Predstavený benediktínov v Sampore Ľuďom sa náš život páči, ale niečo im bráni sa pridať

Ľuďom môže napadnúť otázka, prečo sú dnes slovenskí benediktíni v neznámej dedine Sampor pri Zvolene a nie v Hronskom Beňadiku?

Takisto by sa však mohli ľudia pýtať, prečo nie sme napríklad v Klíži, Skalke pri Trenčíne, Krásnej nad Hornádom a podobne, pretože benediktínskych opátstiev bolo na Slovensku kedysi oveľa viac. Hovorí sa dokonca o dvanástich opátstvach a tiež o viacerých rezidenciách, teda rehoľných domoch, kde žili benediktíni.

Otázka na Hronský Beňadik možno vzniká preto, lebo tam vidíme kostol a kláštor.

Áno, ale či je to pôvodný benediktínsky kláštor, ktorý zanikol v polovici 17. storočia (1656), nevieme isto. Niektorí dedukujú, že pôvodný kláštor s mníchmi musel byť niekde vyššie a kostol s objektom, ktorý sa zachoval, slúžil tým, čo vykonávali pastoračnú službu pre kostol.

Prečítajte si:
Päť dôvodov, prečo ísť k mníchom na Sampor

Ako to bolo s vaším príchodom, respektíve návratom benediktínov na Slovensko?

Z poľského Kláštora sv. Petra a Pavla v Tynci pri Krakove sme v roku 2003 prišli do Bacúrova pri Zvolene. Na začiatku sme boli traja benediktíni. Tu bol založený filiálny dom. Súčasne sme už začali postupne budovať stavbu tu v Sampore, lebo v Bacúrove boli stiesnené podmienky. V máji 2010 bol posvätený Kláštor Premenenia Pána v Sampore a preniesli sme celý svoj život sem.

Prečo práve Sampor?

Vtedajší banskobystrický biskup Rudolf Baláž vyjadril otvorenosť pre prijatie tohto spôsobu života. Mal tiež porozumenie pre to, že všetci mnísi nebudú kňazi, ktorých môže poslať do farností, ale budú tvoriť iný spôsob života. Opát z Tynca nám tiež radil, aby sme hľadali miesto v blízkosti kňazského seminára, aby sa dalo dochádzať na štúdiá.

Hronský Beňadik vôbec nepripadal do úvahy?

Bývalý arcibiskup Ján Sokol síce najprv hovoril, že to bude pre nás k dispozícii, no potom začal hovoriť o niečom inom. A navyše, v tom čase boli v Hronskom Beňadiku pallotíni a my sme nechceli kohosi vytláčať. (Pallotíni ukončili svoje pôsobenie v Hronskom Beňadiku v lete 2015, pozn. redakcie.)

Foto: Postoj/Pavol Rábara

Poďme teraz k Samporu. Mnísi tu bývajú v tej istej budove ako hostia, iba pred dvoma rokmi ste začali stavať vlastnú budovu kláštora. Prečo takýto postup?

Od začiatku bol plánovaný vlastný kláštor, kostol a dom hostí. Spočiatku nás však nebolo veľa a nevedeli sme tiež, aký bude záujem ľudí „zo sveta“ o pobyt v kláštore. Tak sme sa rozhodli, že v prvej etape postavíme len kostol a dom hostí. Časť tohto domu hostí sme uzatvorili, čo je klauzúrna časť, kde bývame my, a druhú nechávame k dispozícii hosťom. Z 25 izieb je zhruba polovica pre mníchov a polovica pre hostí.

Záujem o pobyt v kláštore zo strany hostí je však niekedy taký vysoký, že kapacita hosťovských izieb nestačí. Tak nás to prinútilo pokračovať v ďalšej etape – budovať samotný kláštorný objekt, čím budeme môcť uvoľniť všetky izby pre hostí.

Čím si vysvetľujete veľký záujem ľudí?

Poviem svoju skúsenosť, ktorá ma motivovala spojiť osobné povolanie s budovou kláštora na Slovensku. Moje prvé skúsenosti s benediktínmi boli z Talianska, kde som ešte ako diecézny kňaz nevedel pochopiť, že do kláštora prichádzajú na pobyt ľudia, ktorých by som tam najmenej očakával.

Napríklad snúbencov alebo novomanželov, ktorí tam prišli na prvé manželské chvíle. Pýtal som sa, čo ich tam privádza, a sami hovorili, že bez pobytu v kláštore si nevedia predstaviť svoj život a fungovanie na pracovisku či v rodine. Vraveli, že z času na čas potrebujú odísť do ticha a stretnúť sa so spiritualitou, ktorá prináša vyváženosť medzi prácou, modlitbou a odpočinkom.

Toto platí zrejme aj na Slovensku...

O pobyt u nás je preto taký záujem, lebo sme jediný kláštor na Slovensku, ktorý ponúka možnosť zapojiť ľudí do nášho života. Na Slovensku sú síce kláštory, ktoré ponúkajú izby na duchovné cvičenia alebo stíšenie, ale účasť na živote rehoľných komunít je skôr vzdialená.

Keď pôjdete napríklad ku karmelitánkam, tak síce počujete spevy sestier, ale nevidíte ich. U nás je to iné, my poskytujeme hosťom účasť na našom živote, na modlitbe, práci aj stolovaní. Nepoznám u nás takú rehoľu, ktorá by ľuďom poskytla priamo účasť na svojom živote.

Sme jediný kláštor na Slovensku, ktorý ponúka možnosť zapojiť ľudí do nášho života. 

Mnohí dnes nerozlišujú medzi pojmami rehoľník a mních. Aký je v tom rozdiel?

Slovo mních pochádza z gréckeho „monachos“, teda „sám s Bohom“. Tento spôsob života sa spájal najprv s pustovňami, neskôr sa ustálil aj cenobitický spôsob života, teda v spoločenstve. Rehole sa kedysi nedelili na apoštolsky činné a kontemplatívne.

Dlho existovali len mníšske rehole, kláštory a jeden spôsob života. Až neskôr, s príchodom žobravých rádov, sa začali rozlišovať apoštolsky činné rehole, ktorých členovia dostali meno rehoľníci a rehoľníčky. Tým, čo boli uzatvorení v kláštore, zostal výraz mních a mníška.

Rozdiel je aj v tom, že my skladáme tri sľuby: stálosť miesta, spôsob života a poslušnosť. Iní rehoľníci sa opierajú vo svojich sľuboch o evanjeliové rady – chudobu, čistotu a poslušnosť.

Môžu si ľudia odniesť z pobytu v kláštore mníšsku spiritualitu do svojho života?

Keď svätý Benedikt píše o rozdelení času, dal pokyny, kedy sa modliť a kedy pracovať. Striedanie modlitby a práce nám vyslúžilo známy prívlastok „ora et labora“. Zdravá vyváženosť medzi činnosťou a modlitbou má byť snahou každého kresťana.

Zvlášť v dnešnom svete, ktorý žije v hroznom tempe. Preto keď sem človek príde, cíti dotyk niečoho iného, čo mu tak veľmi chýba. Či je to zasvätená osoba, seminarista, diecézny kňaz, otec rodiny, mladý – každý si uvedomí, že život sa dá žiť aj ináč.

Tu som sám s Bohom, teda „monachos“. Vidím, kam sa uberám, a zároveň dávam Bohu priestor, aby v tichu hovoril. Neprichádzam sa sem za každú cenu vymodliť, nemusím si brať so sebou neviem aké modlitebné knižky. Stačí zostať v tichu pred svätostánkom.

Foto: Postoj/Pavol Rábara

Z poľského kláštora v Tynci ste prišli traja, teraz je vás dvanásť. Znamená to, že mníšsky život čaká na Slovensku opäť rozkvet?

Napriek optimizmu si musíme uvedomiť, že je tu aj kríza povolaní. Rodina je v kríze, každá rehoľná spoločnosť či semináre majú nedostatok povolaní a nemôžeme si namýšľať, že my benediktíni budeme výnimkou, že sa k nám budú hrnúť ľudia.

Jeden staručký mních z Tynca mi raz hovoril o tom, že z tých, čo sa uchádzajú o spôsob života v kláštore, len každý dvanásty doň napokon vstúpi. A z tých, čo vstúpia, len každý štvrtý zostane.

Spôsob života je zrejme príliš náročný na to, aby si niekto len tak povedal, že bude benediktínom.

Áno a často po chvíli zistí, o čom to je, a uvedomí si, že by tak nedokázal žiť. Máme mnoho sympatií, aj medzi kňazmi, ktorí nám fandia a obdivujú nás, no zároveň dodajú, že to nie je pre nich. Ľuďom sa náš spôsob života páči, ale niečo im bráni urobiť záväzné rozhodnutie.

Koľkí z vás sú vo fáze pred večnými sľubmi?

Deviati máme večné sľuby, traja sú vo formácii.

Kláštor v Sampore nie je opátstvo. Znamená to, že ste závislí od Tynca?

Tyniec je náš materský kláštor a iba vďaka ich otvorenosti sme teraz tu. Svojím spôsobom oni rozhodovali, kedy sem prídeme, ako tu budeme fungovať. Bacúrov bol filiálny dom, potom, keď sme dosiahli určitý počet mníchov s večnými sľubmi, tak sme sa stali jednoduchým priorátom – avšak stále pod Tynieckym opátstvom.

Neprichádzam sa sem za každú cenu vymodliť, nemusím si brať so sebou neviem aké modlitebné knižky. Stačí zostať v tichu pred svätostánkom.

Keď nás bolo deväť mníchov s večnými sľubmi, tak sme požiadali o založenie konventuálneho priorátu, čím sme sa stali úplne autonómnymi a nezávislými od materského kláštora. Akoby sa prestrihla pupočná šnúra. Zostali bratské vzťahy, navštevujeme sa, pomáhame si, ale už rozhodujeme sami za seba.

Aký je teda rozdiel medzi konventuálnym priorátom a opátstvom?

Rozdiel je predovšetkým v titule. Na čele priorátu je prior, ktorý je v spravovacej funkcii na úrovni opáta. Opát môže používať biskupské insígnie, ako je mitra, pektorál či prsteň. Aby sme boli opátstvom, museli by sme splniť ďalšie podmienky, napríklad by nás muselo byť trinásť s večnými sľubmi.

K tomu sa blížite...

Blížime, ale sme krehkí a smrteľní. Môžeme si ľudsky hovoriť, že o toľko a toľko rokov by sme mohli byť opátstvom, ale Pán si môže povolať hocikoho z nás na večnosť a hneď sme v tejto otázke o dva kroky späť. Žijeme realitu. Nesnívame o tom, kto bude opátom a ako by to vyzeralo. Momentálne nás to nezaujíma.

Asi vás najviac zamestnáva stavba kláštora, či nie?

Práveže v poslednom čase nebola stavba prvoradá. Neženieme sa, aby sme ju za každú cenu rýchlo urobili. Skôr sa zameriavame na samotný spôsob života. Napriek tomu, že je tu pre návštevníkov na prvý pohľad spomalené tempo, ticho a viac priestoru na modlitbu, tak my tiež musíme riešiť niektoré veci, čo hosť zvonku nevidí.

Foto: Postoj/Pavol Rábara

Čím žijete?

Výrazne sa venujeme formácii komunity, máme okrem iného napríklad liturgické stretnutia. Chceli by sme dotvárať našu liturgiu, zišlo by sa nám preto dorobiť vlastné knihy a určite v nemalom centre pozornosti je formácia nových povolaní.

Pokračuje aj stavba, no nemôžeme jej dávať prednosť pred spoločenstvom. Lebo na Slovensku je veľa budov, ktoré dýchajú prázdnotou. Preto sme nezačali stavať všetko naraz, aby aj tento objekt nebol o tom, že tu budú budovy a nebude spoločenstvo.

Popri tom všetkom máme snahu venovať sa hosťom. Nestačí im len dať kľúče od izby a ukázať kostol a jedáleň. Prichádzajú po duchovné sprevádzanie, za rozhovormi, spoveďami. A my sa im chceme venovať, aby odišli odtiaľto s vedomím, že boli prijatí a že sa stali súčasťou nášho spoločenstva.

Pečiete tu výborný chlieb. Chcete byť časom úplne sebestační?

Úplnú materiálnu sebestačnosť asi nikdy nedosiahneme. Už nežijeme ako naši predkovia mnísi, ktorí si úplne všetko získali prácou svojich rúk. Dnes to už asi ani nie je možné. Na niektoré obchody budeme odkázaní.

Čo všetko si už sami vyrobíte alebo dopestujete?

Napríklad mäso kupujeme málo, lebo si dochováme – či už drobnú hydinu, zajace alebo aj prasiatko. Zeleninu sa snažíme sami dopestovať, pečieme chlieb. Čo sa týka prác, sami si varíme, upratujeme a perieme.

Máme mnoho sympatií, aj medzi kňazmi. Ľuďom sa náš spôsob života páči, ale niečo im bráni urobiť záväzné rozhodnutie.

Ako sa kláštor financuje?

My šiesti kňazi dostávame plat ako všetci kňazi na Slovensku. Zvyšné príjmy si zabezpečíme z práce vlastných rúk a pri výstavbe je to najmä o sponzoroch. Niečo sme získali predajom domu v Bacúrove, čo bol základ, aby sme sa odrazili.

Vo väčších kláštoroch sa dajú kúpiť tradičné mníšske výrobky. Počítate s niečím takým do budúcnosti?

Mali sme sen mať hrnčiarsku dielňu alebo písať ikony, ale všetko to závisí od ľudského potenciálu. Keďže polovica komunity sme kňazi, tak zrejme Pán chce, aby sme ponúkali ľuďom skôr kňazskú službu, ktorej sa aj dožadujú. Avšak neuzatvárame sa pred možnosťou vyrábať nejaké produkty.

Zatiaľ robíme len drobné predmety, ako sú ružence, alebo sem-tam nejakú ikonu, ale zväčša skončia ako darčeky pre niekoho.

Je teda možné, že raz sa bude na Sampore variť pivo?

Aj o takých témach sa rozpráva. Ale neviem, či by bolo vhodné, ak by sme v rámci boja proti alkoholizmu prispievali výrobou piva (smiech). I keď niektorí nám hovoria, že práve toto by bolo také mníšske!

Takže to nevylučujete?

Všetko závisí od ľudí, ktorí sem budú vstupovať. Niekto môže povedať, že chce byť viac k dispozícii ľuďom v pastoračnej službe, iný zase vo vydavateľstve. Takisto môže prísť aj nadšenec, čo by chcel robiť pivo pre ľudí. No aj tak mu to musí schváliť komunita.

Vladimír Kasan OSB pochádza z oravskej obce Vavrečka. Má 54 rokov. Za kňaza bol vysvätený v roku 1985 za Banskobystrickú diecézu, v ktorej pôsobil 13 rokov. V roku 1998 ho biskup Rudolf Baláž uvoľnil pre realizovanie povolania v benediktínskom ráde. Po absolvovaní základnej formácie a zložení večných sľuboch v poľskom Tynci bol poverený fundáciou na Slovensku. Dnes je prior, teda predstavený Kláštora Premenenia Pána v Sampore.