Slovo kňaza Dolovať granit žiletkami

V jednej farnosti americkej diecézy Richmond som stretol viacerých vojakov, ktorí sa z misií v Iraku alebo Afganistane vrátili s posttraumatickým stresovým syndrómom. Je to duševná porucha, pri ktorej postihnutý človek opakovane prežíva traumatizujúcu skúsenosť vo svojej predstavivosti a myšlienkach.

Časté javy, ktoré sprevádzajú tento syndróm, sú depresia, úzkosť, nespavosť, depersonalizácia a vyšší sklon k závislostiam či k sebadeštruktívnemu správaniu. 

Asi nejestvuje ľudská bytosť, ktorá môže na vlastnej koži zakúsiť hrôzu vojny bez toho, aby ju to natrvalo poznačilo. Je dobré, keď myslíme na traumy obetí vojnového násilia zúriaceho nie tak ďaleko od našich hraníc a súcitíme s nimi.

Traumy sa však neobmedzujú len na priame skúsenosti s vojnou. Život každého z nás je vystavený riziku, pretože ich zdrojom sú sily, ktoré nemáme a nikdy nebudeme mať plne pod kontrolou. Môžu to byť prírodné katastrofy, tragédie zapríčinené ľudským zlyhaním alebo rozličné formy ľudskej zloby a násilia.

Spravidla pri tom platí, že človek sa horšie vyrovnáva s traumami zámerne spôsobenými iným človekom než s tragédiami, ktoré zapríčinili neosobné faktory. 

Riziku traumy sa nedá uniknúť. Čo však zvyšuje našu šancu predísť jej alebo, ak k traume už došlo, lepšie ju spracovať, je realisticky uvažovať o dobre a zle. 

Ak v našom svetonázore nemá miesto metafyzika čistého zla alebo slepého násilia, o to viac nám hrozí, že mu nebudeme vedieť čeliť, keď sa nám v nejakej forme postaví do cesty.

Naivita, ktorá je častou stratégiou úniku pred nutnosťou konfrontovať sa s existenciou zla a hrôzy, sa v reálnom živote paradoxne stáva receptom na traumatickú skúsenosť. Je to okrem iného aj preto, že sily zla sa nedotýkajú len niektorých ľudí – tých iných, ostatných –, ale každého jedného z nás.

Živo si spomínam na amerického veterána, manžela a otca rodiny, chlapa ako hora, ktorý sa nevedel pozbierať z hroznej veci, ktorej sa na vojne dopustil on sám. 

Zoči-voči realite zla veriaci človek nemá podliehať strachu, hľadať únik v naivných predstavách, ale ani cynicky pred zlom rezignovať a prevziať jeho prostriedky.Zdieľať

Populárne predsudky s obľubou spájajú náboženskú vieru s naivnými – predvedeckými predstavami o svete. V skutočnosti však nejestvuje naivnejšia predstava ako dogma osvietenského racionalizmu, ktorý za príčinu zla vo svete považuje nedostatok inteligencie či vzdelania. Je zarážajúce, koľko ľudí verí tejto predstave napriek tomu, že nás skúsenosť učí pravý opak.

Ľudskú zlobu možno vskutku stretnúť v spojení s hlúposťou, človek sa však nemenej často stretá so zákernosťou inteligentných a vzdelaných ľudí, voči ktorej je bezbrannejší a oveľa viac ho zraní.

„Dolujte granit žiletkami, priväzujte loď hodvábnym vláknom,“ napísal John Henry Newman, „potom môžete dúfať, že s takými ostrými a jemnými nástrojmi, akými sú ľudské poznanie a ľudský rozum, dokážete zápasiť s obrami, akými sú vášeň a ľudská pýcha.“ 

Realistický pohľad na dobro a zlo, ktorý je vlastný kresťanskému náboženstvu, nepokladá dobro za východiskový stav ľudského života, ale za cieľ, ku ktorému sa treba dopracovať vierou, namáhavým bojom a úsilím. A to všetko je ešte bez Božej milosti málo.

Zoči-voči realite zla veriaci človek nemá podliehať strachu, hľadať únik v naivných predstavách, ale ani cynicky pred zlom rezignovať a prevziať jeho prostriedky.

Ježiš nás učí, že zrelý postoj kresťana spočíva v úsilí premáhať zlo láskou: „Počuli ste, že bolo povedané: ‚Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.‘ Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“ (Mt 5, 43-45). 

Naplniť toto prikázanie znamená milovať blížneho Ježišovou láskou.