Farár Česko-bratskej cirkvi evanjelickej Leonardo Teca Aj keď nežijem život, ktorý by si človek dobrovoľne vybral, stojí to za to

Leonardo Teca sa narodil v africkej Angole (1973), kde so štyrmi súrodencami vyrastal v rodine obchodníka a neskôr baptistického kazateľa. V rámci normalizačných opatrení vládnucich marxistov musel ako 15-ročný opustiť domov a študovať na strednej škole v komunistickom Československu – v jednom zo satelitov vtedajšieho Sovietskeho zväzu.

Po páde režimu študoval teológiu na pražskej Karlovej univerzite a Ženevskej univerzite vo Švajčiarsku. Vikariát začal pri Brne, neskôr pôsobil ako farár v Horných Vilémoviciach a v Rokycanoch. Rozpráva nielen plynulou češtinou, ale aj dvoma africkými jazykmi, portugalsky a francúzsky. Hrá na africký bubon djembe. V súčasnosti je farárom Česko-bratskej cirkvi evanjelickej v Kladne.

Začnime rozhovor pri vašom detstve, keďže je akýmsi kľúčom k pochopeniu celého vášho príbehu. Čo robil váš otec v čase, keď ste sa narodili?

Otec vyštudoval dve školy – teologický seminár a obchodnú akadémiu. Pracoval ako obchodník, kým sa k moci nedostali marxisti. V roku 1975 Angola získala nezávislosť od Portugalska. Moc vtedy prevzala politická strana, ktorá spolupracovala so Sovietskym zväzom a s jeho satelitmi vo východnej Európe. Jedným z nich sa stala aj Angola.

Otec mal priateľov z Anglicka, ktorí tušili, čo sa bude diať. A tak svoj obchod zatvoril a odsťahovali sme sa na vidiek. Chceli sme načas zmiznúť a v pokoji žiť. Priatelia otcovi radili správne, lebo marxisti poštátnili všetky súkromné podniky a zakázali súkromný sektor. Zámerne o nich hovorím ako o marxistoch, pretože po skúsenosti s ČSSR vidím rozdiel medzi zrelým a budovaným komunizmom.

Za akých okolností sa z obchodníka stal baptistický kazateľ?

Otca na vidieku vyhľadali jeho bývalí kolegovia z teologického seminára. Prosili ho, či by nemohol robiť kazateľa, ktorých bol nedostatok. Marxisti totiž nariadili, aby všetci cirkevní predstavitelia, ktorí nie sú Angolčania, opustili krajinu.

Dôvodili, že Angola je nezávislá krajina a aj cirkev musí byť teraz v rukách miestnych. Vedeli, že tým cirkev v konečnom dôsledku oslabia – angolských kazateľov bolo veľmi málo, väčšina pochádzala zo zahraničia. Keď misionári opustili krajinu, zostalo ich len pár – kvôli zachovaniu určitej kontinuity. A tak sa otec dal ordinovať a stal sa kazateľom u baptistov.

Zostrili sa represie voči cirkvi, keď marxisti upevnili svoju moc?

Hneď v prvých mesiacoch, čo sa otec stal kazateľom, zakročili voči cirkvi natvrdo. Rad-radom pálili zborové domy a kostoly. Nemalo to logiku – veď ich nestavali kolonizátori, ale miestni ľudia. Raz v nedeľu prišli aj do nášho kostola, aby ho spálili. Otec sa však zatvoril dnu a vojakom povedal: „Ak ho chcete spáliť, tak jedine so mnou.“ Do fary sa zase zamkol otcov synovec, aby zachránil knižnicu. Mali určité obavy, ale verili, že tak obidve budovy zachránia.

Vojaci nevedeli, čo robiť, a tak sa išli opýtať nadriadených. Vrátili sa až večer, keď už bol otec doma – bývali sme asi kilometer od kostola vo vlastnom rodinnom dome, nie na fare. O tom, čo sa dialo potom, mám iba kusé informácie. Brat tvrdí, že vojaci obe budovy spálili. Ja si však pamätám, že sme kostol mali. Je však možné, že si zbor neskôr postavil nový.

Mal otec pre svoj statočný postoj problémy?

Ako tvrdohlavý kazateľ sa dostal na čiernu listinu. Rodičom začali marxisti znepríjemňovať život. Malo to aj jeden tragický dosah. Môj mladší brat vážne ochorel. Marxisti však zakázali miestnemu zdravotnému stredisku, aby ho prijali na liečenie. Zákaz platil aj pre lekára, ktorý občas ošetroval pacientov priamo v domácnostiach. A tak ťažko chorý brat nakoniec zomrel, nepodarilo sa ho zachrániť. Nemal ešte ani dva roky.

Dvaja agenti štátnej bezpečnosti boli dokonca na poslednej rozlúčke. Otec vedel, že ho sledujú, a napriek tomu k smútočnému zhromaždeniu otvorene prehovoril: „Viem, že ste tu a že ma sledujete. Zrejme máte radosť, že smútime, ale sľubujem vám, že ma nedostanete.“ Prisahal, že im nikdy neustúpi.

Akým spôsobom na vás štátna bezpečnosť dohliadala?

Pamätám si dvoch príslušníkov, ktorí chodievali k nám domov. Mali za úlohu sledovať otca, stali sa však našimi rodinnými priateľmi. Mama ich vždy pekne privítala a pohostila, vnímali našu otvorenosť. Časom tomu priateľstvu akoby boli podľahli. A naopak, varovali otca, keď mu niečo hrozilo. Hrali dvojitú úlohu – zdanlivo plnili úlohy informátorov a zároveň otca chránili. Po čase na to predstavitelia režimu prišli a preložili ich.

Režim nešetril ani deti, akým príkoriam ste čelili?

Vláda nariadila, aby som základnú školu dokončil na Kube – v komunistickej krajine, ktorej vládol Fidel Castro. V Angole vtedy žilo veľa Kubáncov. Napokon, angolským marxistom k moci pomohli práve kubánski vojaci, ktorí sa infiltrovali do krajiny. Otec zistil, že Angola posiela na Kubu vojnové siroty, čo nebol môj prípad. Regionálni štátni predstavitelia nakoniec ustúpili.

Keď som končil základnú školu a bol som práve v poslednom ôsmom ročníku, prišlo ultimatívne nariadenie: ak ma rodičia nepošlú študovať do cudziny, tak nebudem môcť študovať ani doma a otec za to ponesie dôsledky. Hrozilo, že ho zavrú do väzenia. A tak si rodina zvolila menšie zlo. Hovorili si, že bude lepšie, ak opustím Angolu – otec by pobyt vo väzení nebol musel prežiť. A tak som v septembri 1988 skončil v Československu. Mal som vtedy len 15 rokov.

Zaujímavé je, že máte až dva dátumy narodenia, s čím sa nemôže pochváliť každý. Ako je to možné?

Komunisti mi jednoducho zmenili dátum narodenia. Narodil som sa totiž 4. júla – v deň, keď Amerika oslavuje nezávislosť. U nás bolo až zločinom, že si mama dovolila porodiť ma práve 4. júla. A tak mi prepísali dátum narodenia. Vybrali mi 10. december – dátum, keď bola v Angole založená marxistická strana. A tak sme doma v súkromí oslavovali moje narodeniny 4. júla. V decembri som zase ako pionier dostával darčeky od miestnych vládnych predstaviteľov. Pri odchode z Angoly mi vrátili pôvodný dátum narodenia.

Absurdné, rovnako ako nútené zahraničné štúdium vo východnej Európe, hoci ste boli prakticky ešte dieťa. Kde ste začínali a ako dlho malo štúdium trvať?

V Československu som mal byť päť rokov – rok som sa mal učiť slovenčinu alebo češtinu a potom štyri roky strednej školy. Začínal som vo Svite na chemicko-textilnej priemyslovke. I keď som tam strávil pol roka, neabsolvoval som tam žiadnu výučbu, len som trávil čas v domove mládeže.

Začiatky boli skutočne ťažké. Písal som domov listy plné hnevu a výčitiek. Bol som nahnevaný na oboch rodičov. Nechápal som, prečo mám pykať za problém, ktorý nie je môj. Nechcel som byť statočný, chcel som len svoju rodinu. Až neskôr som zistil, že rodičia moje listy v dôsledku štátnej cenzúry vôbec nedostávajú. A tak som ich začal posielať cez príbuzných. Listy však rodičov vždy rozhádali. Príbuzní ma varovali, že sa rozvedú, ak budem takto ďalej pokračovať. A tak som začal zvažovať, čo im napíšem, a zvykol som si na akúsi autocenzúru. 

Ako svoj postoj hodnotíte s odstupom času?

Dnes viem, že problém, pre ktorý som trpel, nebol otcov – bol to problém komunistického režimu. Nemôžeme predsa za to, čím sme. Časom nepochopenie vystriedala hrdosť na otca. Ukázal nám, že človek má byť sám sebou a nemá ustupovať tlakom.

Čím ste si krátili dni vo Svite?

Čas sme trávili ničnerobením. Jedli sme, spali alebo chodili so slovenskými študentkami na prechádzky pozdĺž rieky. Bývali sme v dome mládeže – v 10-poschodovej budove, kde bolo len pár chlapcov. Netajil som sa tým, že som kresťan. V internáte pracovala jedna upratovačka, ktorá bola tiež veriaca. V piatok si ma brala k sebe domov a v nedeľu sme spolu chodili do kostola. Bolo to úžasné.

Vo Svite boli okrem mňa ešte traja Kambodžania a jeden Afganec. Čakali sme na študentov z Konga a Laosu, aby sme vytvorili jazykovú triedu. Keď to nevyšlo, po pol roku ma poslali do Prahy.

Na Slovensku v tom čase študoval aj váš strýko. Podarilo sa vám s ním spojiť?

Strýko bol len o rok starší a nevedel som, kde presne je. Vychovávateľky z domu mládeže mi pomohli zistiť, že študuje v Trnave. Chceli sme postupne obvolať všetky internáty, kde bývali zahraniční študenti. Podarilo sa nám ho nájsť na prvý pokus a začali sme si volať. Strýko mal však problémy, a tak ušiel do Nemecka a neskôr do Belgicka, kde získal azyl. Dlho nesmel vycestovať do Angoly – prvýkrát sa vrátil domov predvlani, v roku 2021. Musel si kvôli tomu zmeniť identitu a zaprieť celú rodinu.

Foto: Evanjelický východ/Emília Mihočová

Z Prahy vás poslali do Pelhřimova na strojnícku priemyslovku. Uchytili ste sa na škole, ktorú vám režim vybral?

Zistil som, že ak budem mať na vysvedčení tri päťky, tak ma zo školy vyhodia a pošlú späť domov. A tak som na tom začal pracovať. Z domu však prišiel list, že sa rodina bojí. V Angole som totiž nebol natoľko zlý študent, aby som nezvládol aj zahraničné štúdium. Keby som bol prepadol, všetkým by bolo bývalo jasné, že ide o sabotáž.

Jeden spolužiak z Angoly zároveň tajne zistil, že by ma ani za tri päťky z priemyslovky neboli vyhodili, iba by som bol opakoval ročník. Brali totiž ohľad na to, že som začal štúdium o pol roka neskôr. Uvedomil som si, že by som si tým pobyt bol iba predĺžil.

A tak ste prehodili výhybku?

Spolužiak z Angoly mi každý večer pomáhal s češtinou a inými predmetmi. A keďže som neschopného študenta iba hral, pri nastávajúcich skúškach sa karta obrátila. Učiteľku to prekvapilo, ocenila moju snahu a nemusel som opakovať ročník. Neskôr som jej prezradil, o čo mi išlo. A tak som úspešne dokončil jazykovú triedu a v septembri som nastúpil do prvého ročníka priemyslovky.

Našli ste si aj tu spoločenstvo kresťanov?

V Česku boli podmienky na internáte oveľa prísnejšie ako na Slovensku. Zakázali nám modliť sa a nesmeli sme chodiť do kostola. Domov sme písali, že komunistický režim je tu ku kresťanom oveľa horší ako v Angole. Raz mi brat poslal adresu husitského kazateľa z Třebíča. Keď som mu napísal list, prišiel za nami na internát. Potom sme začali tajne chodievať do jeho zboru.

Oficiálne sme na internáte hlásili, že ideme do Prahy. Vystúpili sme však v Humpolci, kde nás už čakalo auto, ktoré nás odviezlo do Třebíča. Takto to fungovalo až do pádu komunizmu. Neskôr sme aj v Pelhřimove narazili na skrytú modlitebňu Česko-bratskej cirkvi evanjelickej, a tak sme sa pripojili k evanjelikom.

Zmenila sa situácia po páde komunizmu?

Úplne. Naraz bolo všetko otvorenejšie. V Československu sa nám začalo páčiť a už sme to videli perspektívnejšie. Začali sme uvažovať aj nad vysokoškolským štúdiom. Nechcelo sa nám vrátiť do Angoly, kde zúrila občianska vojna a kde ešte stále trval komunizmus.

Za akých okolností ste sa rozhodli práve pre štúdium teológie?

Keďže v Pelhřimove neboli baptisti, chodil som do evanjelického cirkevného zboru. Raz sa nás kazateľ evanjelický farár Zdeněk Soušek pýtal, čo chceme robiť po maturite. Keď som prejavil záujem o teológiu, kontaktoval fakultu a synodnú radu. Podmienky boli jasné: keď zvládnem prijímacie pohovory, dostanem štipendium. A tak som na tom začal pracovať.

Nebolo to jednoduché, pretože som končil strojnícku priemyslovku a zároveň sa pripravoval na teológiu. V škole to nechápali a mysleli si, že som sa zbláznil. Ponúkali mi viaceré možnosti vysokoškolského štúdia technického zamerania. „Štúdium techniky mi vybrala angolská vláda a teraz sa chcem rozhodnúť ja sám,“ vysvetľoval som.

„Doma počúvam svoju obľúbenú africkú hudbu a varím si africké jedlo. Zároveň mám rád halušky a vepřo – knedlo – zelo. Fanúšikujem futbalovému tímu Plzeň.“Zdieľať

Nemali ste obavy, že vám bude robiť problémy angolská ambasáda v Prahe?

Tušil som, že mi budú strpčovať život, ale už na tom nezáležalo. V Československu bola demokracia a vedel som, že ma už len tak ľahko nedostanú. Skôr som mal obavy o rodinu. Priali si, aby som sa vrátil domov. Odpísal som im, že sa neponáhľam, aby ma nečakali. Opäť medzi nami vzniklo napätie. Napokon sa však rozhodli rešpektovať moje rozhodnutie.

Obávali sa, že ak ma dotlačia k návratu a nebudem v Angole spokojný, budem im to vyčítať. Otca moje rozhodnutie zostať v Československu a študovať teológiu potešilo. Poňal ho ako spôsob vzdorovať a postaviť sa režimu.

Došlo aj na konflikt s ambasádou?

Áno. Trvali na tom, že sa musím vrátiť domov do Angoly. Ja som zase trval na tom, že som slobodný človek a rozhodnem sa, ako budem chcieť. Na ambasáde ma žiadali, aby som otvoril pas na strane 32. Bola tam poznámka, že pas je majetkom Angoly a kedykoľvek mi ho môžu zobrať a istým spôsobom mi znemožniť existenciu. A tak zakaždým, keď mi vyprší platnosť pasu, čakám pár rokov, kým mi ho opäť vrátia. Naposledy som čakal od roku 2018 do konca roku 2022.

Vraj ste uvažovali nad zmenou priezviska. Prečo?

V roku 1997 Angola vydala zákon, ktorý umožnil zmenu identity – hlavne ľuďom, ktorým režim sám zmenil identitu. Brat ma nabádal, aby som sa zbavil priezviska po otcovi, ak sa ešte chcem niekedy vrátiť domov. A tak som sa vybral na konzulát do Ženevy, kde som v tom čase študoval. Keď však zistili, že žijem predovšetkým v Českej republike, informovali ma, že o zmenu identity musím požiadať tam. V tej chvíli mi bolo jasné, že je po všetkom.

Vtedajší veľvyslanec v Prahe bol totiž bývalým krajským županom našej provincie na severe Angoly. Osobne poznal môjho otca aj mňa. Nemalo zmysel to ani skúšať. Brat si priezvisko napokon zmenil, ale vrátil sa k pôvodnému „imperialistickému“ krstnému menu Willy Emanuel, ktoré mu po narodení dali rodičia.

Zostal váš otec v hľadáčiku režimu aj po odchode do dôchodku, keď už neslúžil ako farár?

Keď sa stal dôchodcom, rodičia sa presťahovali a lokálna vláda znervóznela, že stratila na otca kontakt. Snažili sa ho obnoviť cezo mňa. Vyriešil som to tak, že som uťal korešpondenciu s rodinou. Ambasáda ma žiadala o rozhovor výmenou za nový pas. V tom čase som už v Česku pracoval ako farár, o čo sa zaujímali médiá. „Viete o mne viac, ako si myslíte, a ďalšie informácie nepotrebujete,“ oponoval som. Aj keď som im rozhovor neposkytol, pas mi vydali.

Tušili ste, že vás špehujú?

Raz, keď som bol opäť na ambasáde kvôli pasu, úradník vytiahol fascikel s mojimi údajmi, v ktorom listoval. Keď som vypĺňal formulár, vo vedľajšej miestnosti zazvonil telefón. Úradník odbehol, a tak som fascikel otvoril. Našiel som v ňom fotku z obdobia strednej školy, na ktorej sedím pri stole s priateľmi. Premýšľal som nad tým, ako sa im mohla dostať do rúk. Premkla ma hrôza z toho, nakoľko sme sledovaní. Rýchlo som fascikel zatvoril a tváril som sa, že som nič nevidel.

Potom som si spomenul na dvoch starších študentov, ktorí hneď po revolúcii utiekli do Portugalska. Ešte som im požičal peniaze, kým zmizli. Neskôr sa ukázalo, že to boli nastrčení eštebáci. Zrejme informovali aj o mne.

Foto: Evanjelický východ/Emília Mihočová

Ste farárom Česko-bratskej cirkvi evanjelickej. Neuvažovali ste nad službou v baptistickom zbore, vieroučne blízkom prostrediu, v ktorom ste vyrástli?

Keď som začal študovať na teologickej fakulte, evanjelická cirkev kontaktovala baptistov v Prahe – aby vedeli, že tam majú študenta. Okrem mňa ešte jedného baptistu z Brna. Stavali sa k nám však veľmi chladne. Kazateľ nám po každých bohoslužbách pripomínal, že teológia je filozofia, a varoval nás, že na teologickej fakulte stratíme vieru. Radil nám, aby sme išli do baptistického seminára, ak naozaj chceme slúžiť v cirkvi. A tak sme do toho kostola prestali chodiť. Prijal som za svoje evanjelické vierovyznanie.

Baptistické zbory, zvlášť africké, sú známe svojím temperamentným liturgickým prejavom. Nešokovalo vás to, čo ste videli a zažili u nás v Európe?

Bol to šok v mnohých smeroch. Nielen čo sa týka viery, náboženstva a cirkvi, ale aj kultúry. Človek sa však dokáže postupne adaptovať. Nemusíte, samozrejme, prijať všetko. Cítim sa obohatený, zvlášť kultúrou. Doma počúvam svoju obľúbenú africkú hudbu a varím si africké jedlo. Zároveň mám rád halušky a vepřo – knedlo – zelo. Fanúšikujem futbalovému tímu Plzeň.

Ktoré náboženstvo alebo vierovyznanie má v Angole najväčšie zastúpenie?

Sedemdesiat percent obyvateľov sa hlási ku Katolíckej cirkvi, počty protestantov sa však zvyšujú. V období kolonializmu totiž mnohí katolícki kňazi zneužívali spoveď a donášali informácie tajnej službe. Katolícka cirkev čiastočne slúžila (verím, že tam boli i dôveryhodní kňazi) ako predĺžená ruka koloniálnej moci, preto z nej veľa Angolčanov na protest vystúpilo – pôvodne mala až 90 percent.

Zaujímavé je, že Angola ako prvý štát na svete v septembri 2015 zákonom zakázala islam. Kým zákon vstúpil do platnosti, buldozéry zničili všetky mešity v krajine. Moslimovia sa nemôžu verejne stretávať a modliť sa, svoju vieru praktizujú tajne. Islam vraj nie je zlučiteľný s našou kultúrou.

V Angole žije veľa Libanončanov, Alžírčanov a Tunisanov, islam má stúpajúcu tendenciu, čo diktátorský režim vníma ako ohrozenie. Mal som strach, ako zareagujú moslimovia v zahraničí a či sa Angolčania nestanú obeťami odvety za vládne nariadenie.

Viaceré africké štáty sú závislé od dovozu obilia z Ukrajiny. Ako sa Angola stavia k vojne, ktorú vo februári 2022 rozpútalo na jej území Rusko?

Angola, ktorá sa stále drží Východu, je pri hlasovaní v OSN zvyčajne neutrálna. Nehlasuje za Rusko ani proti nemu. Angolský prezident decentne a diplomaticky vyzval Putina, aby ukončil vojnu na Ukrajine, nebola to však otvorená kritika. Niektoré africké štáty, a Angola k nim patrí, hrajú na obe strany. Lavírujú medzi Východom a Západom, od ktorého sú tiež závislé. Zúčtovávajú so Západom pre kolonializmus. Totalitný režim im vyhovuje, takže nemajú dôvod otvorene vystupovať proti Rusku.

Mne alibistický postoj prekáža, osobne považujem napadnutie Ukrajiny Ruskom za agresiu a úplne zbytočnú vojnu. Ukrajina neurobila nič zásadné, čo by ruský útok ospravedlnilo. V Donbase mohli byť konflikty – ako všade, kde žije menšina –, dali sa však riešiť diplomaticky. Ak Rusko tvrdí, že tam došlo ku genocíde, stačilo predložiť dôkazy a požiadať o intervenciu medzinárodných vyšetrovateľov. V skutočnosti sú to vymyslené dôvody, ktorými sa Rusko snaží ospravedlniť vojnu a dosahovať svoje ciele.

Čo hovoríte na pacifistické snahy, ktoré volajú po zložení zbraní?

Sú ľudia, ktorí žiadajú, aby krajiny podporujúce Ukrajinu prestali, aby bol mier. Mali by sa však naučiť hovoriť Rusku, aby prestalo útočiť, a bude mier. Ukrajina sa iba bráni. Ak prestaneme pomáhať Ukrajine, zvíťazí Rusko tým, že zaberie krajinu. To je mier?

Väčšina ukrajinských utečencov na Slovensku, v Česku, Poľsku a inde pochádza z východu Ukrajiny, Rusko im vraj chcelo pomôcť, namiesto toho im devastuje mesto a krajinu, unáša im deti a mnoho ich zabilo. Absurdné. Ak vojnu vyprovokoval Západ, nie je Putin užitočný idiot? Toľko padlých mladých ľudí z Ruska a Ukrajiny; to je adekvátna cena za hájenie ruských záujmov? Je Rusko dnes bezpečnejšie? Nie, naopak. Utilitaristicky je tu nesmierne veľký nepomer medzi ziskom a stratou.

Aká je dnes politická situácia vo vašej domovskej krajine? Je reálna šanca na zmenu režimu?

Angola je zrelá na to, aby z nej bola demokratická krajina, pokiaľ ide o mentalitu väčšiny populácie. Stále tam však vládnu marxisti, ktorí kontrolujú všetky kľúčové inštitúcie. Prezident má absolútnu moc. Keď na jeseň minulého roka sfalšovali komunisti výsledky volieb, tak sa Rusko ponáhľalo uznať, že všetko prebehlo v poriadku. Niečo podobné sa dialo aj v Bielorusku.

Keď opozícia vystúpila proti falšovaniu volebných výsledkov, námestia boli plné. Nepomohlo ani odvolanie na ústavný súd, keďže jeho predsedníčka je manželkou predsedu celoštátnej volebnej komisie. Za konflikt záujmov sa vôbec nehanbia. Momentálne nie je nádej na zmenu režimu.

Ľudia vyšli na protest do ulíc, ako reagovali komunisti?

Po celej krajine sa objavili tanky, helikoptéry, psovodi a v prístavných mestách vojenské lode. Človek si kládol otázku: kto sa chystá napadnúť Angolu? Údajne chceli zaistiť bezpečnosť krajiny, všetky opatrenia však slúžili len na zastrašenie oponentov. A tak čakáme, aká bude politická situácia o päť rokov. Momentálne opozícia iniciovala odvolanie prezidenta. Dopadne to rovnako neúspešne, ale režim aspoň trochu znervóznie. Vedia, že väčšina populácie je proti nim.

Angola je bohatá krajina, ale vláda si z nej spravila svoj privátny podnik. Všetko bohatstvo končí vo vreckách prisluhovačov režimu. Raz ľudia vyjdú do ulíc a bude sa prelievať krv – keď už nebudú mať čo stratiť a bude im jedno, či zomrú od hladu alebo ich zabije guľka. Je ťažké zmieriť sa s tým, kto u nás vládne. Keď sledujem svetovú politiku, mám problém s akýmikoľvek ľavicovými politickými stranami, pretože majú väčší nábeh na diktatúru.

Váš život by sa pokojne mohol stať predlohou dobrodružného románu. Dá sa napriek všetkému povedať, že ťažkosti, ktoré ste podstúpili, mali svoj zmysel?

Viac-menej našu rodinu posilnili. Som hrdý na otca, ktorý nás naučil, že človek má byť sám sebou. Ako píše apoštol Pavol: „Môžem byť aj vo väzení, ale v Kristovi som stále slobodný.“ Vnútorná sloboda je veľmi dôležitá a veľká vec. Som rád, že na komplikovaných životných cestách stretávam milých ľudí, ktorých by som asi inak nestretol. To mi dáva istotu, že všetko je tak, ako má byť.

Občas si kladiem otázku, akým by som bol človekom, keby som bol zostal v Angole. A aj keď nežijem život, ktorý by si človek dobrovoľne vybral, stojí to za to.

Máte tajné prianie, ktoré by ste si rád splnili?

Veľmi rád by som si všetko vyrozprával s otcom, čo už nie je možné. Zomrel nečakane v roku 2010. Do Angoly som sa vrátil až rok po jeho smrti. Ostalo to visieť vo vzduchu. Niektorí rodinní príslušníci mi otcovu smrť kladú za vinu, pretože som odmietol vrátiť sa domov. Otec však žil v neustálom napätí a musel stále bojovať, čo sa podpísalo aj pod jeho zdravotný stav.

Tak rád by som mu osobne povedal, že som na neho hrdý a vážim si, že splnil svoj sľub – nepodľahol režimu, bojoval za nás a zachoval sa statočne. To sú momenty, ktoré mi dávajú silu zmieriť sa so svojím údelom.

Raz som na Vianoce dostal od svojho farára knihu Wilhelma Buscha Život bez všedních dnů. Veľmi ma zaujala, pretože presne taký je aj môj život. Musel som si nájsť momenty radosti a zmyslu, aby som sa z toho nezbláznil. Teraz sa už cítim v českej spoločnosti veľmi integrovane. Mám veľa priateľov v cirkvi aj mimo nej. Máme si čo povedať a dať a to napĺňa môj život zmyslom.

Rozhovor pôvodne vyšiel v mesačníku Evanjelický východ.