Zázračné uzdravenie desiatich malomocných sa v texte Lukášovho evanjelia udialo ako nejaká vedľajšia udalosť, niečo na diaľku, dištančne. Oni zďaleka kričali na neho a on z diaľky zakričal na nich. Nič viac, nič bližšie.

Niet tu žiadneho bližšieho kontaktu. Žiadne gesto, žiaden dotyk, žiadny rozhovor, ba ani len žiadne Ježišovo mocné slovo. Len jednoduchý príkaz ísť sa ukázať kňazom, po ktorom nasleduje jednoduché splnenie tohto príkazu s následným uzdravením.

Jednoduchosť a poslušnosť. Tieto dva pojmy azda dobre vystihujú to, čo sa udialo. Provokujúco kontrastujú so zložitosťou a tvrdohlavosťou vtedajšieho i dnešného sveta a človeka. Jednoduchosť sa nám javí podozrivá a poslušnosť slabošská.

Lenže práve vďaka jednoduchosti a poslušnosti dosiahli všetci desiati malomocní z tohto príbehu to, čo žiadali: telesné uzdravenie a návrat k normálnemu životu v spoločnosti svojich blížnych. Keby začali špekulovať, ktovie, ako by dopadli...

No je tu ešte jeden pojem, ktorý je v jadre celého tohto príbehu: eucharistia, čiže po slovensky vďakyvzdanie. Jeden z desiatich uzdravených sa vrátil a veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu. A bol to Samaritán.

Jediný z desiatich, ktorý si spomenul, že je slušné prísť sa poďakovať, bol ako na potvoru práve Samaritán. Podobne ako v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi to nie je pravoverný, ale nenávidený, kto vie, čo sa patrí: pomôcť i poďakovať za pomoc.

Evanjelista Lukáš, cudzinec, pohan, píšuci s ohľadom na svojich pohanských čitateľov zdôrazňuje identitu tohto jediného muža, ktorý sa vrátil. Konanie nenávideného pohanského cudzinca zahanbuje pravoverných, ktorí ľahostajne zanedbávajú dobro.

Aj medzi nami sú takí, ktorí si zamieňajú podstatné s prídavným, prostriedok s cieľom, vieru s nábožnosťou. A, žiaľ, aj takí, ktorí kľačia v kostole a zároveň nenávidia cudzincov, pohŕdajú pohanmi a dávajú ruky preč od tých, ktorí potrebujú pomoc.

Nehovoriac o tom, že nejeden z nás považuje mnohé veci za natoľko samozrejmé, že mu ani len nenapadne sa za ne poďakovať. A to nielen Bohu, pôvodcovi každého dobra. Poďakovať predavačke, poštárke či lekárke tiež veľakrát akosi zabúdame.

Aj medzi nami sú takí, ktorí si zamieňajú podstatné s prídavným, prostriedok s cieľom, vieru s nábožnosťou. A, žiaľ, aj takí, ktorí kľačia v kostole a zároveň nenávidia cudzincov, pohŕdajú pohanmi a dávajú ruky preč od tých, ktorí potrebujú pomoc.Zdieľať

Vďačnosť nie je len reakciou na dobrú službu, ktorú nám niekto preukázal. Je to jeden zo základných životných postojov. Mať postoj vďačnosti je prejavom dialogického prístupu k životu, ktorý reflektuje toho druhého. Boha i človeka.

Vďakyvzdanie a služba spolu vzájomne súvisia. Jedno z nich môžeme vnímať ako prostriedok a druhé ako cieľ. Alebo ich môžeme spojiť do jedného prepleteného celku. Alebo tiež môžeme jedno nadradiť druhému. Ako je to však správne?

Slávenie vďakyvzdania je pre nás dôležitým duchovným prostriedkom, ktorý nás robí schopnými napĺňať Ježišovo prikázanie lásky. Milovať Boha nadovšetko a blížneho ako seba samého je cieľom nášho pozemského života i cestou do večného života.

Ak správne chápeme a rozlišujeme prostriedok a cieľ, potom môžeme byť dobrými Ježišovými učeníkmi. Ak si ich zamieňame, robíme zo seba nepozorných žiakov, ktorí nepočúvajú Učiteľa a vážne ohrozujú svoju spásu i spásu svojich blížnych.

V podobenstve o milosrdnom Samaritánovi kňaz a levita predstavujú tých, ktorým uniká pravý zmysel ich náboženstva. Sú natoľko zameraní na svoju potrebu zachovať si rituálnu čistotu, že hanebne zanedbávajú zjavnú povinnosť lásky voči blížnemu.

Nastavujú tak zrkadlo tým, ktorí s obľubou tárajú o jedinej pravej liturgii, o jedinom úctivom prijímaní či o jedinom správnom životnom štýle. A tiež tým, ktorí prehliadajú potreby svojich manželov, detí, rodičov, priateľov, kolegov, ľudí v akejkoľvek núdzi.

A v dnešnom príbehu deväť uzdravených nevďačníkov zasa nastavuje zrkadlo tým, ktorí sú zameraní len na vlastné potreby a túžby a sebecky prehliadajú aj tých, ktorí im ich pomáhajú naplniť. Vo svojej sebeckosti to považujú za samozrejmé a nehodné vďaky.

Nevďačnosť je hrozný hriech. Svätý Bernard ju opisuje ako nepriateľa duše a zobrazuje ju ako horiaci vietor, ktorý vysušuje fontánu zbožnosti, rosu milosrdenstva a tečúci prúd milosti. Ňou sa zásluhy vyprázdňujú, cnosť vyplytvá a prijaté výhody sa strácajú.

Svätý Pavol nám pripomína, že máme vzdávať vďaky ustavične a za všetko. Spoločné vďakyvzdanie, ktorým je pre nás eucharistické slávenie, je tým najvznešenejším prostriedkom. Spája nás medzi sebou, aby sa naša spoločná eucharistia vzniesla k Bohu.

Eucharistické slávenie je prostriedok vytvorenia spoločenstva na horizontálnej i vertikálnej úrovni. Pripomína nám, že patríme k sebe a že spoločne patríme Bohu. Spoločné vďakyvzdanie je prostriedok na dosiahnutie nášho spoločného cieľa.