Blahoslavená Zdenka Na svätorečenie rehoľníčky z Oravy chýba ešte uznanie zázraku. Ctia si ju v Číne aj na Filipínach

Sestra Zdenka, vlastným menom Cecília, patrila do Kongregácia milosrdných sestier Svätého kríža, ktoré sú známe aj ako krížové sestry. 

Ak by sa podarilo úspešne zavŕšiť proces jej svätorečenia, bola by prvou rehoľníčkou tejto kongregácie, ktorú by cirkev vyhlásila za svätú. 

Okrem Zdenky majú krížové sestry blahorečenú aj zakladateľku Máriu Teréziu Schererovú a nemeckú rehoľníčku Ulriku Nischovú. Z tejto trojice je Zdenka jediná, pri ktorej prebieha aj proces svätorečenia.

Prečo proces svätorečenia trvá tak dlho?

V trnavskom kláštore krížových sestier nás víta bývalá provinciálka Dominika Galeštoková, ktorá viedla rehoľu v čase, keď prebiehal proces a aj samotné blahorečenie Zdenky. Spolusestry sestry Dominiky nám s úsmevom potvrdzujú, že ona vie toho o Zdenke azda najviac.

Hneď na úvod sa pýtame sestry Dominiky, prečo proces svätorečenia trvá tak dlho, keď blahorečenie išlo veľmi rýchlo, trvalo len asi tri roky. Navyše už pred niekoľkými rokmi sa v niektorých cirkevných kuloároch hovorilo, že svätorečenie je na spadnutie.

Všetko momentálne stojí na údajnom zázraku, či ho cirkev a lekári uznajú alebo nie. Totiž aby v Katolíckej cirkvi mohol byť niekto vyhlásený za svätého, potrebný je zázrak vykonaný na jeho príhovor. Pri procese blahorečenia, ak ide o mučeníka, sa zázrak nevyžaduje, čo bol aj prípad sestry Zdenky. 

„Áno, je problém so zázrakom,“ priznáva sestra Dominika.

Zázrak, ktorý je aktuálne zdokumentovaný v procese svätorečenia, sa udial v americkom meste Denver. Asi 50-ročnému pánovi, ktorý nebol katolíkom, diagnostikovali rakovinu pankreasu a lekári ho poslali domov s hadičkami prakticky zomrieť.

Jeho manželka bola učiteľkou v škole, kde mala kolegyňu, ktorá bola vzdialenou príbuznou sestry Zdenky. Jej štyria súrodenci totiž odišli za „veľkú mláku“ a ich potomkovia žijú v Amerike dodnes. Na podnet Zdenkinej príbuznej sa teda začali učiteľky modliť za zdravie tohto muža.

Kaplnka krížových sestier v provinciálnom dome v Trnave. Na stene visia portréty troch blahoslavených sestier z tejto kongregácie. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Keď muž prišiel domov, všetky hadičky si z tela povyťahoval s tým, že už nechce žiť. Vtom dostal chuť do jedla, pomaly zosilnel a vrátil sa k plnohodnotnému životu. Dokonca šiel na Kamčatku loviť ryby. 

Pri jednej kontrole pod narkózou však dostal embóliu a zomrel. No pri pitve sa potvrdilo, že z rakoviny sa vyliečil, v jeho tele nebolo ani stopy po tejto chorobe.

Problémom je, že tento muž zomrel tri roky po uzdravení z rakoviny, aj keď na inú diagnózu.

Postulátor svätorečenia minorita Lucián Bogucki však verí, že zázrak z USA cirkev uzná. „Dokumenty k zázraku prišli do Ríma v roku 2014, takže to je už záležitosť vyše desiatich rokov.“ 

Pri svätorečení musí postulátor dokázať pred Dikastériom pre kauzy svätých, že skutočne ide o zázrak. Na otázku, či je bežné, že zázrak sa dokazuje tak dlho, Bogucki odpovedá, že „často aj dlhšie“. Hovorí, že z jeho strany je všetko zdokumentované a v máji tohto roka dostali lekári zaangažovaní do procesu brožúru, kde sú všetky informácie a správy týkajúce sa zatiaľ údajného zázračného uzdravenia.

„Zo svojej strany som urobil všetko, čo som mal urobiť, a čakám na odpoveď dikastéria, ktorá, verím, na jeseň príde,“ hovorí postulátor.  

Teraz je teda rozhodnutie na lekároch, ktorí na základe medicínskych poznatkov posúdia, či išlo o zázračné uzdravenie alebo nie.

Relikviár sestry Zdenky pod oltárom v kláštornej kaplnke v Trnave. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Postulátor svätorečenia verí, že cirkev napriek tomu, že uzdravený pán zomrel, zázrak uzná. „Počas pitvy nenašli žiadne znaky rakovinového ochorenia. Je problém, že ten človek nežije, ale zomrel na inú chorobu. Zomrieť by však mohol aj na následky autonehody alebo niečoho podobného.“ 

Ak sa lekári zhodnú, že ide o zázrak, potom o svätorečení ešte hlasujú kardináli a konečné slovo má napokon samotný pápež. „Ja cítim, že to bude dobré,“ dodáva s úsmevom Lucián Bogucki.

Ak by sa dvaja lekári, ktorí zázrak študujú, nezhodli, že ide o nevysvetliteľné uzdravenie, rozhodovalo by potom konzílium desiatich lekárov. Ak by to neprešlo ani tam, postulátor by musel hľadať nové dôkazy, prípadne zdokumentovať inú zázračnú udalosť na príhovor sestry Zdenky.

K Zdenke sa modlia bezdetní manželia aj chorí

Sestra Dominika nám v Trnave ochotne porozprávala aj o ďalších zázrakoch, ktoré im prišli vo forme svedectiev. Mnohé milosti sú anonymne zaznamenané aj v pútnických knihách v Podunajských Biskupiciach a v rodnej Krivej.

Sestra v ruke drží list, ktorý prišiel od Prešova a v ktorom je opísané uzdravenie 17-ročného mladíka. Ten mal po ťažkej nehode na motorke veľmi zlé prognózy. Lekári vraveli, že ak prežije, tak len s ťažkými následkami, a že by bolo pre neho lepšie, ak by zomrel.

Rodina chlapca sa začala modliť novénu k Zdenke, ktorú skončili 23. septembra, keď má meniny. V ten deň sa mladík prebral. Po druhom deviatniku ho preložili na bežné oddelenie a aj napriek zlým prognózam sa vyliečil.

Sestry pri modlitbe. Foto: Postoj/Andrej Lojan

„Posledný deň druhého deviatnika 5. 10. ho prepustili z nemocnice domov, podstúpil viacero rehabilitácií a 15. 10., mesiac po nehode, mal 18 rokov. Dnes sa opäť zúčastňuje na vyučovaní a funguje ako bežný človek bez obmedzení, jeho liečba sa pomaly ukončuje. 

Vzhľadom na okolnosti, ktoré sa diali v priebehu modlitieb deviatnika, a súčasne negatívne prognózy lekárov pripisujeme jeho uzdravenie bl. Zdenke a radi by sme toto svedectvo posunuli na jej svätorečenie,“ cituje z listu, kde je podpísaný brat uzdraveného chlapca. Tento prípad sa stal len pred pár rokmi.

K Zdenke sa utiekajú aj bezdetní manželia. Rehoľníčky majú viacero fotografií detí, ktoré sa narodili údajne na jej príhovor. Všetko sa to začalo krátko po blahorečení, keď sa v Podunajských Biskupiciach k Zdenke začal modliť manželský pár o dar dieťaťa. Prosby manželov boli vyslyšané a syna pokrstili menom Zdenko.

Neskôr na tento úmysel sestry napísali aj modlitbu. K blahoslavenej Zdenke sa utiekajú aj chorí, onkologickí pacienti či väzni. Jej relikvia je vo viacerých väzenských kaplnkách a v Bratislave je aj väzenská farnosť zasvätená tejto mučeníčke.

Kongregácia má k dispozícii aj ďalšie svedectvá, podľa ktorých sa ľudia na príhovor blahoslavenej dostali z rôznych závislostí a z alkoholizmu.

O relikviu Zdenky požiadal aj biskup v Číne, veľmi radi ju majú Filipínci 

Úcta k sestre Zdenke sa za vyše dvadsať rokov od jej blahorečenia rozšírila do celého sveta.

Na Slovensku sú relikvie sestry Zdenky, ktoré posielajú práve rehoľníčky z Trnavy z relikvie pod oltárom v kláštornej kaplnke, už v 172 farnostiach, 19 komunitách krížových sestier, 24 iných rehoľných domoch a 27 kaplnkách.

Navyše jej relikvie sú aj v 15 európskych krajinách na 86 miestach a v 16 krajinách mimo Európy. V Európe ich je najviac v Taliansku a Poľsku, kde sú na 18 miestach.

Mimo Európy je Zdenka najpopulárnejšia pravdepodobne na Filipínach, kde je jej relikvia už na 14 miestach. Filipínci sa o slovenskej mučeníčke dozvedeli z internetu. Silné je jej posolstvo odpustenia a obety za kňazov.

Boli sme v rodisku nového blahoslavenéhoŽivot Jána Havlíka nebol bombastický a z ľudského pohľadu bol neúspešný. Prečo bude blahorečený?

Pavol Hudák

Krížové sestry dostali dokonca žiadosť o relikviu od biskupa z Číny, ktorý sa o Zdenke dozvedel počas liečenia vo Vietname. Keďže relikvie sa poštou nesmú posielať, aby sa nestratili, z Trnavy biskupovi poslali aspoň obrázok so zaliatym kúskom látky zo Zdenkinho habitu. 

Biskup sľúbil, že v diecéze postaví Zdenke kaplnku, a relikvia, ktorá je pre neho pripravená, mu bude doručená cez taliansku rehoľníčku, ktorá ide do Vietnamu.

Zdenkine relikvie sú aj vo Vietname, na Kube, v USA alebo Rusku. Aj keď Zdenka pochádza z Oravy, práve v Trnave je najviac miest spätých s jej rehoľným životom, ktorý v tomto meste začala a aj skončila.

Žiaľ, jej rodný dom v Krivej už nestojí, vyhorel v 50. rokoch. V blízkosti však stojí pamätník, ktorý ju pripomína.

Pamätník sestry Zdenky v Krivej. Foto: Postoj/Imrich Gazda

Pár rokov po jej smrti preniesli telo z Trnavy do Bratislavy

Sestra Dominika nás berie aj na Kopánku, ktorá je časťou Trnavy, kde majú sestry druhý dom a aj materskú škôlku. V tejto budove Zdenka bývala asi dva týždne po prepustení z väzenia.

Dom patril Lucii Galisovej, ktorá pochádzala z Ústia nad Oravou, z obce, ktorú zatopila Oravská priehrada. Týmto ľuďom vtedy štát postavil domy v Trnave na Kopánke a presťahoval ich tam. Medzi nimi aj spomínanú Luciu Galisovú.

Práve ona bola spojkou medzi Zdenkou a vonkajším svetom, keď bola vo väzení. Keď sestru Zdenku vo vážnom stave prepustili z nemocnice, potrebovala získať trvalý pobyt, aby sa dostala do nemocnice. Prichýlila ju spomínaná žena.

Rehoľníčky nám ukázali aj izbu, kde dva týždne rehoľná sestra ležala, v dome je aj obraz, ktorý mala nad posteľou.

Dom na Kopánke, kde sestra Zdenka strávila dva týždne po prepustení z väzenia. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Obraz, ktorý mala nad posteľou sestra Zdenka. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Neskôr aj Lucia vstúpila do rehole a dom darovala sestrám, ktoré tam pristavili budovu pre škôlku. V čase normalizácie však o dom aj škôlku prišli a vrátili im ho až po páde totality.

Z domu, kde strávila Zdenka prvé dni na slobode, ideme do areálu trnavskej nemocnice, kam smerovali aj jej ďalšie kroky. 

Sestra Dominika nás berie do nemocničnej kaplnky. Pred vchodom do malého kostolíka sa dá do reči so staršou paňou. Keď tá zistí, že ideme po stopách Zdenky, prezradí, že ju ako sedemročná videla ležať v nemocnici. 

Jej strýko aj teta v tom čase pracovali v nemocnici a ona, keď počula, že tam leží nejaká sestrička, chcela ju vidieť. Ako zvedavé dieťa tak nakukla do izby. Pani, ktorá sa nepredstaví, hovorí, že si pamätá závoj a jej tvár. Až neskôr si uvedomila, koho tam vlastne videla.

Prvé dni Zdenka, zničená po ťažkom žalári, ležala na očnej klinike, a až keď sa dusila, previezli ju na onkológiu, kde zomrela. Túto udalosť pripomína pamätná tabuľa na budove, kde je dnes administratívna časť nemocnice.

Kaplnka v nemocnici v Trnave. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Budova nemocnice, kde zomrela sestra Zdenka. V roku 1955 to bolo onkologické oddelenie. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Z nemocnice sa presúvame na miesto jej posledného odpočinku, kde je dnes mestský park. O tom, že tam bola Zdenka pochovaná, informuje len tabuľa, ktorú osadilo mesto krátko po blahorečení.

Cintorín bol v roku 1978, teda 23 rokov po jej smrti, zrušený a jedenásť pochovaných sestier presunuli do spoločného hrobu v Podunajských Biskupiciach. 

Na tele blahoslavenej bol v tom čase ešte zachovaný habit, vlasy a hrebienok vo vlasoch. Ten sa našiel aj v roku 2003, keď pred blahorečením jej telo znova exhumovali zo spoločného hrobu. Ktoré ostatky patria blahoslavenej, určili experti.

A prečo sa slávi sviatok blahoslavenej Zdenky 30. júla, keď zomrela 31. júla a narodila sa 24. decembra? „Keď sme hľadali vhodný dátum jej sviatku, tak 31. júla je sviatok sv. Ignáca z Loyoly, zakladateľa jezuitov, 1. augusta je zasa spomienka na sv. Alfonza, zakladateľa redemptoristov. Ani na Štedrý deň by nebolo vhodné dávať jej sviatok, tak sa napokon vybral 30. júl,“ vysvetľuje Dominika Galeštoková.

V minulosti bola považovaná za neposlušnú

Dnes je síce sestra Zdenka na oltári, ale kedysi ju dávali za príklad neposlušnej sestry. Bolo to spôsobené aj atmosférou 50. rokov. „Sestrám zobrali provinciálny dom v Biskupiciach, vyviezli ich na polia a do tovární. Sestry nechali ešte v nemocniciach, lebo nemali náhradu.“

Len v trnavskej nemocnici pracovalo v tom čase 150 krížových sestier a na Slovensku ich bolo okolo šesťsto.

Sestry nepracovali len ako zdravotné sestry, ale boli aj v kuchyni či na iných pozíciách. Sestrám v tom období zdôrazňovali, aby sa do ničoho nemiešali, ale robili si ticho svoju robotu.

Viaceré sestry po nástupe komunizmu tajne pomáhali kňazom, napríklad do Justičného paláca v Bratislave posielali hostie a víno cez spriaznených bachárov, ktorým verili. Niekedy im posielali aj jedlo.

Keď ich pozatvárali, vraveli im, že je to preto, lebo boli rovnako neposlušné ako sestra Zdenka. 

„Salezián don Paulíny nám však po páde totality zdôrazňoval, že to, čo urobila Zdenka, bol hrdinský čin, nebola to neposlušnosť, ale nadposlušnosť,“ hovorí sestra Dominika, ktorá počula prvýkrát o Zdenke, keď v roku 1990 prišla do Cerovej, kde taktiež pôsobili krížové sestry.

Pamätná tabuľa na bývalom cintoríne v Trnave, kde bola Zdenka pochovaná. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Park v Trnave, kde bol v minulosti cintorín a kde bola pochovaná aj sestra Zdenka. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Aj keď mučeníctvo za vieru je veľká vec, pýtam sa našej sprievodkyne, či aj život Zdenky bol svätý. Odpoveďou je podľa nej rehoľníčkin zápisník. „Zázračne sa uchoval, niekto ho poslal s jej vecami do Krivej, kde ho prevzal Vincent Pazúrik, manžel Zdenkinej sestry.“

V ňom boli hlboké myšlienky a veľa duchovného bohatstva. „Bola plná dôvery, bola to taká škola svätej Terezky: dôvera, vernosť, sila odpustenia... Mala vnútorný a blízky vzťah s Ježišom. Jej vianočný list bratovi Cyrilovi je skvostom. Sestry hovorili, že bola obetavá, komunikatívna, radostná, usmievavá, rada pomáhala.“

A prečo potrebujeme blahorečenie ešte potvrdiť svätorečením? „Z cirkevnoprávneho hľadiska je blahorečenie uznanie, že konkrétna osoba prebýva v nebi. Ale nie je to ešte ex cathedra, to je až svätorečenie,“ vysvetľuje postulátor Lucián Bogucki. Pri svätorečení sa pápež vyjadruje ako autorita, využíva moc učiteľského úradu. 

Blahorečenie je vždy viazané na úctu svätca na konkrétne miesto, oblasť či skupinu ľudí. Úcta k blahoslavenej Zdenke je tak viazaná na Slovensko, najmä na Bratislavskú arcidiecézu a krížové sestry. No pri svätorečení sa už osoba zapisuje do všeobecného kalendára celej cirkvi.

Krátky životopis blahoslavenej Zdenky

Sestra Zdenka, rodným menom Cecília Schelingová, sa narodila okolo polnoci medzi 24. a 25. decembrom 1916 v Krivej na Orave. V rokoch 1922 – 1930 navštevovala osemročnú ľudovú školu v rodnej dedine. Šiesteho júla 1931 nastúpila ako kandidátka do Kongregácie milosrdných sestier Svätého kríža v Podunajských Biskupiciach. Tam po rokoch formácie zložila 30. januára 1937 prvé rehoľné sľuby.

Následne začala pracovať na internom oddelení na röntgene v Štátnej nemocnici v Bratislave. V r. 1941 – 1942 pracovala ako ošetrovateľka v Krajskej nemocnici v Humennom. Od roku 1942 do 29. februára 1952 pracovala v Štátnej nemocnici v Bratislave na Miczkiewiczovej ulici ako laborantka. V tomto období – 28. januára 1943 – zložila večné sľuby.

Po politickej zmene v roku 1948 komunistická strana v bývalom Československu začala otvorené prenasledovanie cirkvi. Mnohí veriaci boli diskriminovaní pre svoju vieru, biskupi a kňazi prenasledovaní a väznení, rehoľné kongregácie zlikvidované a ich členovia poslaní na nútené práce. Sestra Zdenka si uvedomovala potrebu brániť cirkev.

Jej postoje vyjadrovali vnútornú ochotu priniesť aj veľké obety pre trpiacu cirkev. Dvakrát sa podieľala na príprave úteku väznených katolíckych kňazov.

Predpoludním 29. februára 1952 Štátna bezpečnosť zatkla sestru Zdenku. Držali ju vo vyšetrovacej väzbe v Justičnom paláci v Bratislave a tam podrobili vyšetrovaniu, ktoré bolo spojené s bezohľadným mučením. Sedemnásteho júna 1952 bola odsúdená za údajnú velezradu na 12 rokov straty slobody a 10 rokov straty občianskych práv.

Väznená bola v Rimavskej Sobote, Pardubiciach, Brne, vo väzenskej nemocnici v Prahe na Pankráci, kde sa stretla s pani Helenou Wildeovou-Kordovou, ktorej jedinej zverila dôležité podrobnosti, predovšetkým o utrpení vo vyšetrovacej väzbe. Svedectvo pani Heleny Wildeovej-Kordovej sa stalo známym až po 40 rokoch, po jej príchode na Slovensko 27. septembra 1994.

Z Prahy bola sestra Zdenka 16. apríla 1955 ako ťažko chorá prepustená z väzenia a prijatá do nemocničného ošetrenia v Trnave.

Zomrela zaopatrená sviatosťami 31. júla 1955 o 7.45 hod. v trnavskej nemocnici na onkologickom oddelení. Dožila sa necelých 39 rokov.

Šiesteho apríla 1970 Krajský súd v Bratislave oslobodil sestru Zdenku – Cecíliu Schelingovú – od žaloby pre trestný čin velezrady. Osemnásteho novembra 1970 Najvyšší súd SSR zrušil rozsudok v celom rozsahu a tým umožnil úplnú občianskoprávnu rehabilitáciu sestry Zdenky.

Osemnásteho septembra 2000 bol arcibiskupom Jánom Sokolom v Trnave otvorený diecézny proces blahorečenia sestry Zdenky. Šestnásteho júna 2003 bola druhá exhumácia jej pozostatkov. Siedmeho júla 2003 sa ukončila rímska fáza procesu blahorečenia, keď Svätý Otec Ján Pavol II. potvrdil blahorečenie sestry Zdenky Schelingovej. 

Štrnásteho septembra 2003 na sviatok Povýšenia Svätého kríža dostalo Slovensko prvú blahoslavenú – rehoľnú sestru z Kongregácie milosrdných sestier Svätého kríža – sestru Zdenku.

Jedenásteho marca 2014 boli v Ríme prijaté dokumenty pre rímsku fázu svätorečenia sestry Zdenky ako zástupkyne všetkých mučeníkov komunistického režimu v našej vlasti. 

Zdroj: zdenka.sk