Všetko vo vesmíre je založené na princípe hierarchie. To, že ju náš postpostmoderný svet odmieta, neznamená, že neexistuje, ale skôr to, že s ňou ľudia nemajú najlepšie skúsenosti.
Keď Ježiš umyl učeníkom nohy, povedal im: „Veru, veru, hovorím vám: Sluha nie je väčší ako jeho pán, ani posol nie je väčší ako ten, kto ho poslal. Keď to viete, ste blahoslavení, ak podľa toho aj konáte.“ (Jn 13, 16 – 20)
Mnohí z tých, ktorí mali možnosť vystúpiť na najvyššie priečky hierarchického rebríčka, priznávajú, aké je ťažké zostať obyčajným. O Piovi XII., ktorý pochádzal z bohatej aristokratickej rodiny, sa traduje, že si ako pápež každý večer líhal na špinavú podlahu a jeho sekretár mu musel na prsia položiť topánku a povedať: „Si úplné ho***“, aby nestrácal reálny pohľad.
Ježiš nikdy neodsúdil hierarchiu. Vzal ju ako fakt a ponúkol model, ktorý funguje. Jej základom je služba a komunita, a nie dominantnosť. V tejto línii pokračoval aj Druhý vatikánsky koncil, ktorý cirkev predstavil predovšetkým ako putujúci Boží ľud, ktorého súčasťou je pápež aj bezdomovec. Obaja sú pozvaní hľadať cestu, ľudí, vzťahy, dobro, a teda Boha. Obaja potrebujú, aby im niekto umyl nohy (či hlavu), a obaja sú pozvaní, aby si vzali zásteru sluhu a umyli nohy tým, ktorí to potrebujú.
Problém nie je v hierarchii. Ale v hierarchii hodnôt. Aj ten najvyšší potrebuje pomoc a aj ten posledný ju môže poskytnúť. Či už bývame v najluxusnejšej kajute, alebo v podpalubí, predsa sme všetci na tej istej lodi. (Jozef Husovský)
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.