Minizamyslenie Hlas srdca

Každý, kto akýmkoľvek spôsobom privoňal modlitbe, to pozná. Niekedy by sme sa aj chceli modliť, skúšame to z rôznych strán a nejde to. Aj preto Pavol píše s veľkou nádejou:

Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi. (Rim 8, 26 – 30)

Poznáme však aj to, ako sme sa snažili zachytiť ševelenie Ducha a „preložiť“ ho do slov. Ale nešlo to. Možno by sa v tomto prípade dalo parafrázovať tvrdenie Tomáša Halíka „Existujú otázky také dobré, že je škoda kaziť ich odpoveďami“ na „Existujú modlitby také dobré, že je škoda kaziť ich slovami“ (Mt 6, 7).

Keď sa chceme modliť a nevládzeme, Duch v nás hovorí jazykom, ktorému aj sám rozumie. Je to predsa Boh. Možno sa vtedy stačí iba nastaviť. Podobne ako to robieva kňaz Guy Gilbert: „Keď si úplne vyčerpaný odídem na štyridsaťosem hodín odpočinúť na vidiek a počúvam slávika alebo sovu, je to moja modlitba. Moja vnútorná sloboda je moja modlitba. Nie je to žiadna zvláštna technika, stačí len povedať: ‚Pane, trávim tento okamih s tebou. Je tu len pre teba.‘ A potom mlčať. Pretože modlitba je hlas srdca.“ (Jozef Husovský)