O svätom Jozefovi sa často hovorí, že Písmo nezaznamenáva ani jedno jeho slovo. A hoci je pravda, že v Písme nie je zaznačené žiadne slovo, ktoré by Jozef priamo povedal, práve Jozefove ústa po prvýkrát verejne oznamujú izraelskému ľudu Ježišovo meno, súkromne zvestované Márii a vo sne i jemu samotnému: „A [Jozef] mu dal meno Ježiš.“ (Mt 1, 25)

Jozef, ako vieme, nebol Ježišovým prirodzeným otcom. No v mene pravého Otca dal Božiemu dieťaťu meno, pod ktorým ho svet potom poznal: Ježiš. A práve v Jozefovom dome vtelené Slovo praktizovalo poslušnosť: „Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný. A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci.“ (Lk 2, 51)

Ježišova poslušnosť sa, samozrejme, najdokonalejšie prejavuje v jeho poslušnosti Otcovej vôli: „Stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži,“ ako píše svätý Pavol Filipanom. A preto „ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno“ (Flp 2, 8 – 9).

Nachádza sa tu teda nádherná symetria, ktorá ukazuje, ako Jozefovo otcovstvo, i keď nie prirodzené, napodobňuje otcovstvo Božie. Poslušnému Synovi, ktorý sa mocou Ducha Svätého počal v tele, Otec dáva meno, ktoré je nad každé iné meno. Jozef dáva meno Ježišovi, ktorý sa počal mocou Ducha, a Kristus ako dieťa mu je poslušný.

Jozefovo otcovstvo sa teda nachádzalo uprostred lásky Otca, Syna a Ducha Svätého. Dostáva milosť ľudským spôsobom zažiť lásku Najsvätejšej Trojice akoby „zvnútra“.

Nikto nie je otcom tak ako Boh, pripomína nám Katechizmus, no práve Božie otcovstvo je základom, z ktorého čerpáme pochopenie každého otcovstva.

Svätý Jozef nebol Ježišovým prirodzeným otcom, no jeho otcovstvo bolo skutočné – nielen preto, že napodobňovalo prirodzené otcovstvo (a teda, analogicky, aj Božie plodivé otcovstvo), ale aj priamym odkazom na Otcovstvo Boha, ktorý nás všetkých krstom urobil Otcovými adoptovanými synmi a dcérami.

Zdôrazňovanie Jozefovho skutočného otcovstva je teda dôležité nielen pre pochopenie jeho vzťahu k Ježišovi, ale aj pre pochopenie nášho vzťahu k Bohu Otcovi skrze Ježiša Krista. Boh si nás adoptoval prostredníctvom krstu a Ducha Svätého, a preto sa môžeme modliť, ako nás naučil Ježiš: „Otče náš“.

Svätý Pavol to výslovne hovorí vo svojom Liste Rimanom (8, 15 – 17):

Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba, Otče!“ Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti. Ale ak sme deti, sme aj dedičia: Boží dedičia a Kristovi spoludedičia; pravda, ak s ním trpíme, aby sme s ním boli aj oslávení.

Ako adoptovaní Boží synovia a dcéry sa stávame Kristovými spoludedičmi. Vďaka tomuto Božiemu synovstvu je možné i naše zbožštenie. Túto myšlienku súhrnným spôsobom podáva Katechizmus a cituje pritom Sväté písmo (2 Pt), svätého Ireneja, svätého Atanáza a svätého Tomáša Akvinského:

Slovo sa stalo telom, aby nás urobilo „účastnými na Božej prirodzenosti“: „Preto sa Božie Slovo stalo človekom a Boží Syn sa stal Synom človeka, aby sa človek spojil s Božím Slovom a dostal adoptívne synovstvo a tak sa stal Božím synom.“ „Lebo on sa stal človekom, aby sme sa my stali bohmi.“ „Keďže jednorodený Boží Syn chcel, aby sme mali účasť na jeho božstve, prijal našu prirodzenosť, stal sa človekom, aby ľudí urobil bohmi.“ (KKC 460)

A keď to vztiahneme na Jozefa, mesiášsky kráľovský úrad v dávidovskej línii dostáva Ježiš práve prostredníctvom adopcie. Jasne to ukazuje Ježišov rodokmeň uvedený na začiatku Matúšovho evanjelia: Ježiš sa považuje za Mesiáša, Dávidovho syna, prostredníctvom Jozefa.

A ešte posledná vec k Jozefovmu otcovstvu. Jeho otcovstvo nám ukazuje čosi podstatné aj o povahe samotného manželstva: že plodivý cieľ manželstva presahuje samotné plodenie detí a obsahuje aj ich výchovu a vzdelávanie.

Jozefova úloha ako otca siahala až do konca jeho dní. Staral sa o Máriu a dieťa. Viedol ich do Egypta, aby ušli pred Herodesovým hnevom. A po tom, ako rodičia našli mladého Ježiša po troch dňoch v chráme, vrátil sa do Nazareta a bol im poslušný. „A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí.“ (Lk 2, 52) V určitom momente Jozef naučil Ježiša svoje remeslo, tesárstvo.

Ide o to, že Jozef bol spolu s Máriou zodpovedný za Ježišovu výchovu a vzdelanie. Jozef bol určite zodpovedný za ochranu Svätej rodiny. No mal aj väčšiu úlohu, než len byť strážcom. Aj keď bol Ježiš Bohom, od Jozefa sa učil, rástol pod jeho opaterou a bol mu poslušný.

Jozef teda síce nebol Ježišovým prirodzeným otcom, no i tak predstavuje vzor každého ľudského otcovstva. A Jozefovo skutočné otcovstvo Ježiš svojou poslušnosťou ľudskému otcovi povýšil a potvrdil. Všetkým otcom – prirodzeným, adoptívnym aj duchovným – Jozef pripomína dôstojnosť a veľkosť ich povolania.

V týchto dňoch, keď Cirkev aj celý svet s nádejou hľadia na Rím pri voľbe nového pápeža, nového Svätého Otca, Jozef nám mlčky, ale mocne pripomína zodpovednosť otcov starať sa o tých, ktorí im musia byť poslušní.

Svätý Jozef, patrón celej Cirkvi, oroduj za nás!

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Stephen P. White je výkonný riaditeľ Katolíckeho projektu na Americkej Katolíckej univerzite a akademický pracovník Katolíckych štúdií v Centre pre etiku a verejnú politiku.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.