Starší, ktorí zažili komunistickú totalitu, si iste pamätajú, že prísť do školy či do práce s popolcom na čele chcelo veľkú odvahu. Bolo to zároveň znamenie a gesto svedectva, odporu aj istej hrdosti.
Farizej sa začudoval, keď videl, že sa pred obedom neumyl. (Lk 11, 37 – 41)
Aj Židia v Ježišovej ére žili pod rímskou nadvládou. Ich náboženstvo bolo zatlačené do súkromnej oblasti. Preto sa pre nich každý rituál stal pripomenutím vlastnej identity a poznávacím znamením. Zároveň každým rituálnym úkonom dávali najavo, že uznávajú úplne inú vládu ako tú z Ríma. Každý rituál sa pre nich podobne ako pre nás stal možnosťou demonštrovať svoju vieru.
Za určitých okolností má aj takéto vnímanie rituálov svoje opodstatnenie. Ale nemalo by zostať iba pri tom. Pretože potom sa rituály stanú len „mávadlami“ v rukách ľudí, ktorí chcú na niečo poukázať. Hoc aj len na posilnenie vlastného ega: Zachovávam všetky predpisy, a preto som VIP členom svojej cirkvi.
Ježiš dáva od začiatku dosť jasne najavo, že jeho ponuka sa nevyprázdňuje v gestách, rituáloch či demonštráciách. Možno tesne pred obedom očistil malomocného, ženu trpiacu krvotokom alebo pomohol k znovuzrodeniu mužovi v Naime. Môže mať ten, kto sám očisťuje, špinavé ruky?
Už dávno si ich umyl v živej vode lásky. Pretože zdvihnutie raneného na jerišskej ceste (Lk 10, 30 – 37) je ten najväčší a najnáboženskejší rituál. (Jozef Husovský)
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.