Minizamyslenie Neexistujú čistí a nečistí

V Ježišovej dobe bola za malomocenstvo považovaná každá choroba kože, nielen lepra. Pravidlá pre malomocných boli neúprosné. Museli žiť na kope, a keď už kvôli nejakej neodkladnej záležitosti prechádzali miestami, na ktorých sa schádzali zdraví ľudia, museli zvoniť a kričať: „Nečistý, nečistý.“

Ježiš sa zľutoval nad ním, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: „Chcem, buď čistý!“ Malomocenstvo z neho hneď zmizlo a bol čistý. (Mk 1, 40 – 45)

Karanténa takýchto ľudí bola pochopiteľná. Aj strach zo stretnutia s malomocným bol pochopiteľný. Málo pochopiteľné však bolo, že riešenie problému sa končilo uzatvorením takýchto ľudí do rezervácie, ktoré nariadil niekto z bezpečia hlavného mesta. A keďže mal strach, ani sa nespýtal, čo si o tom myslia ľudia trpiaci touto chorobou.

Jeden film sa končí slovami: „Nepriateľ vzdialený na tristo metrov je terčom. Vzdialený na tri metre je človekom.“ Človek vzdialený na tristo metrov je nielen terčom, ale aj číslom či políčkom v excelovskej tabuľke. S ľuďmi, ktorých sme nikdy nestretli, sa dá ľahko urobiť neľútostný krátky proces. Ťažšie len tak odsúdime človeka, ktorý je naším synom, dcérou alebo s ktorým jednoducho máme vzťah.

Ježiš neúraduje z kancelárie. Je neustále v teréne. A tak má úplne inú skúsenosť ako akýkoľvek úradník. Táto skúsenosť ho vedie k ľútosti a súcitu. So všetkými. A na začiatku stojí to, že on ľudí nikdy nedelí na čistých a nečistých. Vidí pred sebou iba Božích synov a dcéry, ktorých treba uzdraviť. (Jozef Husovský)