Dominikán Mannes Marušák o Pierovi Giorgiovi Frassatim Nový svätý navštívil aj Prahu. Miloval tabak, hory, umenie, chudobným pomáhal veľmi diskrétne

Rozhovor si môžete vypočuť aj ako podcast:

Čo mal nový svätec Pier Giorgio Frassati spoločné s dominikánmi?

Naša rehoľa má tri vetvy – bratov rehoľníkov, kontemplatívne mníšky a laikov, ku ktorým patril aj Pier Giorgio. Títo laici žijú v manželstvách alebo sú slobodní, žijú našu spiritualitu a majú účasť na našom poslaní. Pier Giorgio vstúpil do tretieho rádu svätého Dominika v roku 1922. Je to teda svätec našej rehole. V jednom liste píše sám o sebe ako o synovi svätého Dominika.

V nedeľu 7. septembra bude Pier Giorgio Frassati spolu s Carlom Acutisom vyhlásený za svätého. Je to svätec, ktorý zomrel pred sto rokmi a teraz sa dočkal povýšenia na oltár. Z akej rodiny vlastne Pier Giorgio pochádzal? 

Pier Giorgio sa narodil v Turíne. Jeho otec bol senátorom aj veľvyslancom v Berlíne a zakladateľom novín La Stampa. Matka bola maliarka. Pierovi Giorgiovi už celé prostredie, v ktorom sa narodil, ponúkalo veľmi široký obzor a ovplyvnilo aj jeho záujmy. Narodil sa do rodiny, ktorá mala veľmi široký rozhľad. Veľmi miloval maľbu, vedel aj celé state Danteho naspamäť a zaujímal sa i o politiku.

Bol z bohatej rodiny, čiže bol zabezpečený. Ako sa dostal k viere?

Otec bol agnostik a mama praktizovala náboženstvo skôr formálne. Viac-menej zbožná v ich rodine bola babička Linda. Dá sa povedať, že Pier Giorgio našiel hĺbku viery vďaka osobnému hľadaniu.

Pier Giorgio mal ešte o rok mladšiu sestru Lucianu. Rodičia im zabezpečili hodiny náboženstva. Ale ako Luciana spomína vo svojej knihe, bolo to skôr veľmi povrchné. Často išlo len o vtipy o Panne Márii a svätých.

Kedy precitol vo viere hlbšie a prišlo obrátenie?

Veľmi silným momentom bolo, keď prepadol na lýceu z latinčiny. Potom išiel na istý čas študovať k jezuitom. Tam sa začína jeho silná úcta k Eucharistii. Postupne začína hľadať. Ako dospelý veľa čítal učiteľov cirkvi – Augustína, Katarínu Sienskú, Tomáša Akvinského.

Chodil do opery, divadla, chodil po horách, bol aj tuhý fajčiar, mal partiu mladých ľudí okolo seba, študoval banskú školu, čiže bol nielen umelecky, ale aj technicky zameraný. Cestoval po svete, keďže otec bol veľvyslanec. Žil aktívnym životom.

Pier Giorgio hovoril, že máme žiť a nie živoriť. Bol veľmi hlboko ponorený do tohto sveta. Zaujímalo ho nesmierne veľa vecí. Vedel naspamäť celé state Danteho, zaujímal sa o umenie, navštevoval galérie. Ale to, čo je na ňom možno unikátne, je jednota života. Nerozdeľoval svet na duchovný a svetský, čo my často robíme: vytvoríme si ako keby nejaké paralelné svety – svet modlitby vo vzťahu s Bohom a potom tie veci popri tom. 

V ňom to tvorilo jednu veľmi zvláštnu jednotu. Nemal v sebe nejaký vnútorný dualizmus, ktorý by rozdeľoval tieto veci. Chodil do hôr a v jednom liste píše, že každým dňom je do nich viac zamilovaný, chcel by v nich tráviť čoraz viac času a kontemplovať krásu Stvoriteľa.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Čo znamená dualizmus života, ktorý spomínate? 

Niekedy mám pocit, že rozdeľujeme veci, ako keby sme ich nevedeli vzájomne prepojiť. Oddeľujeme život modlitby a život s Bohom od bežného života.

Charakteristikou Frassatiho života bolo aj to, že pomáhal chudobným. V jeho životopise sa píše, že až na jeho pohrebe, keď tam prišlo veľké množstvo chudobných ľudí, sa ukázalo, aká rozsiahla bola jeho pomoc. Bol z bohatej rodiny, ako teda podporoval chudobných? Vynášal peniaze z rodinnej kasy?

Rodičia ich vychovávali veľmi prísne. Zachoval sa denník, kam si zapisoval, na čo míňal peniaze. Stále sa opakuje, že električka, cigarety a almužna. Dával chudobným z toho, čo ušetril. Jeho almužna sa netýkala len peňazí. Zháňal pre nich aj oblečenie, lieky a predovšetkým to bola naozajstná prítomnosť pre tých ľudí.

Veľmi dôležitý moment bol jeho pohreb. Tam sa objavilo veľa chudobných ľudí, čo rodinu prekvapilo. Mali zrazu pocit, že mali doma dieťa, ktoré vôbec nepoznali. Tí chudobní boli prví, ktorí poukázali na jeho svätosť. Naozaj zažili jeho prítomnosť, dával im predovšetkým seba samého. Mnohí si spomínajú, že Frassatiho prítomnosť bola u nich rozhodujúca. Sú svedectvá, keď niektorí cítili, že sú až na hranici zúfalstva. A on bol akoby takouto hranicou, ktorá im dokázala dať nádej.

Čiže im dával svoj čas, nielen peniaze. Môžeme to tak povedať?

Predovšetkým dával seba samého. Frassati chodil každé ráno na svätú omšu, kde prijímal Eucharistiu. Niekedy vstával o pol piatej ráno, išiel na rannú omšu a vrátil sa domov. Rodičia nevedeli, že niekde bol. Hovoril, že Ježiš k nemu prichádza každé ráno v Eucharistii a on mu to odpláca malou mierou, návštevou chudobných.
 
V tomto vidieť práve to prepojenie: Eucharistia nie je pre neho len nejakým uzatvoreným obradom slávenia, ale má dosah na stretnutie s druhými ľuďmi. Finalita Eucharistie nie je ani premenenie, ani prijímanie, ale pokračuje ďalej, keď sa človek stretne s človekom.

Ako sa vlastne dostal k myšlienke, že bude pomáhať chudobným? 

Bolo to u neho veľmi prirodzené. Keď bol malý chlapec a zaklopala im na dvere domu chudobná žena s dieťaťom, tak zobral svoje ponožky a daroval ich tomuto chudobnému dieťaťu. Mal zvláštnu citlivosť voči chudobným. Keď bol starší, bolo to motivované aj evanjeliom. Almužnu dával často skryto a chudobní nevedeli, že je synom senátora. A ani doma nerozprával o svojej pomoci.

Akým chudobným pomáhal? Bezdomovcom, sociálne slabým, starým, rodinám?

Všetkým. Zároveň hneď vedel, keď človeka niečo trápilo. Mal veľkú citlivosť nielen na chudobu človeka, ale aj na to, keď bol niekto smutný.

Pier Giorgio Frassati. Foto: english.op.org

Keď sme sa spolu rozprávali pred nahrávaním, hovorili ste, že pomáhal napríklad aj slobodným matkám. V tom čase boli nie všetci ľudia z cirkvi ochotní pomáhať napríklad týmto ženám, lebo ich vnímali tak, že majú nejakú nálepku hriechu.

V jednom liste sa zachovala veľmi zvláštna vec, ktorá môže mnohých prekvapiť. Napísal, že keby to bolo na ňom, zrušil by Konferenciu svätého Vincenta, čo možno znie trošku zvláštne.

Hnevalo ho, že ich pomoc chudobným bola akoby viazaná na morálne čistý kredit ľudí. Keď prišla slobodná matka, tak jej niekedy odmietli napríklad dať almužnu. A v tomto bol Pier Giorgio naozaj veľmi silne evanjeliový a nerozlišoval, pomáhal všetkým.

Jeho láska k chudobným nie je nejaký imperatív. My sa niekedy často pozeráme, že sa máme starať o chudobných, lebo to je v evanjeliu. Je to v ňom veľmi silne prirodzene a pochádza to z jeho zjednotenia s Bohom.

Niekoľko rokov alebo desaťročí predtým, než žil Frassati, v Turíne pôsobili aj ďalší veľkí svätci ako don Bosco, ktorý tam založil saleziánov, kňaz svätý Jozef Cafasso, Cottolengo, ktorý urobil veľké charitatívne dielo, postavil nemocnice. Alebo svätý kňaz Alamanno, ktorý založil misionárov z Consolaty. Prečo skončil Frassati u dominikánov, keď mal priamo v Turíne celú paletu veľkých svätcov, ktorí boli de facto jeho súčasníci alebo súčasníci jeho rodičov?

Je to zvláštne, lebo Pier Giorgio žil v Turíne, ktorý je naozaj aj mestom saleziánov a ich spiritualita je tam veľmi silne prítomná. Pier Giorgio bol ako osobnosť veľmi hlučný. Bol to neprehliadnuteľný človek. Keď chcel napríklad niekoho osloviť, tak ho udrel do pleca. Bol veľmi hlučný, ale nikdy nešiel za veľkým hlukom.

Aj keď bol možno v Turíne veľmi silný vplyv saleziánov, tak to, čo je pre mňa veľmi zvláštne a veľmi pekné, je, že si našiel svoju vlastnú cestu – malý kostolík San Domenico v Turíne. Práve tam našiel u dominikánov zázemie a vlastnú cestu, ako tu byť pre chudobných.

Pier Giorgio Frassati zomrel pomerne mladý, mal dvadsaťštyri rokov. Predpokladá sa, že zomrel na chorobu, ktorou sa nakazil pri pomáhaní chudobným. Čo sa stalo?

Zomrel na detskú obrnu. Jeho smrť bola veľmi rýchla, viac-menej od nákazy do smrti ubehol týždeň. Počas života veľmi silne rozvíjal priateľstvá, no paradoxne zomieral úplne sám. Keďže v tom čase zomierala aj jeho babička Linda, celá rodina sa sústreďovala práve na ňu. Dá sa povedať, že Pier Giorgio sa rodine nikdy nesťažoval so svojimi problémami. Zomieral tak zvláštne v tichosti.

Vidím tam ešte ďalší rozmer. V poslednom roku života stratil ľudí, ktorých mal rád. Sestra Luciana sa vydala za poľského diplomata. Jeho najbližší priateľ Marco Beltramo odišiel študovať na leteckú akadémiu.

Manželstvo jeho rodičov bolo na pokraji zrútenia a on sa ocitol vo veľmi ťažkej rodinnej atmosfére. Svojmu priateľovi v tom čase napísal na otázku, či žije, že „ak ho zmysly neklamú, tak žije. Ale ak chápeme podstatu smrti, tak niekoľkokrát zomrel, aby vstal“. 

Napíše, že „zomiera v znaku kríža“. Celé to ním zatrasie. Napísal aj to, že „doteraz žil príliš materiálne a musí v ňom nastať duchovný zvrat“.

Pohreb Frassatiho. Foto: english.op.org

Mal Pier Giorgio vzťah? Zaľúbil sa? 

Pier Giorgio sa zaľúbil. Bol v partii, kam patrila aj Laura, do ktorej sa zamiloval, i keď ona nič netušila. Bolo to niečo, čo v sebe viac-menej nosil ako tajomstvo. Nakoniec sa rozhodol, že sa tejto lásky zriekne. Bolo to v čase, keď jeho rodičia mali krízu a on vnímal, že nechce založiť novú rodinu na troskách inej rodiny. Je to veľmi zvláštne.

Čo je menej známe, je to, že bol aj v Československu.

Keďže Frassatiho otec bol veľvyslancom v Berlíne, tak aj on veľa cestoval. Sú zachované listy, ktoré píše z Prahy: že ide na druhý deň do Viedne. Opisuje, ako bol v divadle na Dvoch vdovách, navštívil galérie, a keďže bol synom veľvyslanca, dostal aj pozvanie na nunciatúru, kde ho prijal pražský nuncius.

Kanonik, ktorý ho sprevádzal po Prahe, spomína, že keď išli po pražskom moste, tak videl chalana, ktorý strašne rozhadzoval rukami, bol veľmi živelný a tak fajčil, že za ním išiel kúdol dymu.

Svojho času sa aj niektoré obrazy retušovali a vymazali z nich fajku.

Rodina bola aj trošku nahnevaná, lebo to patrilo k nemu. Luciana spomína, že aj posledný týždeň pred smrťou, na sviatok svätého Petra a Pavla, si dal dve cigary, jednu za Pavla, druhú za Petra. 

Frassati s priateľmi. Foto: english.op.org
 

Zaujala ma aj kuriozitka, že ho dokonca raz aj zatkli. 

Stalo sa to v Ríme, na pochode Katolíckej akcie alebo katolíckej mládeže. Dostal sa z toho vďaka tomu, že bol synom senátora. Zaujímal sa o sociálne otázky a politiku, vstúpil do Ľudovej strany, lebo aj takto chcel pomôcť chudobným.

V tom čase sa už dostával k moci Benito Mussolini, Frassati sa proti fašizmu vyhradil.

Veľmi rýchlo vedel vycítiť, že toto nie je dobre, vedel sa jasne postaviť na správnu stranu. Mám veľmi rád epizódu, keď ako vysokoškolák chodil na duchovné cvičenia. S Marcom Beltramom, svojím najbližším priateľom, boli tí najhlučnejší účastníci.

Keď sa ostatní modlili a meditovali, tak oni dvaja behali po chodbe a zatvárali si ústa, aby boli ticho. Exercitátor spomína, že jeho jediná úloha bola, aby tí dvaja neboli pri sebe, lebo neustále vystrájali a smiali sa. Keď sa jeden na druhého pozreli, vybuchli do smiechu.

Zachovali sa aj spomienky, ako sa Pier Giorgio prechádza po záhrade, fajčí cigaretu a číta si listy svätého Pavla. Najviac sa koncentroval, keď začalo slávenie Eucharistie, vtedy sa jeho pohľad začal meniť. Pri svätej omši bol absolútne koncentrovaný a nebola to žiadna póza zbožnosti.

Viackrát ste spomenuli jeho sestru Lucianu. Dokonca ste sa s ňou aj osobne stretli. 

Luciana sa dožila 105 rokov. Ja som sa s ňou stretol, keď mala 104. Bolo to pre mňa veľmi vzácne stretnutie. Spoznal som ju cez jej dcéru. Bol som v Polone vo vile Frassatiovcov. Tam som mal možnosť sláviť Eucharistiu pri posteli, kde Pier Giorgio zomrel.

Čím môže byť príkladom Pier Giorgio Frassati pre mladého človeka v roku 2025? 

Silná je jeho jednota života bez rozporov. Život nedelil na duchovný a svetský, ale žil naozaj ako keby jeden život s Bohom. Svetský a duchovný svet mal prepojený veľmi silným spôsobom. To je veľký a silný odkaz tohto svätca.

Pier Giorgio Frassati

Narodil sa v Turíne 6. apríla 1901. Jeho otec Alfred bol zakladateľom a riaditeľom denníka La Stampa. Matka Adelaide Ametisová bola žena so silným charakterom a umeleckým temperamentom. O rok mladšia sestra Luciana bola jeho nerozlučnou spoločníčkou pri hrách i v štúdiu. 

Rodina patrila k vyššej strednej vrstve a bola liberálneho zmýšľania – otec bol agnostik, matka formálna veriaca. Práve od nej Pier Giorgio prijímal základy viery, ktorá v ňom však dozrela nečakaným spôsobom a stala sa základom celého jeho života.

Navštevoval štátnu školu Massimo d’Azeglio, no po neúspechu v latinčine prestúpil na Istituto Sociale, jezuitské gymnázium. Tam začal každodenne pristupovať k svätému prijímaniu – tento zvyk si udržal po celý život – a vstúpil do Spoločnosti sv. Vincenta de Paul, kde sa venoval pomoci chudobným.

V roku 1918 sa zapísal na Polytechnickú univerzitu v Turíne, kde chcel študovať baníctvo, „aby mohol ešte viac slúžiť Kristovi medzi baníkmi“. Vstúpil do klubu Cesareho Balboa, ktorý sa stal miestom kresťanskej formácie a priateľstva. Ich mottom bolo modlitba – skutok – obeta.

V napätom období po prvej svetovej vojne sa aktívne zapájal do sociálneho apoštolátu, navštevoval aj továrne. Bol presvedčený o potrebe sociálnych reforiem, a preto v roku 1920 vstúpil do Talianskej ľudovej strany, v ktorej videl nástroj na budovanie spravodlivejšej spoločnosti.

V tom istom roku bol jeho otec vymenovaný za veľvyslanca v Nemecku. Pier Giorgio počas pobytu v Berlíne navštevoval najchudobnejšie štvrte a nadviazal kontakt s kruhmi mladých katolíckych študentov a robotníkov.

V septembri 1921 bol v Ríme počas veľkej demonštrácie katolíckej mládeže zatknutý.

Spisy sv. Kataríny Sienskej a horlivé kázne Savonarolu ho viedli k tomu, že v roku 1922 vstúpil do tretieho dominikánskeho rádu a prijal meno Girolamo. Bol členom viacerých cirkevných združení, do ktorých vnášal kresťanskú vášeň a ideály. Ako syn riaditeľa La Stampy pôsobil ako propagátor katolíckej tlače.

Jeho pozornosť voči potrebám druhých bola bez hraníc, najmä pokiaľ šlo o chudobných a chorých, ktorým venoval čas, energiu i samotný život. Dva mesiace pred ukončením štúdia ho náhle postihla blesková obrna (polio), ktorou sa pravdepodobne nakazil pri pomoci núdznym. Zomrel 4. júla 1925 v Turíne.

Dva dni po jeho smrti sa na pohrebe zhromaždil ohromný dav chudobných ľudí, ktorým pomáhal. Pre jeho rodinu i verejnosť to bol moment pravdy, keď sa zjavila skutočná veľkosť jeho kresťanského života. 

Zdroj: dominikani.sk