„Už samotné zdôraznenie tejto skutočnosti pomáha prekonávať neduh klerikalizmu, ktorý stavia akúsi kňazskú kastu „nad“ Boží ľud. Ak sa táto vec nerieši, bude pokračovať klerikalizmus v Cirkvi. Diakoni, práve preto, že sú oddaní službe tomuto ľudu, pripomínajú, že v cirkevnom tele sa nikto nemôže vyvyšovať nad druhých. V Cirkvi musí platiť opačná logika, logika poníženia sa. Všetci sme povolaní sa ponížiť, pretože Ježiš sa ponížil, stal sa sluhom všetkých.“

Svätý Otec poukázal na skutočnosť, že „diakonát je vstupnou bránou sviatosti vysviacky“ a dodal: „Diakonom sa zostáva navždy. Pamätajme, že pre Ježišových učeníkov milovať znamená slúžiť a slúžiť znamená kraľovať. Moc spočíva v službe, nie v inom.“

Diakoni sú teda strážcami opravdivej moci v Cirkvi, aby nikto nešiel mimo tejto logiky služobného chápania moci, zdôraznil pápež František:

„Premýšľajte nad týmto. Diakonát, sledujúc učiteľskú cestu Koncilu nás vedie do centra tajomstva Cirkvi. Keď som hovoril o „Cirkvi konštitutívne misionárskej“ a „Cirkvi konštitutívne synodálnej“, tak myslím, že by sme mali hovoriť i o „konštitutívne diakonálnej cirkvi“. Ak sa nežije táto dimenzia služby, v skutočnosti každé ministérium sa vyprázdni zvnútra, stane sa sterilným, neprináša ovocie. A krok za krokom sa zosvetšťuje.

Diakoni pripomínajú Cirkvi, že je pravdou to, čo objavila svätá Terezka: Cirkev má srdce horiace láskou. Áno, pokorné ​​srdce, ktoré pulzuje službou. Diakoni nám to pripomínajú, keď rovnako ako diakon svätý František prinášajú ostatným Božiu blízkosť bez nakazovania, slúžiac s pokorou a radosťou. Veľkodušnosť diakona, ktorý sa obetuje pre druhých bez hľadania prvých radov, vonia evanjeliom, a rozpráva o veľkosti pokory Boha, ktorý vždy robí prvý krok – Boh vždy robí prvý krok –, aby sa stretol aj s tým, kto mu ukázal chrbát.“

Diakon nie je niekým, kto supluje kňazské funkcie pri nedostatku kňazov, zdôraznil pápež František. Nie je preto ani nejakým „polovičným kňazom“, ani akýmsi „luxusným miništrantom“, ale koná službu, ktorá je vo vzťahu k chudobným a vyznačuje sa vlastnou diakonálnou duchovnosťou, „spiritualitou služby“. Svätý Otec ju vystihol dvoma charakteristikami: po prvé, je to „vnútorná disponibilita“ srdca s poslušnou ochotou povedať „áno“ a bez naviazanosti na vlastné záujmy,  a po druhé, „vonkajšia otvorenosť“, s pohľadom obráteným ku všetkým, zvlášť k tým, čo zostali mimo alebo sú vylúčení.

Pápež František pri stretnutí so stálymi diakonmi Rímskej diecézy kládol všetkým na srdce ani nie tak samotnú činnosť, ale to, aby im nechýbali tri nasledujúce postoje: poníženosť, čiže pokora, ďalej to, aby boli dobrými manželmi a dobrými otcami a starými otcami. A do tretice, aby mali prorocký zrak, čo aj podrobnejšie vysvetlil týmito slovami:

„Napokon tretia vec, ktorú od vás očakávam, je, aby ste boli hliadkami: nielen aby ste dokázali zahliadnuť vzdialených a chudobných – toto nie je tak náročné – ale aj, aby ste pomáhali kresťanskej komunite postrehnúť Ježiša v chudobných a vo vzdialených, zatiaľ čo On klope na naše dvere prostredníctvom nich.

Je to aj rozmer, povedal by som katechetický, prorocký, ako hliadka-prorok-katechéta, ktorý dokáže preniknúť pohľadom „ďalej“ a pomáha iným preniknúť pohľadom ďalej, aby videli chudobných, ktorí sú vzdialení. Môžete si vziať za svoje ten krásny obraz, ktorý je na konci Evanjelia, keď sa Ježiš z diaľky pýta svojich učeníkov: «Máte niečo na jedenie?». A milovaný učeník ho spoznal a povedal: «Je to Pán!» (porov. Jn 21,7).

V akejkoľvek  núdzi vidieť Pána. Takto aj vy postrehnite Pána, keď v toľkých svojich najmenších bratoch prosí, aby sme mu dali jesť, prijali ho a milovali. Hľa, toto by som chcel, aby bol profil diakonov Ríma a celého sveta. Na tomto pracujte. Vy máte svoju veľkodušnosť, a napredujte v tomto.“