Pamätám si veľmi dobre na jeden osobný rozhovor s kardinálom Jozefom Tomkom. Odohral sa v roku 2011; učil som vtedy na Teologickej fakulte Pápežskej Lateránskej univerzity v Ríme. Dôvodom, prečo sa chcel pán kardinál so mnou stretnúť, bol Druhý vatikánsky koncil, konkrétne implementácia jeho učenia na Slovensku.

Povedal mi: „Ty a ostatní slovenskí teológovia, ktorí vyučujete na rímskych univerzitách, musíte urobiť niečo pre to, aby sa koncil už konečne dostal aj na Slovensko. Naša slovenská Cirkev ho totiž doteraz prijala skoro výlučne iba v oblasti liturgie. Avšak Druhý vatikánsky koncil, jeho hlboké teologické intuície, je nám ešte stále vzdialený. Preto sa vy mladí musíte činiť.“

Myšlienka spopularizovať koncil sa mi páčila, keďže na Lateránskej univerzite som bol naplno vtiahnutý do teologickej atmosféry tohto cirkevného snemu, a to okrem iného aj zásluhou bývalých rektorov Mons. Umberta Bettiho a Mons. Pietra Rossana, svedkov koncilového diania a protagonistov pokoncilovej obnovy teológie v Taliansku. Bol som tiež členom vedeckej rady Výskumného a študijného centra Druhého vatikánskeho koncilu, inaugurovaného na univerzite vtedajším rektorom Mons. Angelom Scolom, vďaka čomu som mohol participovať na mnohých zaujímavých projektoch.

A predsa, napriek úprimnej otvorenosti voči výzve formulovanej pánom kardinálom som nevedel, ako by som ju mohol konkrétne zrealizovať. Žil som totiž už dvadsaťjeden rokov mimo Slovenska, prakticky bez priameho kontaktu so slovenským cirkevným a teologicko-akademickým prostredím, s perspektívou, že sa do vlasti tak či tak už nevrátim. Pri hľadaní riešenia nepomohlo ani to, že sme sa v byte kardinála Tomka začali pravidelnejšie schádzať všetci tí, ktorí sme v tom čase boli činní na rímskych pápežských univerzitách a inštitútoch.

Fakt je ten, že okrem kongresu Svätí Cyril a Metod medzi slovanskými národmi: 1150 rokov od začiatku misie, ktorý sme spoločne zorganizovali v roku 2013 na Gregoriánskej univerzite, sa nám nepodarilo urobiť nejaký významnejší krok na ceste k realizácii kardinálovej myšlienky.

Čo nám na Slovensku pri reflexii koncilu chýba

Vo svetle tejto neuskutočnenej teologickej misie vítam s radosťou knihu Kľúče ku koncilu. Ako dnes chápať a žiť Druhý vatikánsky koncil, editovanú kolegom Pavlom Hraboveckým v spolupráci s viacerými slovenskými a českými teológmi, pretože v nej vidím, v prvom rade, hodnotný príspevok smerujúci k postupnému naplneniu vízie kardinála Tomka.

To, že ide o víziu mimoriadne aktuálnu, je zaiste nepopierateľné. Postupom času sa však ukázalo a ukazuje, že otázka implementácie Druhého vatikánskeho koncilu na Slovensku už nie je iba otázkou odbúravania väčšej či menšej neznalosti obsahov jeho učenia. V hre je totiž čoraz viac problém správnej interpretácie náuky koncilu, ako aj úmyslov jeho hlavných protagonistov vrátane biskupov a teológov, ktorí sa aktívne podieľali na tvorbe a schválení koncilových dokumentov, ale taktiež úmyslov všetkých tých, ktorí sa v radoch cirkevného Magistéria a teológie hneď od momentu ukončenia vatikánskeho snemu zaslúžili o vnášanie koncilových myšlienok do života Cirkvi.

Pochopiteľne, nejde tu o problém čisto slovenský, pretože sa dotýka miestnych cirkví a teológií tak strednej, východnej a západnej Európy, ako aj Severnej Ameriky. Spočíva v šíriacom sa polemickom, kritickom, ba až odmietavom postoji k Druhému vatikánskemu koncilu. Žiaľ, na rozdiel od iných má slovenský katolík k dispozícii len veľmi malé množstvo kvalitnej odbornej literatúry týkajúcej sa koncilu z pera historikov a teológov.

Chýbajú nám preklady základných cudzojazyčných historických a teologických štúdií zameraných na jeho priebeh a náuku a nemáme k dispozícii ani preklady „klasických“ komentárov, slovníkov a lexikónov koncilových dokumentov. A to nehovorím o tom, že nám chýbajú preklady koncilových denníkov a poznámok významných účastníkov vatikánskeho snemu z radov kardinálov, biskupov a teológov.

Preto neudivuje, že sa u nás následkom tejto deficitnej situácie rozšírili a šíria pohľady na Druhý vatikánsky koncil, ktoré hraničia s čiastočným alebo úplným historicko-teologickým analfabetizmom a v mnohých prípadoch sú zahmlené nostalgiou za katolicizmom minulosti. V dôsledku toho neprekvapuje, že nám na Slovensku niekedy chýba schopnosť rozlišovať medzi serióznou a evidentne neserióznou literatúrou o koncile, takže dokážeme privítať chlebom a soľou aj takých autorov, ktorí majú na koncil a na jeho učenie silne ideologický, tendenčný pohľad.

Pritom ide o autorov, ktorí neboli a nie sú schopní konfrontovať svoje názory na pôde vedeckých konferencií venovaných koncilu a ktorí v tejto téme nie sú žiadnou autoritou ani pre vatikánske akademické inštitúcie, ani pre renomované teologické fakulty.

Prirodzene, problém nie je v tom, že niekto vyjadrí kritický názor na Druhý vatikánsky koncil. Nakoniec, asi niet koncilu prvého a druhého tisícročia, ktorý by nebol aspoň trochu kritizovateľný: či pre morálny kredit jeho zvolávateľa a niektorých jeho účastníkov, či pre spôsob, akým sa uskutočnili jeho zasadania, či pre problematický obsah niektorých článkov jeho učenia atď.

Takisto nie je problémom – a už vôbec nie indikátorom „ortodoxie“ náuky – to, že recepciu Druhého vatikánskeho koncilu neobišli a neobchádzajú vnútrocirkevné napätia, kontrasty a nedorozumenia zasahujúce klérus a episkopát. Ako to dosvedčujú viaceré historicko-teologické štúdie, recepcia koncilov, lokálnych aj ekumenických, bola takmer vždy charakterizovaná väčšími alebo menšími vnútrocirkevnými turbulenciami, ba až zemetraseniami, trvajúcimi šesťdesiat, niekedy dokonca osemdesiat rokov.

Ak by sme mali posudzovať dôležitosť a pravosť koncilov podľa toho, ako prebehla ich následná recepcia, aký silný bol alebo nebol vnútrocirkevný konsenzus v prospech ich učenia, museli by sme odmietnuť alebo aspoň odsunúť do úzadia hneď prvý ekumenický koncil v Nicei, ako aj štvrtý ekumenický koncil v Chalcedóne. A predsa oba patria medzi najdôležitejšie cirkevné snemy.

„Nové Turíce“

Problémom je to, ak je kritika Druhého vatikánskeho koncilu postavená na základe oklieštenej či dokonca nulovej teologickej a cirkevnodejinnej kompetencie a hlavne ak vychádza z ideologických a tendenčných interpretácií jeho priebehu, dokumentov, náuky a taktiež jeho uskutočňovania v Cirkvi. Prirodzene, pre cirkevného historika nihil novum sub sole. Veď aj interpretácie tohto druhu patria do dejín recepcií cirkevných synod a veľkých ekumenických snemov.

Faktom je, že Druhý vatikánsky koncil je natoľko spätý s Cirkvou našej súčasnosti, že bez jeho správnej interpretácie je ohrozené správne pochopenie a osvojovanie si jej života, spirituality a náuky predkladanej pokoncilovými pápežmi, nehovoriac o probléme rozumieť nielen pokoncilovej teológii, ale aj samotnému Katechizmu Katolíckej cirkvi (1992) a Kódexu kánonického práva (1983).

Pokiaľ ide o pokoncilových pápežov, dôkladná analýza ich príhovorov, kázní, encyklík a ostatných pápežských vyhlásení a dokumentov ukazuje, že Druhý vatikánsky koncil, jeho učenie a duch, je ich hlavnou a permanentnou inšpiráciou, nezávisle od toho, či v nich sú alebo nie sú priame odkazy na koncilové dokumenty.

Pri dnešnom nekritickom prijímaní a prejavovaní polemického či odmietavého postoja ku koncilu je taktiež dobré si pripomenúť, s akou veľkou úctou o ňom hovorili pápeži – a priami konciloví aktéri – Ján Pavol II. a Benedikt XVI. napríklad v knižných rozhovoroch.

Pápež Wojtyła sa o ňom vyjadril ako o cirkevnom sneme, ktorý vynikal nad všetkými predchádzajúcimi, pretože bol „novými Turícami“, ktorými sa začala nová jar kresťanstva a Cirkvi. V tom istom duchu pripomenul v apoštolskom liste Tertio millennio adveniente (1994), že ohromné „bohatstvo obsahov a nový, prv neznámy tón pri predkladaní týchto obsahov na koncile tvoria akoby oznámenie nových časov.

Konciloví otcovia hovorili jazykom evanjelia, jazykom blahoslavenstiev reči na hore“ (čl. 19, 20). Aj preto Ján Pavol II. vyzýval na znovuobjavenie a horlivé prijatie Druhého vatikánskeho koncilu ako „veľkého daru Svätého Ducha venovaného Cirkvi na konci druhého tisícročia“ (čl. 36).

Podobne hovoril Benedikt XVI. V jeho ponímaní bol Druhý vatikánsky koncil „autentickým Božím znamením pre našu dobu“, majúcim predpoklad stať sa „čoraz väčšou silou pre budúcnosť Cirkvi“. Počas jednej katechézy, prednesenej v roku 2012, ho prirovnal k rozsiahlej freske namaľovanej „v mnohorakosti a rozmanitosti prvkov pod vedením Ducha Svätého“ a pozývajúcej, aby sme aj my dnes prijali vzácne bohatstvo koncilu ako mimoriadnej udalosti prinášajúcej dobro pre celú Cirkev.

Pri tej istej príležitosti sa pápež Ratzinger stotožnil so slovami svojho predchodcu, ktorý v apoštolskom liste Novo millennio ineunte (2001) napísal: „… cítim viac ako inokedy povinnosť poukázať na koncil ako na veľkú milosť, z ktorej mala Cirkev v 20. storočí veľký úžitok: ponúkol nám totiž bezpečný kompas, aby sme sa podľa neho orientovali v začínajúcom sa storočí“ (čl. 57). Benedikt XVI. zároveň dodal: „Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu sú aj pre našu dobu kompasom, ktorý umožňuje lodi Cirkvi plaviť sa na otvorenom mori uprostred búrok aj na pokojných a miernych vlnách a bezpečne doraziť do cieľa.“

Spôsoby recepcie

Zaiste je však vhodné pripomenúť, že na rozdiel od Jána Pavla II. sa pápež Benedikt XVI. opakovane vracal k istej téme rastúceho významu, ktorá je neoddeliteľná od koncilu a z ktorej sa v posledných rokoch stala jedna z najviac diskutovaných otázok v Cirkvi a v teológii. Je ňou téma koncilovej recepcie. Jeho úmyslom bolo poukázať na fakt, že nie každá cirkevná a teologická recepcia koncilu je autentická, a teda nie každá je pre Cirkev konštruktívna a akceptovateľná.

Podľa Ratzingera väčšia či menšia problematickosť niektorých tak minulých, ako aj súčasných recepcií je zapríčinená väčším či menším nepochopením úmyslov koncilových otcov a samotných koncilových dokumentov, ale aj odklonom – úplným alebo čiastočným – od živej Tradície Cirkvi a jej Magistéria.

Jedno je však isté: Benedikt XVI. nikdy nestotožňuje koncilovú recepciu a koncilových interpretov s Druhým vatikánskym koncilom, takže nepozýva kriticky analyzovať – a tým relativizovať alebo odmietať – koncil ako taký a jeho učenie, ale iba niektoré jeho recepcie. Dovolím si dodať, že toto rozlišovanie je elementárnou regulou správneho interpretačného prístupu ku každému cirkevnému snemu, Druhý vatikánsky koncil nevynímajúc.

Kniha Kľúče ku koncilu. Ako dnes chápať a žiť Druhý vatikánsky koncil nie je a ani nechce byť vyčerpávajúcim slovom o koncile a jeho recepcii. Ide skôr o úvodný pohľad na túto komplexnú tému. Jej jednotlivé kapitoly tvoria spoločne obraz akoby impresionistického typu, majúci za úlohu sprostredkovať nie analytické poznatky o nespočetných detailoch, ale víziu celku vrátane oporných pilierov a základných konštitutívnych dynamík koncilu a jeho recepcie. Bez tejto vízie nie je možné Druhému vatikánskemu koncilu správne porozumieť.

Je chvályhodné, že kniha je koncipovaná a v jednotlivých kapitolách napísaná tak, aby jej obsah mohol byť prístupný nielen odborníkom v oblasti cirkevnej histórie a teológie, ale aj každému inému čitateľovi, ktorý má záujem prehĺbiť svoje znalosti o jednej z najdôležitejších udalostí dejín Rímskokatolíckej cirkvi a kresťanstva.

Ak táto publikácia vzbudí pozornosť v radoch katolíkov, ale aj nekatolíkov a povzbudí na to, aby sa u nás na Slovensku mohla viesť kompetentná a kultivovaná konfrontácia o koncile a jeho dedičstve, splní sa tým jeden z jej cieľov.

Editorovi a všetkým spoluautorom prajem, aby mali chuť a silu pridať k tejto knihe ešte ďalšie diely obsahujúce iné zaujímavé témy a poznatky týkajúce sa Druhého vatikánskeho koncilu.

Zverejnený text je predslovom ku knihe Kľúče ku koncilu. Ako dnes chápať a žiť Druhý vatikánsky koncil, ktorá práve vychádza vo vydavateľstve Postoj Media. Do 18. júla si ju môžete so zľavou 20 % kúpiť v našom eshope.