Minizamyslenie Možno

Pavol uznáva, že viera, v ktorej vyrastal, má „niečo do seba“. Obdivuje všetky jej vymoženosti a... predsa jej podľa neho niečo chýba. Ale nevyvyšuje sa, skôr je smutný ako Ježiš plačúci nad Jeruzalemom (Lk 19, 41 – 44).

Majú adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy, zákonodarstvo, bohoslužbu, prisľúbenia. Ich sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus; on je nad všetkým Boh. (Rim 9, 1 – 5)

Ako by asi vyzeral list adresovaný Rimanom, keby ho písal dnes, pričom za Rimanov by sme mohli dosadiť našu cirkev? Pavol by asi uznanlivo pokýval hlavou: „Majú adoptívne synovstvo, skvelo naukladané paragrafy, krásne bohoslužby, prisľúbenia, ktoré dodnes platia. Vedia o Ježišovi...“ Možno by pridal ďalšie veci: „Majú (zatiaľ) dobré štatistiky, (zatiaľ) dosť ľudí ochotných pracovať pre cirkev, rokmi osvedčené katechetické a evanjelizačné metódy, kresťanské média, nádherné kostoly, široké možnosti...“

Medzi riadkami by však vyčnievala otázka: „Čo máme robiť? Čo máme robiť, aby celý tento profesionálny mechanizmus začal fungovať, dýchať a žiť?“ (Mk 10,17 – 22) Možno tak ako v prvom prípade stačí iba jeden krok. Možno si opäť potrebujeme na cesty nebrať nič (Lk 9, 3). Iba seba a otvorené srdce. Možno si potrebujeme sadnúť a prepočítať, čo máme a čo chceme investovať (Lk 14,28 – 30)?

A možno máme stále pocit, že všetko je v najlepšom poriadku a funguje. Možno preto potrebujeme o niečom z toho, čo je okolo, zdravo zapochybovať. Možno si potrebujeme iba sadnúť do svojej izby a popremýšľať (Mt 6, 6). Alebo sa vrátiť do osobnej Galiley (Mt 28, 10) a začať odznova. Možno... (Jozef Husovský)