Minikázeň Musíme jasne hovoriť aj o „náboženskom aspekte“ choroby

V Ježišových časoch bolo malomocenstvo strašnou chorobou. Preto, lebo malomocný postupne umieral. Aj preto, že choroba uvrhla chorého do sociálnej izolácie a zomieral opustený (Lv 1,131-2.45-46). Tri poznámky.

(1) Ježiš láme psychologickú samotu malomocného, keď sa ho dotkol. Sám sa pritom mohol nakaziť. Kresťanstvo sa rozšírilo tak rýchlo aj preto, že prví kresťania (apoštoli, rímski mučeníci a i.) boli schopní vydať svedectvo lásky aj za cenu rizika straty vlastného života. Dnes ľudstvo opäť potrebuje takéto silné svedectvá lásky. Pred kresťanmi dneška opäť stojí výzva svedectva: dáme to či nie?

(2) Malomocný sa obrátil na Ježiša s prosbou, ktorú sprevádza silné gesto: pred Ježišom pokľakol! Kresťania si pokľaknú iba pred Bohom. „Ak chceš, môžeš ma očistiť.“ A Ježiš odpovedal: „Chcem, buď čistý.“ Zdroj sily a kresťanskej odvahy je istý: je to Boh a prijímame ho v úkone kľakania pred Ježišom. 

(3) Dnes treba jasne hovoriť aj o „náboženskom aspekte“ choroby. Nepodceňujeme medicínske a iné aspekty. Choroba a umieranie sa nikdy nedá dostačujúco vysvetliť. Ale kresťania, ktorí boli zdravotne niekde „na dne“, dobre vedia, čo znamená v takýchto momentoch sviatosť zmierenia, eucharistia, pomazanie chorých. Je to pocit, že nás v našej ťažkej situácii Boh neopustil. Je to pocit, ktorý kresťan nevie ničím vyvážiť.

Aké je dnes dôležité, aby náš strach z choroby a smrti nebol väčší ako odvaha sprostredkovať a prijať prítomnosť Boha vo sviatostiach.