Umenie a viera Krása, ktorá zatvára ústa

Kde sa vybudoval nový štadión alebo vlaková stanica, ľudia sú menej náchylní odpľuť si alebo len tak odhodiť mastný papier od zjedeného hamburgera. Prečo je to tak? Prostredie nás vychováva.

Tomáš Garrique Masaryk si nevybral náhodou Hradčany ako sídlo prvého československého prezidenta. Ako raz napísal redaktor českého týždenníka Reflex, chcel svoj úrad spojiť so vznešenosťou priestorov, aby v ľuďoch vyvolal podvedome úctu voči svojho úradu: tam sídli náš prezident. Gustáv Husák možno aj kvôli tomu neodišiel bývať do robotníckej štvrti...

Kardinál Mauro Gambetti, ktorý je správcom (arcikňazom) Chrámu sv. Petra od februára tohto roku po vynikajúcom kazateľovi a obľúbenom predchodcovi Angelovi Comastrim, sa vyjadril v týchto dňoch k zmenám spojeným s vatikánskou dominantou. „Chceme, aby si ľudia uvedomovali posvätnosť tohto miesta, a tiež ich otvoriť pre krásu, predovšetkým v liturgii, ale aj pre umelecké diela prítomné v tomto chráme“, hovorí kardinál Gambetti.

Podľa neho je potrebné vziať do úvahy prítomnosť ľudí, ktorí nie sú zrelí vo viere, ale prichádzajú do Baziliky sv. Petra, pričom objavujú nový duchovný rozmer. Lebo krása má v sebe čaro meniť ľudí, ako to dokumentujú spomenuté pražské Hradčany. „Preto pre hľadajúcich musíme prispôsobiť aj svoj spôsob komunikácie, nie samotné posolstvo, ale spôsob, akým sprostredkujeme to, čo hovoríme o Ježišovi, aby to pochopili. Pomôcť môže aj jazyk krásy, umelecké diela a krása tohto miesta,“ dodáva v správe TK KBS Gambetti.

„Umenie má výnimočnú komunikatívnu silu a je schopné spájať jazyky a kultúry.“Zdieľať

Vjačeslav Ivanov hovorí, že keď sa rozpráva o umení, rozpráva sa o kráse. Skutočné umenie rozširuje srdcia, necháva voľne dýchať človeka a istým spôsobom je aj pre človeka útechou. Augustín z Hippo by to nazval rozkošou ducha, čo priťahuje človeka – veriaceho i hľadajúceho. Ako hovorí žalmista: v tebe sú všetky moje rozkoše. Krása je vtelením dobra a pravdy. Pre kresťanov pravda nie je výsledkom súboja argumentov, nie je abstrakciou. Je to živá realita, ktorá patrí k osobnej dimenzii a spoločenstvu – patrí Bohu, ktorý je spoločenstvom, lebo je Láskou.

Zdá sa, že dnes človeka oslovuje cesta krásy, via pulchritudinis. Spomeňme si na to, keď budeme posudzovať krásu sakrálnych stavieb. Vo svojom okolí i objavených pri potulkách. Tie, ktoré majú Ducha, ľahko rozoznáme: človek v nich môže mať rovnaký zážitok ako z Baziliky sv. Petra. Tam kňaz nemusí upozorňovať ako v nepodarených cementových talianskych kostoloch, aby ľudia stíchli, pretože nie sú v športovej hale.

Umenie má takúto výnimočnú komunikatívnu silu a je schopné spájať jazyky a kultúry. Otvára horizonty, ktoré vedú do špirály svetla, a otvára nám nové dimenzie, ktoré ľudské oko normálne nevidí. Solovjov vraví, že skúsenosť krásy je vždy skúsenosťou jednoty, lebo keď sa cítime s niekým spojení, zároveň vidíme jeho krásu.

Takto krása kostolov a liturgie môže obohatiť dnešné umenie, hudbu a architektúru, aby ukazovali na najvyššiu krásu samotného Boha. Svätý Ján Damascénsky potvrdzuje, že keď chce neveriaci spoznať krásu viery, stačí mu vojsť do najbližšieho kostola a zastaviť sa pri sochách, ikonách a vyobrazených posvätných symboloch. Krása a viera sú ako dve sestry, pretože obe hľadajú nekonečno a večnosť, dodáva maliar Paul Klee.