Využitá energia blesku Zmena, ktorou prešiel Západ, nemusí byť na škodu

Parížska noc pred tromi rokmi zostane ako zlý sen pre všetkých Francúzov a ľudí, ktorí si vážia svetové kultúrne pamiatky. Bolo to v polovici apríla 2019, keď oheň pohltil katedrálu Notre-Dame, monument, kam si každý rok našlo cestu 12 miliónov ľudí.

Ľudia s nemým úžasom hľadeli v priamom prenose na horiaci symbol Paríža. Ten zostával storočia nemennou siluetou uprostred rozrastajúceho sa hlavného mesta Francúzska. Hoci počas Francúzskej revolúcie zažil aj premenu na kultové miesto bohyne rozumu.

Keď sa zlomila a spadla stredná vežička kostola, pohľad ľudí sa presunul na prednú fasádu, ktorú akoby podopierali, aby nespadla aj ona. Francúzi, obyvatelia štátu s laickým charakterom, sa zjednotili okolo sakrálnej pamiatky.

Zvýraznil to prezident Macron, ktorý prisľúbil jej rýchlu obnovu. Vystupoval ako hovorca národa aj preto, lebo sakrálne objekty postavené do roku 1905 prešli do správy štátu a miestna cirkev si ich doteraz prenajíma na svoje slávenia.

Táto dramatická spomienka má v sebe aj iný odkaz – situáciu kresťanskej viery v Európe: ľudia ešte vnímajú jej kultúrne bohatstvo (v podobe fotogenickej fasády Notre-Dame), ale nie vplyv na verejný život.

Potvrdzuje to udalosť z roku 2015, keď 40-tisíc Francúzov podpísalo petíciu nazvanú Nedotýkajte sa môjho kostola. Bola to reakcia na vyjadrenie rektora parížskej Veľkej mešity, ktorý navrhol, aby sa nepoužívané kostoly premenili na mešity. Veď vo Francúzsku žije okolo päť miliónov moslimov a chýba im zopár stoviek miest na modlitbu. Ako jednoduché riešenie sa im vidí prestavba nepoužívaných kostolov.

Hoci Francúzi už väčšinovo do kostolov nevstupujú, navonok sú ešte citliví na ich prítomnosť v mestách a dedinách. Dokedy? Niekto by si mohol pomôcť citátom Písma, že „pekelné brány cirkev nepremôžu“.

Kristov výrok sedí, pretože svedkovia viery vo svete nikdy chýbať nebudú. Keď sa však pozrieme na miestne komunity, tam treba byť opatrnejší. Príkladom môže byť územie severnej Afriky, kde vyrastali svätí Augustín a Cyprián – tam komunity zanikli. O tomto „umení zomierania“ kresťanských spoločenstiev realisticky písal dávnejšie český teológ Oto Mádr v jednej zo svojich kníh.

Na Slovensku po sčítaní obyvateľstva to „zomieranie“ objavíme v jemných náznakoch. To, že aj nás zasiahne transformácia, vidíme na rodičoch, ktorí už nie sú veľmi nadšení, keď ich dieťa vstupuje do seminára. Nemožno nevidieť snahu posunúť náboženskú výchovu v školách na úroveň nepovinných predmetov.

Spoluautor nového kurikula Vnímam snahy dostať náboženskú výchovu v školách na vedľajšiu koľaj

Jana Zlatohlávková

Môže sa stať, že sa vrátime k starým časom, keď sa náboženstvo učilo nultú hodinu alebo poobede, hovorí salezián Tibor Reimer.

Nedávne odvolávanie ministra Mikulca má tiež zaujímavé pozadie – angažovaných veriacich, ktorí sú rozložení naprieč politickým spektrom a prepojení cez hnutia a spoločenstvá. Keďže sa nedokážu zjednotiť na jednej silnej politickej platforme, treba si zvyknúť, že aj pri najlepšej dobrej vôli budú pre iných dobrým terčom, keď pôjde o finančné a mocenské záležitosti.

Takáto zmena, ktorou Západ už prešiel skôr, však nemusí byť na škodu. Nech je pre nás inšpiráciou Ježiš, ktorého príslušnosť k vyvolenému národu prekážala Samaritánom, lebo išiel do Jeruzalema. To nám o chvíľu pripomenie Kvetná nedeľa (po novom Palmová). On ostal pokojný a nepodporil ani apoštolov, aby zbytočne vynakladali energiu na to, aby na ľudí z iného tábora zosielali „hromy-blesky“. Je radšej, keď si ju ušetria na niečo tvorivejšie.

Dobre usmernenú energiu nám dnes pripomína spoločenstvo Sant’Egidio, ktoré stojí na sile laikov. A pôsobí zopár rokov už aj na Slovensku. Táto komunita vznikla ako odpoveď na turbulencie pred päťdesiatimi rokmi. Študentské hnutia na univerzitách vytvorili živnú pôdu na odklon od presvedčenia rodičov a zvykov predošlých generácií. Spoločenstvo našlo podporu vo vtedajšom predstavenom jezuitov Pedrovi Arrupem, ktorý dôverne poznal konflikt kultúr pri ohlasovaní evanjelia v Ázii. Cenným bol aj príspevok teológa Yva Congara, ktorý sa nebál hovoriť o prerode mocenskej cirkvi na slúžiacu.

Komunitu preslávil vo svete záujem o urovnanie vojenských a politických konfliktov a agenda za odstránenie trestu smrti. Novinári preto spoločenstvo slangovo nazývajú OSN z Trastevere – teda z rímskej časti, kde sa stretávajú na modlitbách. Na výročných stretnutiach sv. Egídia dostávajú hlas rôznorodé osobnosti: svetoví lídri, politici, aktivisti, ekonómovia, intelektuáli, ľudia rôznej viery...

Jeho zakladateľ Andrea Riccardi, historik a angažovaný veriaci laik, len nedávno navštívil slovensko-ukrajinské hranice a prišiel do Košíc, kde sa stretol s členmi tohto hnutia. Pritom sa angažuje aj pri mediácii medzi Ukrajinou a Ruskom. Vidieť v tom pekné prepojenie medzi kontempláciou a akciou. Medzi osobnou vierou a záujmom o veci verejné.

A koho on vidí ako reálnu osobu pri vyjednávaní medzi Putinom a Zelenským? Denníku La Repubblica povedal jedno meno: Angela Merkelová. Vyjde jeho tip?