Minizamyslenie Pozvanie na svadbu

„Šesť mužov sa uberá úzkou cestičkou. (...) Ten, ktorý ich vedie, si počína isto, ale ktovie, aký je! Hovoria mu síce Rabi, ale vyzerá ako nejaký robotník,“ rozvíja príbeh Max Lucado.

Ježiš znova hovoril veľkňazom a starším ľudu v podobenstvách: „Nebeské kráľovstvo sa podobá kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi. Poslal svojich sluhov, aby zavolali pozvaných na svadbu. Ale oni nechceli ísť.“ (Mt 22, 1 – 14)

Ján a Ondrej sa domnievajú, že ich vedie na púšť. Peter si myslí, že ich vedie niekam, kde bude kázať. Natanael zase to, že idú spolu meditovať. Filip predpokladá, že idú na misijnú cestu. Zrazu ich Ježiš prekvapí: „Ideme na svadbu.“

Na svadbu? Ján Krstiteľ by na ňu nikdy nešiel. Je tam veľa hluku, dekadentného humoru a alkoholu. Ježiš je však presvedčený, že na ňu potrebuje ísť. Koniec koncov sám chystá veľkú svadbu, na ktorú chce pozvať všetkých. Ide tam preto, lebo miluje ľudí, teší sa s nimi, oslavuje život. To je jeho životné nastavenie.

Aj britký britský satirik Gilbert Keith Chesterton provokoval, keď hovorieval: „Katolíctvo je pohár portského, cigara a dobre prepečený steak.“ Ak chceme prežiť podstatu Ježišovho posolstva, potrebujeme pochopiť, že to nie je primárne askéza, odriekanie, povinnosti, plač a slzavé údolie, ale pozvanie na svadbu, radosť zo života, z ľudí, z Boha. Len tak máme šancu neodmietnuť ho. (Jozef Husovský)