„Ako to tí ľudia vlastne robia?“ spýtala sa. „Ako sa s tým vyrovnávajú tí, čo neveria v Boha?“ Moja priateľka sa hlásila na magisterské štúdium na rôznych školách. „Tieto rozhodnutia sú v rukách ľudí, ktorých nepoznám a ktorí nepoznajú mňa. Ale ovplyvnia ma po zvyšok života – s kým sa stretnem, koho si vezmem, moje deti, moju kariéru. Keby človek neveril, že nad týmto všetkým bdie prozreteľný Boh,“ zvolala, „bolo by to úplne deprimujúce.“

Viem, o čom hovorí. Veľmi veľa vecí v živote nemáme pod kontrolou. Je však aj ešte deprimujúcejšia skutočnosť. Ťaží ma hriech. Nikoho by to nemalo prekvapovať, najmä nie ľudí, ktorí ma poznajú. Nerobím si tu verejnú spoveď (aj keď mi to pripomína, že by som na spoveď asi mal ísť). Jasné, že som akože nezabil milióny ľudí ani nič podobné. To však nie je vysoká latka a ja by som si ju rád nastavil vyššie.

Povedzme len, že ak biblická miera stanovuje mať odpustené sedemkrát sedemdesiatsedemkrát, vyčerpal som si ju už dávno. A keby ste ma konfrontovali s nejakým strašným hriechom a spýtali sa: „Chceš povedať, že ti to nikdy ani len nenapadlo?“ pravdepodobne by som nedokázal povedať nie – aspoň bez toho, aby som spáchal ďalší hriech.

Na spovedi je čosi úžasné, ale aj deprimujúce, keď sa človek týždeň čo týždeň spovedá dookola z tých istých hriechov. Nehovorím, že Božia milosť nespôsobila určité zlepšenie. Ale bojovať s hriechom je tak trochu ako hrať známu hru, pri ktorej bijete kladivom krtkov vynárajúcich sa z dier. Jeden hriech zrazíte a inde sa vynorí iný. Kde si sa tu ty vzal?

Keď ľudia povedia „Si hrozný človek“ alebo „Si hlúpy ignorant“, môžem na to odpovedať iba: „Ój, ani neviete ako!“ A, úprimne povedané, ani ja neviem ako. C. S. Lewis má pravdu, keď upozorňuje, že hriech človeka zaslepuje pred jeho vlastnou hriešnosťou. Keď svätí hovoria: „Som hriešnik,“ nie je to iba o tom, že sa snažia byť pokorní. Iba svätí majú dostatočne čistú dušu a jasný pohľad, aby svoju hriešnosť videli v celom jej rozsahu. Lebo my ostatní, keď sa riadime povzbudením „Poznaj sám seba“, väčšinou akoby pozeráme do tmavej priepasti. Možno v nej kde-tu bliká nejaká sviečka, ale vieme, že tam dolu žije niekoľko hnusných démonov, a radšej by sme sa im nestavali do cesty, nieto s nimi ešte bojovali.

Vzhľadom na túto neutešenú realitu mi padne zaťažko počúvať: „Akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám,“ alebo že mám „odpúšťať, ako bolo odpustené mne“. Nielenže hreším a chcem odpustenie, ale ani „neodpúšťam tak, ako bolo odpustené mne“ (čo, ako som uznal, výrazne presahuje počet sedemkrát sedemdesiatsedem). Takže je to zase ďalší hriech. Je to ako pozerať sa na jedno z tých digitálnych počítadiel, ktoré ukazujú výšku federálneho dlhu. Ide to ustavične hore. Preto úplne nerozumiem ľuďom, ktorí s radosťou odsudzujú iných a potom to nazývajú „láskou“.

Z tohto dôvodu mám, podobne ako moja priateľka, obavy o ľudí, ktorí neveria v milujúceho Boha, lebo on nám nielen odpúšťa, ale nám aj zosiela milosť, aby sme boli lepší: „Ako to vlastne robia? Ako sa vyrovnávajú s tým, že vo svete i v našich srdciach je toľko zla? Čo uľahčí bremeno hriechu? Čo im dáva nádej zoči-voči smrti?

Žijeme v kultúre, ktorá je, zdá sa, z nejakého dôvodu presvedčená, že viera v kresťanského Boha je „záťaž“, ktorej sa treba vyhnúť. Je to zvláštne. Človek by si myslel, že väčšou záťažou je viera vo vesmír bez zmyslu, morálneho obsahu a hraníc či pravého odpustenia. Kresťanský Boh nám aspoň dáva morálnu normu, ktorá nás vedie, aj prostriedok odpustenia, keď zlyháme.

Keby som si myslel, že vstup do Katolíckej cirkvi je verejným vyhlásením bezhriešnosti, nikdy by som do nej nevstúpil. Beriem to však tak, že vstup do Katolíckej cirkvi je verejným vyhlásením „Som hriešnik a potrebujem Božie odpustenie a milosť“, a tak do nej idem rád.

V tom istom duchu čakám v rade na spoveď, a hoci sa hanbím, že som znovu tam, hľadím na ostatných v rade, ktorí mi pripomínajú: „Nie som sám. Aj títo ľudia sú určite hriešnici, inak by tu neboli, aby vyznávali svoje hriechy.“ Všetci tam ticho stojíme, pomaly sa posúvame v rade dopredu, dôverujeme Bohu, že nám odpustí, a dúfame, že táto sviatosť by nám mohla premeniť srdce, ktoré sa javí studené ako kameň a spája sa so slabým kusom žiadostivého a srdnatého mäsa.

A keď sa konečne dostaneme na spoveď, musíme, ako píše T. S. Eliot, „odložiť / rozum a úvahy“ a uvedomiť si:

Nie si tu nato, aby si si overoval,
poučil sa, uspokojil zvedavosť
či podal správu. Si tu nato, aby si si kľakol
tu, kde modlitba má silu.

Nádej pre mňa prichádza vtedy, keď si spomeniem na modlitbu Thomasa Mertona:

Pane, Bože môj,
netuším, kam idem,
nevidím cestu, ktorá je predo mnou,
nedokážem ani s istotou vedieť, kde sa skončí,
a vlastne nepoznám ani seba,
a keď si myslím, že plním tvoju vôľu,
neznamená to, že je to naozaj tak.
Verím však, že sa ti skutočne páči
už túžba páčiť sa ti.
A dúfam, že túto túžbu mám pri všetkom, čo robím.
Dúfam, že bez tejto túžby neurobím nikdy nič.
A viem, že keď to budem robiť, budeš ma viesť po správnej ceste,
aj keď o tom nebudem mať tušenia.
Preto ti budem vždy dôverovať,
aj keď sa bude zdať, že som stratený a v tôni smrti.
Nebudem sa báť, lebo si vždy so mnou
a nikdy ma neopustíš, aby som svojim hrozbám čelil sám.

Randall Smith je profesor teológie na Univerzite Sv. Tomáša v texaskom Houstone. Jeho najnovšia kniha je From Here to Eternity: Reflections on Death, Immortality, and the Resurrection of the Body (Odtiaľto do večnosti. Úvahy o smrti, nesmrteľnosti a vzkriesení tela).

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.