Sviatok Narodenie blahoslavenej Panny Márie

„Zvelebuj, duša moja, slávne narodenie Božej Matky“ (Utiereň)

Sviatok Narodenia blahoslavenej Panny Márie, slávený 8. septembra, patrí do zoznamu dvanástich veľkých sviatkov liturgického roka v byzantskom obrade (porov. Sinajský evanjeliár z roku 715). Obvykle neoslavujeme deň narodenia svätých, ale ich „deň narodenia pre nebo“, t. j. výročie ich smrti, považované za začiatok ich blaženého života s Bohom. A predsa existujú dve výnimky, blahoslavená Panna Mária a svätý Ján Krstiteľ, keďže si pripomíname nielen ich deň narodenia pre nebo, ale aj ich narodenie, ich príchod na túto zem.

Jakubovo protoevanjelium

Sväté evanjelium zaznamenáva len niekoľko udalostí zo života blahoslavenej Panny Márie. Nič nehovorí o jej pôvode, narodení alebo detstve. Všetky takéto informácie máme z ranej tradície Cirkvi, ktorá bola zaznamenaná v polovici druhého storočia (okolo roku 175) v apokryfnej knihe s názvom – Protoevanjelium svätého Jakuba.

Apokryfnými knihami sú tie ranokresťanské spisy, ktoré nám hovoria o určitých udalostiach zo života Ježiša a Márie, ktoré nie sú zahrnuté v evanjeliách. Hoci Cirkev neuznáva apokryfné spisy ako autentické inšpirované diela, predsa len veľa z toho, čoho sa týkajú, patrí k tradícii prvotnej Cirkvi.

Takzvané Protoevanjelium svätého Jakuba si veľmi vážili takí inšpirovaní autori hymnov ako svätý Sofrón Jeruzalemský († 638), svätý Germán Konštantínopolský († 730), svätý Andrej Krétsky († 740), svätý Ján Damaský († 749) a ďalší, ktorí používali Protoevanjelium ako primárny zdroj pre svoje liturgické kompozície.

Z Protoevanjelia svätého Jakuba sa dozvedáme, že rodičia blahoslavenej Panny Márie, Joachim a Anna, boli spravodliví a veľmi oddaní Bohu. Jej otec bol potomkom z Dávidovho kráľovského rodu, zatiaľ čo Máriina matka pochádzala z Áronovej kňazskej línie. Ich jediným veľkým zármutkom bolo, že nemali žiadne deti. V Starom zákone, keď Boh požehnal svoj vyvolený ľud, vždy prisľúbil, že ho požehná početným potomstvom. Preto medzi Židmi bola bezdetnosť považovaná za znak Božieho odmietnutia, za „hanbu pre ľuďmi“ (Lk 1, 25).

Ale Boh vo svojej božskej prozreteľnosti v skutočnosti pripravoval Joachima a Annu na „veľké veci“ (Lk 1, 49). Mal im prejaviť jedinečnú priazeň, lebo dieťa, ktoré sa im má narodiť, sa malo stať Matkou Mesiáša, prisľúbeného Spasiteľa sveta.

Židia poznali nezvyčajné pôrody, do ktorých zasiahol všemohúci Boh svojou božskou mocou, aby ukázal svoje zaľúbenie niektorým konkrétnym ľuďom. Také bolo narodenie Izáka z bezdetnej Sáry (Gn 21, 1 – 3); Samsona z neplodnej Manueho manželky (Sdc 13, 24); Samuela z bezdetnej Anny (1 Sam 1, 26 – 28); a, samozrejme, narodenie svätého Jána Krstiteľa z neplodnej Alžbety (Lk 1, 36 – 37). A tak Boh požehnal aj Joachima a Annu v ich starobe zázračnou dcérou, predurčenou stať sa Božou Matkou. Máriino narodenie nielenže zbavilo jej rodičov „verejnej hanby“, ale aj sa stalo pre nich zdrojom veľkej radosti, podľa slov anjela Joachimovi: „Joachim, raduj sa! Boh vypočul tvoju modlitbu a tvoja manželka Anna počne a porodí dcéru, ktorej narodenie sa stane radosťou pre celý svet.“ Následkom toho sa tento sviatok slávi v duchu všeobecného jasotu a nadšenia.

Narodenie blahoslavenej Panny Márie nebolo náhodné, Boh ho dobre pripravil od samého počiatku posvätných dejín. Už v rajskej záhrade Boh prisľúbil našim prarodičom, Adamovi a Eve, že im pošle Spasiteľa skrze zázračnú ženu, ktorej potomok rozšliape hlavu (moc) hada (porov. Gn 3, 15). Inými slovami, Spasiteľ ľudského pokolenia mal prísť ako potomok tejto ženy.

Jakubovo videnie rebríka

A okrem toho existovalo Jakubovo videnie rebríka spájajúceho nebo a zem, po ktorom anjeli zostupovali a vystupovali k Bohu, a toto miesto sa nazývalo „dom Boží“ a „brána do neba“ (Gn 28, 10 – 17). Svätí pisatelia vzťahovali Jakubovo videnie na blahoslavenú Pannu Máriu, v ktorej sa to uskutočnilo naplno fyzicky aj duchovne. Skrze Máriu, akoby po rebríku, zostúpil Boží Syn z neba na zem. Tým, že deväť mesiacov nosila vo svojom lone Božieho Syna, sa Mária skutočne stala „domom Božím“. A tým, že porodila Božieho Syna, nám Mária otvorila „bránu do neba“.

Horiaci, ale nezhárajúci ker

Ďalším predobrazom Márie, prevzatým zo Starého zákona a používaným v liturgických skladbách autormi hymnov, je horiaci ker, ktorý videl Mojžiš na svätom vrchu Horeb (Ex 3, 1 – 5). Ako tento ker horel, ale oheň ho neničil, tak ani blahoslavená Panna Mária porodením Božieho Syna nestratila panenstvo a po pôrode zostala Pannou.

Izaiášovo proroctvo

Blahoslavenú Pannu Máriu neklamne predpovedal prorok Izaiáš: „Hľa, Panna počne a porodí Syna a dá mu meno Emanuel – Boh s nami“ (Iz 7, 14). Príchod blahoslavenej Panny Márie, ako spievame na lítii, bol „vopred ohlásený“. Podľa slov svätého Andreja Krétskeho, v Márii sa naplnili všetky starozákonné predobrazy a proroctvá.

Starobylý sviatok

Sviatok Narodenia blahoslavenej Panny Márie patrí medzi najstaršie mariánske slávnosti, hoci čas jeho vzniku nemožno presne určiť. Spomínal ho už svätý Epifán († 403), svätý Ján Zlatoústy († 407), svätý Proklos Konštantínopolský († 446) a ďalší cirkevní Otcovia. Podľa palestínskej tradície svätá Helena, matka cisára Konštantína († 330), postavila v Jeruzaleme baziliku venovanú Máriinmu narodeniu.

Tak ako v prípade ostatných mariánskych sviatkoch, spočiatku sa Narodenie Panny Márie  slávilo len na miestnej úrovni a bez nejakej väčšej slávnostnosti. Až neskôr, v šiestom a siedmom storočí, sa mariánske sviatky postupne rozšírili po celom Východe a slávili sa slávnostnejšie. V dobe svätého Andreja Krétskeho († 740) sa tento sviatok už všeobecne zachovával a slávil podobne ako iné veľké sviatky v byzantskom obrade.

Slávnostné slávenie Máriinho narodenia sa rozšírilo do Ríma v siedmom storočí a počas nasledujúcich storočí po celom Západe. Oslava Máriinho narodenia bola stanovená na 8. septembra, pretože v ten deň bola v Jeruzaleme posvätená bazilika na počesť Narodenia Panny Márie.

Hymny sviatku

Cirkevní Otcovia predniesli mnohé výrečné homílie na sviatok Narodenia Panny Márie. Ale najkrajšie sú tie, ktoré predniesol svätý Andrej Krétsky (porov. Migne, Patrogia Graeca, zv. 97, štyri homílie) a sv. Ján Damaský (porov. Migne, Patrologia Graeca, zv. 56, dve homílie).

Keď sa sviatok Máriinho narodenia začal sláviť slávnostnejšie, boli skomponované určité liturgické hymny. Vo ôsmom a deviatom storočí boli pôvodné hymny nahradené významovo bohatšími a prepracovanejšími kompozíciami. Jedinou pôvodnou skladbou, používanou dodnes, je tropár: „Tvoje narodenie, Bohorodička Panna, zvestovalo radosť celému svetu...“ od svätého Romana Sladkopevca z konca 6. storočia. Používa sa aj v západných cirkvách.

Súčasné liturgické hymny v byzantskom obrade, spievané na večierňach a utierňach, zložili vo ôsmom storočí svätý Germán Konštantínopolský, svätý Andrej Krétsky a svätý Ján Damaský. V deviatom storočí zložili mnísi niektoré ďalšie hymny: Anatolios Solúnsky, Štefan a Sergius z Lavry svätého Sábu neďaleko Jeruzalema a Jozef Hymnograf z monastiera Studios v Konštantínopole.

Svätý Andrej Krétsky vo svojej štvrtej homílii na sviatok Máriinho narodenia po tom, čo blahoslavenú Pannu vychválil tými najvznešenejšími titulmi, pozýva všetkých kresťanov, aby sa podieľali na veľkej radosti jej zbožných rodičov, pretože „dnes sa narodilo dieťa, z ktorého sme dostali našu spásu, Krista, Božie Slovo, ktoré skrze ňu prišlo a zostáva s nami naveky“ (Migne, PG, zv. 97, r. 882) A skutočne, hagiografi nám prezentujú narodenie blahoslavenej Panny Márie ako „začiatok našej spásy“.

Ako ranná hviezda oznamuje blížiaci sa východ slnka, tak aj Máriino narodenie ohlásilo príchod „Slnka spravodlivosti“, prisľúbeného Mesiáša, ktorý mal zničiť moc satana, znovu nám otvoriť bránu do neba a zaistiť Božie požehnanie celému ľudskému pokoleniu. Toto je dôvod nášho jasotu.

Liturgické hymny zároveň vyzdvihujú oddanosť a spravodlivosť Joachima a Anny, ktorí svojím „zbožným životom priniesli šťastie nám všetkým“. Svojou oddanosťou a vytrvalými modlitbami dokázali svoju úplnú dôveru v Boha. A oplatilo sa, pretože boli požehnaní Bohom daným dieťaťom, „Bohootrokovicou“, ako je Mária označovaná v liturgických hymnoch.

Toto je potom morálnou, t. j. praktickou lekciou sviatku Máriinho narodenia. Naša neochvejná dôvera v Boha, podporovaná vytrvalou modlitbou, nám otvorí dvere Božieho milosrdenstva a zaistí nám neustály prísun Božích požehnaní.

V našom každodennom zápase sa nikdy nesmieme vzdať. Dokonca musíme, tak ako Abrahám, „proti nádeji v nádeji uveriť“ (Rim 4, 18), dôverovať všemohúcemu Bohu.

Veľká a malá Bohorodička

V Starej zemi (myslia sa územia niekdajšieho Rakúsko-Uhorska) sa sviatok Narodenia blahoslavenej Panny Márie nazýval „Mala Bohorodicja“, Menšia Bohorodička, na rozdiel od jej sviatku Zosnutia, nazývaného „Velika Bohorodicja“. Sviatok Zosnutia Bohorodičky bol považovaný za hlavný mariánsky sviatok, na ktorého slávenie sa veriaci pripravovali dvojtýždňovým pôstom, pripravení absolvovať púť, aby sa vyspovedali a prijali sväté prijímanie a takto získali „odpust,“ t. j. plnomocný odpustok.

Od ľudí, ktorí nemohli vykonať púť na sviatok Zosnutia, sa očakávalo, že to urobia na sviatok Máriinho narodenia („Mala Bohorodicja“). Je veľmi dôležité, aby sme si všetci zapamätali, že najlepším spôsobom, ako vyjadriť svoju lásku a oddanosť blahoslavenej Matke, je prijať sväté sviatosti (spoveď a sväté prijímanie) na jej sviatky. Veď po svätom prijímaní nosíme v srdci nášho božského Spasiteľa rovnako, ako ho Mária nosila pod svojím nepoškvrneným srdcom deväť mesiacov.

Tradícia... Tradícia... Áno, náboženské tradície nášho ľudu majú veľmi hlboký duchovný význam, ale musíme ich poznať a snažiť sa ich uchovať!

Pôvodne publikované na internetovej stránke rusínskej Pittsburskej archieparchie. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa.