Druhý vatikánsky koncil Nostra Aetate. Ako sa rodil dialóg kresťanov a moslimov?

V čase, keď sa objavujú čoraz silnejšie tendencie spochybňovať či priamo odmietať Druhý vatikánsky koncil, sme v spolupráci so skupinou slovenských a českých teológov pôsobiacich doma i v zahraničí pripravili dvadsaťdielny seriál o dejinách, význame a odkaze koncilu.

Koordinátorom projektu je prodekan Teologickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku so sídlom v Košiciach Pavol Hrabovecký.

„Po mnohé storočia cirkev znevažovala islam ako kresťanskú herézu alebo pohanské a modloslužobné náboženstvo“ (A. Renz).

Až orientalistika v 19. a 20. storočí umožnila objektívnejší teologický pohľad na vieru moslimov. Teologický záujem o islam a kresťansko-islamský dialóg v Katolíckej cirkvi sa prebudil až v 20. storočí. V tomto vývoji predstavoval historický medzník Druhý vatikánsky koncil (1962 – 1665).

Kresťanské pohľady na islam

Dejiny islamsko-kresťanských výmen názorov započal samotný Mohamed. Hoci do svojho posolstva, Koránu, zakomponoval mnoho biblických rozprávaní, kresťanov obviňoval, že odpadli od svojej pôvodnej viery v jediného Boha.

„Mesiáša“ Ježiša, syna Panny Márie, Mohamed síce pripustil ako veľkého proroka, ale v žiadnom prípade ako Božieho Syna a Spasiteľa, ktorý zomrel na kríži.

Seba Mohamed považoval za „pečať prorokov“ (Korán 33, 40). A hlásal, že Boh ho poslal s pravým náboženstvom, aby mu dopomohol k víťazstvu nad všetkými ostatnými náboženstvami (porov. Korán 9, 33).

Moslimov Mohamed označoval za „najlepšie spoločenstvo, ktoré vzniklo medzi ľuďmi“, pretože navádzajú na dobro a zakazujú zlé a veria v Boha (Korán 3, 110).

Svojim stúpencom Mohamed prikazoval, aby bojovali proti „neveriacim“ židom a kresťanom, pokým títo nebudú platiť daň z hlavy a nebudú poddajní (porov. Korán 9, 29).

Po Mohamedovej smrti vznikla za menej ako sto rokov islamsko-arabská veľríša, ktorá sa rozprestierala od atlantického pobrežia po rieku Indus.  

Kresťanská heréza

Na nábožensko-politickú výzvu, ktorú predstavuje islam, kresťania hľadajú odpoveď už viac ako 1 300 rokov.

Prvým nám známym kresťanským teológom, ktorý sa zaoberal islamom, bol Ján Damaský († 753). Islam analyzoval po vyše jednom storočí od Mohamedovej smrti († 638).

Tento grécky cirkevný otec a učiteľ pochádzal z váženej melchitskej (= byzantský obrad praktizujúcej) rodiny Mansúr. Damaského otec zastával úrad ministra financií za vlády kalifa Muavíju I. (660 – 680).

Po krátkej úradníckej kariére, pričom svoju rolu zohrala aj protikresťanská politika nového kalifa, sa Damaský utiahol do mníšskej lavry Mar Saba pri Jeruzaleme, aby sa naplno venoval modlitbe, štúdiu a teologickej tvorbe.

Medzi Damaského početnými spismi nechýba pojednanie Dejiny kresťanských heréz, ktorého posledná kapitola (100) je prekvapivo venovaná islamu, ktorý Damaský nazýva „náboženstvo Izmaelitov“.

Damaský očividne klasifikuje „náboženstvo Izmaelitov“ ako najnovšiu kresťanskú herézu. Posúva ho do blízkosti arianizmu a vyslovuje domnienku, že Mohamed (Damaským nazývaný Mamed) sa stretával s ariánskym mníchom. Arianizmus totiž, rovnako ako Mohamed, popiera, že Ježiš je Boží Syn. Damaský dobre poznal Korán. Mohamedovi priznáva určitú znalosť Starého aj Nového zákona a presne opisuje Mohamedov pohľad na Krista, ktorý sa usiluje skorigovať.

Damaský ostro kritizuje Izmaelitom povolenú polygamiu, ďalej Mohamedov osobný manželský život a kult v Kaabe. Damaský vie o Mohamedovom tvrdení, že Korán dostal priamo z neba. Prvý raz sa v Damaského pojednaní objavujú polemiky, ktoré sa mali opakovať po mnohé storočia: Mohamed je falošný prorok, islam je predchodca Antikrista, Korán obsahuje veľa smiešneho.

Osobitným problémom pre kresťanskú stranu bola skutočnosť, že islam ako chronologicky neskoršie náboženstvo sa vyhlasoval za definitívne náboženstvo.

Za predpokladu, že islam je kresťanská heréza, boli pochopiteľnejšie ďalekosiahle podobnosti aj rozmanité rozdiely medzi biblickými rozprávaniami a Koránom.

Aj v Koráne totiž nachádzame rozprávania o vyhnaní z raja, o Noemovi a potope, o Abrahámovi, Izákovi a Izmaelovi, o Jozefovi v Egypte, o Mojžišovi a záchrane Izraelitov z moci faraóna. V Koráne sa vyskytujú narážky na Eliáša, Dávida, Šalamúna, Jonáša a Jóba, zatiaľ čo úplne chýbajú zmienky o prorokoch, ktorí nám zanechali spis, ako Izaiáš, Jeremiáš, Amos atď.

Z novozákonných dejín v Koráne stretávame najmä Ježiša, jeho učeníkov a Máriu, pričom detaily v Koráne často zodpovedajú apokryfným evanjeliám.

Blízkosť aj odstup medzi Bibliou a Koránom sa ukazuje aj v dominujúcich teologických témach ako stvorenie a súd, hriech a odpustenie.

Ján Damaský a moslimský manuskript datovaný do 12. storočia. Zdroj: Wikipedia

V neskoršej dlhej byzantskej a latinskej tradícii polemiky proti islamu ariánsky mních, o ktorom uvažuje Ján Damaský, dostal mená Sergius, Nestorius, Georgios, Nikolaus, Johannes atď. Občas bol vykresľovaný ako nestorián alebo monofyzita, ba aj ako apostata a dokonca ako autor Koránu. No najčastejšie bol považovaný za nestoriána a predstavovaný ako Mohamedov tajomný informačný zdroj.

„Všetky tieto legendárne tradície sledujú jasný cieľ opísať toto nové náboženstvo ako neoriginálne a neprvotné, ako ozvenu heretického kresťanského vyučovania, a tým ho opečiatkovať ako falzifikát. Týmto spôsobom sa malo vyvrátiť tvrdenie, že Korán je spis zjavenia božského pôvodu“ (L. Hagemann).

Predpoklad, že islam je kresťanské heréza, zároveň otvoril dvere agresiám a fantáziám obvyklých polemík proti kacírom. A tak až do novoveku v kresťanstve šírený obraz Mohameda vykazoval črty mocibažnosti, zmyselnosti, morálnej skazenosti a psychického ochorenia.

Znepokojujúca pre Západ bola obrovská expanzia Arabov v krátkom čase. Podarilo sa im dobyť nielen Blízky východ, ale aj severnú Afriku a Španielsko. Až pri Tours a Poitiers zastavil Karol Martel v roku 732 ich postup.

Na dobytých územiach mohli kresťania (a židia) naďalej praktizovať svoje náboženstvo. Boli považovaní za „chránencov“, islamské právo šaría garantovalo tolerovanie „vlastníkov Písma“, ako sa kresťania a židia nazývajú v Koráne.

Dodajme, že Korán považuje sväté písma židov (Tóru) a kresťanov (Evanjelium) za spisy, ktoré Boh zoslal Mojžišovi a Ježišovi. Preto sú židia aj kresťania označovaní ako „ľudia Písma“ (Korán 2, 105. 145n; 5, 15. 19). Spolu s Koránom sú Tóra a Evanjelium súčasne charakterizované ako knihy zjavené Bohom (porov. Korán 3, 3 – 4; 5, 44 – 48).

Keď ani židia, ani kresťania neakceptovali Mohamedovo presvedčenie o obsahovej totožnosti všetkých zjavených náboženstiev a neprijímali islam, zakladateľ islamu ich obvinil, že prekrútili (porov. Korán 2, 75; 4, 46) zmysel Písma (Tóry a Evanjelia), ktorý pôvodne pochopili správne.

Podľa Mohameda až Koránom boli odstránené nezrovnalosti a nejasnosti, ktoré v dôsledku toho vznikli. Preto „islam je jediné veľké náboženstvo, ktoré sa od počiatku výslovne vzťahuje na židov a kresťanov a pri tom sa od nich zároveň dôrazne dištancuje“ (H. Zirker).

Druhý vatikánsky koncil Teologický pluralismus – je katolická církev „monolitem“?

Josef Mikulášek

Každá nová etapa křesťanské teologie a každý její nový proud budou vlastně novou „hermeneutikou“, tj. novou cestou porozumění tomu, co dříve snad nebylo správně rozvinuto a dostatečným způsobem popsáno.

Na jednej strane islam chce len potvrdiť Tóru a Evanjelium (porov. Korán 3, 3), na druhej strane je však presvedčený, že až zvestovaním Koránu Mohamedom došli Božie zjavenia k svojmu definitívnemu záveru, ktorý je rozhodujúci pre celé ľudstvo.

„Treba dôrazne poukázať na to, že vojna vedená ‚kvôli viere‘ nemala za cieľ nútený prestup na islam, ale pôvodne slúžila na rozšírenie územia pod islamskou nadvládou“ (J. Gnilka). Mala však za následok, že „ľudia Písma“ boli občanmi druhej triedy, ktorí mali zakázané zastávať vyššie funkcie – až na významné výnimky. Kresťania mali zakázané prezentovať sa na verejnosti a vykonávať misijnú činnosť medzi moslimami.

V opačnom prípade, kde sa moslimovia dostali pod kresťanskú nadvládu, čo stávalo od znovudobytia Sicílie v 11. storočí a reconquisty v Španielsku, platili podobne tvrdé a neraz aj tvrdšie podmienky. Križiacke výpravy viedli k výraznému zhoršeniu vzťahov a kresťania v islamských krajinách sa ocitli v izolácii.

Heretici alebo pohania?

Otázka, či islam možno považovať za kresťanskú herézu, mala naďalej význam, ale len vo vnútrokresťanskej sfére. Heretici alebo pohania, znela alternatíva. Názory sa rozchádzali.

Cirkvi žijúce na islamskom území alebo v jeho blízkosti, napríklad kresťania západo- a východosýrskeho obradu (tzv. jakobiti a nestoriáni v staršej literatúre), uprednostňovali názor, že islam je kresťanská heréza. Ostatné cirkvi považovali moslimov za pohanov (takto aj Tomáš Akvinský). Skutočnosť, že moslimovia sú monoteisti, sa zohľadňovala len občas. A okrem toho znalosť islamu a Koránu bola takmer nulová.

Napriek všetkému teologická výmena názorov neutíchla úplne. Na kresťanskej strane treba spomenúť jakobitského teológa Jahju ibn Adiho, Petra Ctihodného, Rajmunda Lulla a predovšetkým Mikuláša Kuzanského. Na moslimskej strane al-Džahiza, Íbn Hazma, al-Ghazaliho. Argumenty sa zakladali na rozume, menej na Písme – Biblii a Koráne. Objavila sa dokonca myšlienka medzináboženského koncilu, ale existovala len krátko. Dozvedáme sa o tom z listu Mikuláša Kuzanského Jánovi zo Segovie.

Kuzanský je zároveň teológom, ktorý sa v 15. storočí ako nikto iný pred ním a po ňom usiloval o svornosť náboženstiev. Kuzanského spis De pace fidei vytvárajú fiktívne dialógy medzi Kristom, Petrom a Pavlom na jednej strane a predstaviteľmi rôznych národov a náboženstiev na strane druhej. Boh poslal rôznych prorokov a učiteľov k národom. Vznikli však nemalé názorové rozdiely. Pretože je jeden Boh, je potrebné jedno náboženstvo (religio una in rituum varietate).

Predpoklad, že islam je kresťanské heréza, otvoril dvere agresiám a fantáziám obvyklých polemík proti kacírom. A tak až do novoveku v kresťanstve šírený obraz Mohameda vykazoval črty mocibažnosti, zmyselnosti, morálnej skazenosti a psychického ochorenia.Zdieľať

Kuzanského snahou je ukázať, že kresťanské pravdy sú primerané. V ostatných kultúrach existujú styčné body, vďaka ktorým sa tieto pravdy zdajú byť primerané. V centre záujmu sú židia, Arabi (moslimovia) a kresťania, ktorí dostali svoje príkazy prostredníctvom Mojžiša, Mahmeta (Mohameda) a Ježiša.

Nás tu zaujíma dialóg s Arabom (moslimom). Tento rozhovor ukazuje, že Mikuláš Kuzanský zrejmé nepozná Korán, v každom prípade sa o ňom nezmieňuje. Argumentuje proti polyteizmu, ktorý predsa vehementne odmieta aj Korán. Akokoľvek to je, Mikuláš Kuzanský si zasluhuje našu pozornosť za svoj – hoc aj fiktívny – medzináboženský dialóg.

Egyptský dominikán G. C. Anawati, renomovaný znalec islamu a kresťansko-islamských vzťahov v minulosti, zhrnul, že „počnúc 7. storočím, teda od vynorenia sa islamu, stálym postojom cirkvi k islamu až do začiatku 20. storočia bolo odsudzovanie, pretože islam sa javil ako ‚nové‘ náboženstvo, ktoré chcelo vytlačiť kresťanstvo a popieralo pri tom jeho hlavné dogmy: Trojicu, Vtelenie a Vykúpenie“.

A okrem toho kresťanstvo, ktoré vyznáva neprekonateľné Božie zjavenie v Ježišovi z Nazareta a v dôsledku toho vyhlasuje, že autentické dosvedčenie Božieho slova je ukončené v kánone biblických spisov, nemohlo akceptovať nárok islamu, že až zvestovaním Koránu Mohamedom došli Božie zjavenia k svojmu definitívnemu záveru, ktorý je rozhodujúci pre celé ľudstvo.

Odsudzujúci postoj cirkvi bol upevňovaný aj tým, že vzhľadom na ohrozenie zo strany moslimských krajín v stredoveku a vyčerpanosť európskych veľmocí, z ktorých nijaká nemala silu sama brániť hranice kresťanského Západu, pápeži preberali rolu obrancov kresťanských krajín a podporovateľov križiackeho hnutia.

Hoci si moslimovia získali určitú prestíž vďaka vedeckým a umeleckým úspechom, vojnová agresia osmanských Turkov vystupňovala vzťah medzi kresťanmi a moslimami na veľmi nepriateľský.

Zásluha orientalistiky

Väčšia vecnosť do zaoberania sa islamom prišla so vznikajúcou orientalistikou. Počnúc renesanciou a predovšetkým v 19. storočí bol Korán prekladaný do západných jazykov. Skúmal sa život zakladateľa islamu. Spoznávala sa rozsiahla náboženská a profánna literatúra Arabov. Podnikali sa pokusy načrtnúť objektívny obraz islamu.

V dogmatickej rovine však naďalej prežívali „klasické“ postoje: islam je nevyhnutne odsúdeniahodný, Mohamed je falošný prorok, Korán je konštrukt omylov, pravdy, ktoré Korán obsahuje, sú prevzaté z Biblie atď.

O naštartovanie katolíckeho výskumu islamu sa zaslúžil profesor Louis Massignon (1883 – 1962), oddaný katolík a jeden z najznámejších dobových orientalistov. Vďaka Massignonovi a jeho žiakom sa v Katolíckej cirkvi začal črtať priaznivý prúd pre „islamsko-kresťanský dialóg“.

Druhý vatikánsky koncil

V katolíckej teológii dnes panuje zhoda na tom, že Druhý vatikánsky koncil priniesol „kopernikovský obrat“ v postoji Katolíckej cirkvi k nekresťanským náboženstvám vo všeobecnosti a zvlášť k islamu.

Keď počas druhého obdobia koncilových zasadaní bol predstavený projekt textu o judaizme, orientálni katolícki patriarchovia a biskupi vyzvali na vyváženosť. Inými slovami, koncil sa má zaoberať vzťahom Katolíckej cirkvi nielen k židovským, ale aj k moslimským veriacim.

Tejto požiadavke bolo vyhovené dvomi pomerne krátkymi koncilovými textami.

Lumen Gentium (LG)

Prvý text nachádzame v Dogmatickej konštitúcii o cirkvi Lumen Gentium (čl. 16):

„Plán spásy zahŕňa aj tých, ktorí uznávajú Stvoriteľa, a medzi nimi predovšetkým moslimov, ktorí tvrdia, že sa pridŕžajú Abrahámovej viery a spolu s nami sa klaňajú jedinému, milosrdnému Bohu, ktorý bude v posledný deň súdiť ľudí.“

Koncil vyhlasuje, že „monoteistická viera v jediného, milosrdného Boha, ktorý je Stvoriteľ a Sudca, otvára moslimom možnosť dosiahnuť večnú spásu“ (A. Renz).

Štúdium koncilových aktov, ako aj samotný text objasňujú, že sa tu netvrdí objektívny vzťah medzi islamom, Izmaelom a biblickou tradíciou. Odkaz na Abraháma patrí do subjektívnej roviny: „[moslimovia] tvrdia, že sa pridŕžajú Abrahámovej viery…“ Koncil zaradzuje islam na prvé miesto medzi nebiblickými monoteistickými náboženstvami. Implicitne tým odníma základ islamskému presvedčeniu o pôvode Arabov z Izmaela a o Abrahámovi ako prvom moslimovi (porov. Korán 3, 67).

Druhý vatikánsky koncil Lumen gentium. Čo je cirkev a kto je vlastne jej členom?  

Martin Maďar

Ekleziologická obnova po Druhom vatikánskom koncile výrazne obohatila a pozmenila to, ako dnes katolíci o cirkvi rozmýšľajú.

Nostra aetate (NA)

Druhý text je súčasťou deklarácie o postoji cirkvi k nekresťanským náboženstvám Nostra aetate. Po uvedení dvoch princípov kresťanského pohľadu na náboženstvá vo všeobecnosti – (1) všetko dobré a pravdivé, čo tieto náboženstva obsahujú, treba akceptovať ako pochádzajúce od Boha, (2) avšak bez toho, aby sme upadli do synkretizmu – koncil hovorí (čl. 3):

„Cirkev sa s úctou pozerá i na moslimov, klaňajúcich sa jedinému, živému, jestvujúcemu, milosrdnému a všemohúcemu Bohu, Stvoriteľovi neba i zeme, ktorý prehovoril k ľuďom. Jeho ustanoveniam, a to aj skrytým, sa usilujú podrobiť z celého srdca, ako sa podriadil Bohu Abrahám, na ktorého sa islamská viera rada odvoláva. Ježiša síce neuznávajú za Boha, ale ctia si ho ako proroka. Takisto si uctievajú jeho panenskú matku Máriu a niekedy ju aj nábožne vzývajú. Okrem toho očakávajú súdny deň, keď Boh dá odplatu všetkým vzkrieseným ľuďom. Preto majú v úcte mravný život a uctievajú Boha najmä modlitbou, almužnou a pôstom.

Keďže v priebehu vekov vznikli medzi kresťanmi a moslimami mnohé rozbroje a nepriateľstvá, tento posvätný cirkevný snem vyzýva všetkých, aby zabudli na minulosť, pestovali úprimné vzájomné porozumenie a aby spoločne chránili a zveľaďovali sociálnu spravodlivosť, mravné hodnoty, mier a slobodu všetkých ľudí.“

Tento text najskôr zdôrazňuje podobnosti medzi islamom a kresťanstvom, ale zároveň vyzdvihuje podstatný rozdiel – kresťanské vyznávanie Ježišovho božstva. Následne otvára možnosť spolupráce medzi oboma náboženstvami zoči-voči naliehavým potrebám súčasnosti.

Pútnici v Mekke. Zdroj: Wikipedia

Úvodná veta predstavuje jedinečné vyhlásenie a treba ju vnímať ako úplne nový začiatok, keďže ide o oficiálne vyhlásenie o islame, sformulované koncilom Katolíckej cirkvi. Tento začiatok – „cirkev sa s úctou pozerá i na moslimov“ – je protikladom k trinástim storočiam prevládajúceho ignorovania či dokonca pohŕdania moslimami a ich vierou.

„Uznáva sa hlásenie sa moslimov k jedinému Bohu, ktorý je Stvoriteľ“ (Gnilka).

Viera v Boha ako jedného a jediného a klaňanie sa mu sú centrom a srdcom islamu (pozri šahádu). Toto tvrdenie sa zhoduje aj s prvým článkom kresťanského vyznania viery: Credo in unum Deum, aj keď podľa kresťanov sa božská jednota v skutočnosti otvára Trojici osôb.

Moslimovia a kresťania majú spoločné klaňanie sa jedinému Boha, ale nie vždy mu dávajú tie isté „mená“ ani nespájajú tie isté významy s menami, ktoré obe náboženstvá tvrdia o Bohu, ako napríklad „Milosrdný“ alebo „Spravodlivý“.

Koncil uvádza niektoré z týchto mien, a to také, ktoré sú obzvlášť dôležité pre islam a aj sa opakovane spomínajú v Koráne a zároveň sú spoločné pre obe náboženstvá.

V koncilových textoch sa nikdy nehovorí o „islame“, ale o „islamskej viere“ alebo o „moslimoch“. V každom prípade významu slova „islam“, ako aj sebachápaniu islamu presne zodpovedá koncilová formulácia, že „[Božím] ustanoveniam, a to aj skrytým, sa [moslimovia] usilujú podrobiť z celého srdca, ako sa podriadil Bohu Abrahám“.

Ako náplň moslimskej zbožnosti sa po Ježišovi uvádza jeho panenská matka Mária, ako náplň ich viery ešte očakávanie Božieho súdu a vzkriesenia mŕtvych, ako náplň ich praktického klaňania sa Bohu modlitba, almužna a pôst.

Zaiste bolo možné spomenúť aj púť, ale zďaleka nie všetci moslimovia ju praktizujú. Rozhodujúci rozdiel medzi kresťanstvom a islamom sa spomína len vo vedľajšej vete: „Ježiša síce neuznávajú za Boha, ale ctia si ho ako proroka.“ O moslimskom popieraní Ježišovej smrti na kríži a jej spásneho významu koncilový text mlčí.

Slovo „niekedy“ v spojitosti s nábožným vzývaním Márie moslimami upozorňuje na to, že tento aspekt netreba preceňovať, pretože uctievanie Márie – odhliadnuc od Efezu alebo Alžíra – fakticky nezohráva žiadnu rolu v každodennej zbožnosti väčšiny moslimov.

„Dá sa povedať, že koncilové vyhlásenie podáva minimom slov to podstatné moslimskej teodicey, ale nie to podstatné moslimskej viery, ktorej jedným z najdôležitejších prvkov je viera v Mohamedovo poslanie“ (G. C. Anawati).

Koncilová formulácia hovorí len o Bohu, „ktorý prehovoril k ľuďom“, nespomína ani Mohameda, ani Korán. V každom prípade sa nechcelo otriasť kresťanským presvedčením, že Biblia, že Ježiš Kristus je konečným zjavením Boha. Pre kresťana je nemožné akceptovať tvrdenie, že Mohamed je posledný a definitívny prorok, „pečať prorokov“ (Korán 33, 40).

G. C. Anawati, ktorý mal prehľad o priebehu koncilu a diskusiách, uvádza, že prvý návrh textu o moslimoch znel v jednom bode inak, pozitívnejšie, a to: „Okrem toho uctievajú Boha predovšetkým modlitbou, almužnou a pôstom. Tiež sa usilujú, aby v poslušnosti Bohu ako jednotlivci, v rodinách a v spoločnosti viedli morálny život.“

Tento návrh odmietli mnohí africkí biskupi žijúci v kontexte s moslimami. Mnohoženstvo a zapudenie manželky – povolené v islame – sa v žiadnom prípade nemali javiť ako únosné.

Detaily v Koráne často zodpovedajú apokryfným evanjeliám. Blízkosť aj odstup medzi Bibliou a Koránom sa ukazuje aj v dominujúcich teologických témach ako stvorenie a súd, hriech a odpustenie.Zdieľať

Druhá časť textu sa zaoberá súčasnými a budúcimi perspektívami vzájomného porozumenia a spolupráce medzi kresťanmi a moslimami.

Koncil spomína „rozbroje a nepriateľstvá“, ktoré vznikli medzi kresťanmi a moslimami v priebehu dejín, a „vyzýva všetkých, aby zabudli na minulosť, pestovali úprimné vzájomné porozumenie a aby spoločne chránili a zveľaďovali sociálnu spravodlivosť, mravné hodnoty, mier a slobodu všetkých ľudí“.

Tieto imperatívy si skutočne zaslúžia, aby sme na ne dôrazne dbali a ich dôrazne uskutočňovali. G. C. Anawati spomína existujúce ťažkosti a problémy, ktoré však treba prekonať: ešte nevymazaná spomienka na križiacke výpravy a na koloniálne obdobie zo strany moslimov.

Zoči-voči skúsenostiam z obdobia po Druhom vatikánskom koncile treba dodať, že mnohí kresťania sa obávajú čoraz militantnejšieho fundamentalizmu, proti ktorému by určite mala rozhodnejšie a verejnejšie vystúpiť oveľa väčšia väčšina mierumilovných moslimov.

Záver

Vo vyhláseniach o moslimoch sa pohľad koncilu v záujme lepšieho porozumenia a možnej spolupráce medzi oboma náboženstvami zameriava takmer výlučne na to, čo majú moslimovia a kresťania spoločné vo viere: že vyznávajú jediného Boha ako Stvoriteľa sveta, poslúchajú jeho zjavenie a podriaďujú sa jeho vôli, spomínajú Abraháma ako vzor všetkých veriacich, uctievajú Boha modlitbou, pôstom a almužnou, majú v úcte mravný život, spoliehajú sa na Božie milosrdenstvo, očakávajú vzkriesenie a súd na konci sveta, ctia si Ježiša ako proroka a uctievajú ho spolu s jeho matkou.

Ako jediný rozdiel sa, mimochodom, spomína, že moslimovia neuznávajú Ježiša za Boha.

Vyhláseniami o moslimoch koncil vyzdvihuje islam spomedzi ostatných náboženstiev a priznáva mu vlastný vzťah k cirkvi. Nemožno však prehliadnuť, s akými nedostatkami sa museli koncilové vyhlásenia zmieriť. Aby sa dospelo k ich pozitívnemu obrazu, nemohli byť ani len spomenuté základné prvky islamskej viery: Mohamed ako Boží prorok, zjavenie Koránu, pojem islam, šaría ako komplexný životný poriadok, ústredný význam mesta Mekka atď.

„Koncil považuje moslimov len za veriacich v blízkosti kresťanstva, s dogmatickým deficitom, pokiaľ ide o uznávanie Ježiša, ale nie za náboženstvo vlastného charakteru v rozpore s kresťanstvom“ (H. Zirker).