal, že je poéziou, je mostom – sú to veľmi pekné a úprimné slová. Opakujem, úprimné.

No a potom je tu téma, ktorú ste spomenuli v otázke, a netýka sa len Slovenska. Počas celého svojho pontifikátu pápež František prízvukoval otvorenosť. Bol presvedčený, že sa musíme trochu otvoriť, pretože ak to neurobíme, ak sa uzatvoríme, budeme sa možno cítiť silnejší, ale v skutočnosti budeme slabší a krehkejší.

Myslím, že slovenskí biskupi to prijali, cirkev ako taká to prijala, hoci, opakujem, niektoré veci si vyžadujú čas.

Na začiatku som sa dotkol toho, prečo veľa cestujem za ľuďmi...

... to sme trochu nedokončili. Prečo teda?

Lebo človek viac miluje, keď viac pozná. Nemôžete povedať, že poznáte človeka a milujete ho, ak ste ho nevideli. Takže prostredníctvom návštev, ktoré podnikám, spoznávam viac, a teda viac milujem vašu krajinu. Videl som, že mnohí majú skutočne túžbu otvoriť sa. Aj púte od malých po veľké sú cestou k otvorenosti. Lebo púť je presne o tom – vyjdete z jedného miesta a idete na iné.

Prežívam vďačnosť voči generáciám slovenských katolíkov, že si zachovali vieru. Výzvou je však trochu sa otvoriť. Aj prenos viery ide cez otvorenosť.

Jedna z konkrétnych vecí, o ktorých hovoril na Slovensku pápež František, sa týkala homílií. Vyzval kňazov, aby ich nemali príliš dlhé, ideálne do siedmich minút. Ako to vidíte vy?

Pápež František to spomenul pri viacerých príležitostiach aj mimo Slovenska. Bol veľkým pastierom, mal skúsenosti z farností aj z riadenia diecézy Buenos Aires, ktorá má štyri či päť miliónov obyvateľov. Bol veľmi praktický so zmyslom pre pastoráciu.

Pokiaľ ide o mňa, som toho názoru, že nejde len o minúty, ale dôležitý je aj obsah. Moje homílie majú zvyčajne trinásť až pätnásť minút. Iste, záleží aj na tom, či mám tlmočníka alebo čítam v slovenčine ako naposledy v Levoči.

No aj ja sa snažím vyhnúť príliš dlhým homíliám, snažím sa odovzdať dva či tri základné body, ktoré by si mohli veriaci zapamätať a odniesť.

Na druhý deň po levočskej púti sme sa zastavili natankovať. Prišli ku mne dvaja chlapi a hovorili: „Tu sme! Tu sme!“ Pamätali si slová, ktoré som opakoval v kázni. (Smiech.)

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Keď sa ešte vrátime k tomu, že ste veľmi intenzívne medzi ľuďmi, objavujú sa hlasy, že to môže byť z vašej strany aj zámer, keďže takto máte dobrý prehľad o cirkvi, ktorý sa vám zíde pri výbere nových biskupov.

Ako som spomenul, do farností a komunít chodím dobrovoľne a rád, aby som lepšie poznal a tým aj viac miloval. A popritom, pochopiteľne, spoznávam lepšie aj kňazov. Nikdy by som nestretol niektorých skvelých kňazov, keby som zostal zavretý na nunciatúre.

Navyše, viete, čo ešte robím? Vždy keď navštívim nejakú farnosť, pozvem ju na návštevu k nám na nunciatúru. Vojde sa sem síce iba asi päťdesiat ľudí, príde teda hlavne pastoračná rada farnosti a nejakí ďalší ľudia a rozprávame sa. Tento mesiac majú prísť dve farnosti, ďalšie dve v októbri.

Je to aj príležitosť, aby ľudia spoznali nunciatúru: mnohí netušia, čo to je. Máme tu napríklad aj kreslo pápeža Jána Pavla II., ktoré používal pri svojej poslednej návšteve Slovenska v roku 2003, a mohol by som pokračovať.

Máte teda intenzívny kontakt s bežnými kňazmi.

Lepšie spoznávam kňazov pri obede, večeri. Je to rozdiel, ako keby som mal stretnutie pre dvesto kňazov naraz. Robil som to aj na iných nunciatúrach – dvere stále nechávam otvorené.

Pokiaľ ide o samotný výber biskupov, to je zložitejšia otázka. Hoci áno, keď človek lepšie pozná ľudí, viac toho vidí.

Téma výberu biskupov sa ocitla aj v záverečnom dokumente synody o synodalite. Spomína sa aj myšlienka, aby laici mali väčší podiel na ich výbere. Ako to môže vyzerať v praxi?

My sa riadime pokynmi, ktoré nám dáva Svätá stolica, a do procesu výberu biskupov sú už v rámci možností zapojení aj laici. Aktuálne závery zo synody sa študujú a budeme očakávať záverečné ustanovenia postsynodálnych dokumentov.