„Väčšina z vás je príliš mladá, aby si to pamätala, ale ateisti 80. a 90. rokov veľmi neriešili, v čo verili iní ľudia,“ začína kresťanský filozof a youtuber David Wood svoju videoesej o budúcnosti ateizmu.

Tvrdí, že západný svet z jeho tolerantného spánku prebudili najmä teroristické útoky ako ten na Dvojičky. S výkrikmi „Boh je veľký“ hasli tisícky životov.

V tomto ovzduší začali noví ateisti hlásať svoje evanjelium o zhubnosti akéhokoľvek náboženstva a spásonosnej sile vedeckého ateizmu, sekularizmu a humanizmu. Tvrdili, že keby sa každý stal ateistom, svet by bol lepší.

Okrem toho sa rozšíril internet a sociálne médiá, ktoré umožnili „používanie určitých manipulačných taktík na globálnej úrovni“.

Ateisti robili podľa Wooda nábor do svojich radov štýlom „pridaj sa k tejto skupine a budeš lepší ako všetci ostatní“. Na rozdiel od „religiotardov“ (kombinácia slov náboženstvo a retard) sú neverci inteligentnými prívržencami vedy. Veriaci si preto zaslúžili výsmech (ako na to vyzýval aj sám Dawkins).

Nový ateizmus na vrchol vyniesol špecifický zeitgeist. Dnes, keď sa duch súčasnosti zmenil, počuť vľúdne vyjadrenia o kresťanstve aj od jeho zaprisahaných nepriateľov.

Najvýraznejším predstaviteľom tohto prúdu je oxfordský evolučný biológ Richard Dawkins. Sám zosobňuje silné aj slabé stránky Nového ateizmu.

A jeho – aj keď mierny, no predtým nemysliteľný – názorový posun ukazuje, že v západnom príbehu viery a sekularizácie ešte zďaleka nepadlo posledné slovo.

Videoesej filozofa Davida Wooda o budúcnosti ateizmu

Boží blud

Kritika z pier nových ateistov bola často povrchná, no chytľavá, čo možno sčasti vysvetľuje, prečo sa im darilo na mladom internete. Na sociálnych sieťach dodnes kolujú citáty, parafrázy či myšlienky, ktoré majú pôvod v dielach členov tohto hnutia.

Vrcholným počinom bola Dawkinsova kniha The God Delusion (Boží blud) z roku 2006. Jej zástancovia ju používali ako kladivo na kresťanskú poveru.

Dawkins sa v nej hlási k názoru spisovateľa a filozofa Roberta Pirsiga, že „keď jedna osoba trpí bludom, nazýva sa to šialenstvo, keď bludom trpí mnoho ľudí, nazýva sa to náboženstvo“.

Snaží sa obhájiť „všeobecnú teóriu náboženstva ako náhodného vedľajšieho produktu – chybné fungovanie niečoho užitočného“. Zo spoločenského hľadiska viera „nepochybne predstavuje rozdeľujúcu silu“ a Boha starej zmluvy opisuje ako „najnepríjemnejšiu postavu zo všetkých diel literárnej fikcie“.

Náboženskú výchovu prirovnáva k indoktrinácii či mentálnemu zneužívaniu.

Kniha sa končí tvrdením, že náboženstvo síce poskytuje útechu, ale aj v tomto majú sekulárne alternatívy navrch. To, čo ponúka veda a filozofia, je oveľa lepšie ako ilúzia viery, ktorá odvádza od pravdivého poznania.

Filozof Dawkins

Dawkins bežne vysmieval pokusy filozofov či teológov vyvrátiť evolučnú teóriu. A právom – fušovali do oblasti, ktorej dostatočne nerozumeli, z čoho vznikali trápne omyly. Ale Dawkins sa dopustil rovnakej chyby.

V Božom blude vyvracal a kritizoval náboženstvo na pôde všemožných disciplín. Ale ako biológ bez sociologického, politologického, filozofického či teologického vzdelania sa vydal do vôd, v ktorých nebol doma.

„Boží blud vo mne vyvoláva hanbu za to, že som ateistom,“ napísal filozof vedy Michael Ruse. Dawkins by podľa neho „neprešiel ani úvodným kurzom filozofie alebo náboženstva“, pretože „pyšne kritizuje to, o čom nič nevie“.

Podobne to zhrnul aj český kňaz a filozof Tomáš Halík: „Vážim si Dawkinsov prínos pre vedu, pokiaľ bol vedcom, ale nemôžem brať vážne jeho pseudofilozofiu, keď sa stal ideológom. Keď po tom, čo vysmial biblickú Knihu Genezis, dostal od rabína Sacksa otázku, či prečítal aspoň jednu knihu z rozsiahlej odbornej teologickej literatúry o spôsoboch interpretácie Biblie, ukázalo sa, že nepozná ani jednu.“

„Vysmievať sa náboženstvu a nepoznať súčasné náboženské myslenie je rovnako nesprávne, ako keby sme chceli diskreditovať vedu poukazovaním na chyby a naivitu raných moderných prírodovedcov,“ uzatvára Halík.

Viacerí filozofi ukázali, že „ústredný argument“ tejto knihy, na ktorý bol jej autor zvlášť hrdý, nestojí za nič.

Smrť kritikom a odpadlíkomOnline priestor ovládli moslimskí tradicionalisti a extrémisti

Juraj Valach

Dawkins tvrdí, že Boh, ktorý by vysvetľoval náš zložitý a komplexný vesmír, by sám musel byť ešte zložitejší, a teda by vyžadoval vysvetlenie. Ak chceme vysvetliť jednu nepravdepodobnú zložitosť (náš usporiadaný vesmír umožňujúci život) inou nepravdepodobnou zložitosťou (všemocný a vševediaci Boh), nevysvetľujeme nič, iba zvyšujeme nepravdepodobnosť.

Ak existuje dizajnér, kto nadizajnoval jeho? pýta sa Dawkins. Naproti tomu má darwinizmus pekne vysvetľovať, ako komplexita vzniká z jednoduchosti.

Tento argument má ukázať, „prečo Boh takmer určite neexistuje“, ako sa nazýva jedna z kapitol.

Slávny kresťanský filozof William Lane Craig tvrdí, že ide o „logicky zjavne neplatný argument“. Vyčíta mu viacero filozofických prešľapov, tu však spomenieme len jeden.

Ak je Boh nemateriálna netelesná myseľ bez častí, bez kompozície, je z pohľadu nášho vesmíru oveľa jednoduchšou entitou než to najprimitívnejšie hmotné súcno.

„Dawkinsa mätie to, že zatiaľ čo idey v mysli môžu byť veľmi komplexné, myseľ samotná je jednoduchá entita,“ myslí si Craig.

Kritizovať niečo bez toho, aby to sme to brali vážne, môže mať úspech len vtedy, keď to neberú vážne ani naši čitatelia. A tak Boží blud zostáva dielom neznalého kazateľa pre neznalé publikum, ktoré o kresťanstvo aj tak už nemalo seriózny záujem.

Tendenčný Dawkins

Preto je škoda, že Dawkins s Craigom nikdy nediskutoval. Aj keď pozvánok dostal habadej, vždy ich odbil, výhovorky sa často menili.

„Budem rád debatovať s biskupom, arcibiskupom, kardinálom, pápežom. (...) Ale nie s ľuďmi, ktorí sa preslávili len ako profesionálni debatéri. Musia mať čosi viac. Na to nemám čas,“ vysvetlil raz.

Dawkins však viackrát debatoval s neklerickými oponentmi. A Craig je renomovaný akademický filozof, nepreslávil sa len ako „profesionálny debatér“.

Preto mnohí došli k tomu, na čo narážal už citovaný Halík. Dawkins chce kritizovať len karikatúru náboženstva, ktorú však prezentuje ako náboženstvo samotné.

V poslednom čase sa objavili náznaky, že podobne tendenčný môže byť aj v prezentácii svojej domovskej disciplíny – prírodnej vedy a zvlášť evolučnej biológie.

Vo svojom prvom bestselleri The Selfish Gene (Sebecký gén) spopularizoval génocentrický model evolúcie. Základnou myšlienkou tohto smeru je, že život sa vyvíja náhodnými mutáciami génov, z ktorých prirodzený, prípadne sexuálny výber umožní prežiť len tým najvhodnejším.

Rozhodujúcou jednotkou je v tomto prípade gén a – ako píše Dawkins – ľudia sú len „stroje na prežitie – robotické výtvory, prostriedky slepo naprogramované na uchovanie sebeckých molekúl známych ako gény“. Namiesto Boha nás „vytvorili gény, telo aj myseľ“, tvrdí Dawkins.

Pred pár rokmi sa stretol v diskusii s Denisom Nobleom, oxfordským biológom (zhodou okolností členom komisie, ktorá kedysi udelila Dawkinsovi doktorát).

Noble je jedných z hlavných predstaviteľov tzv. Tretieho smeru (Third Way) v evolučnej biológii. Jeho stúpenci upozorňujú na to, že najnovšie poznanie vyvracia náhodnú, génocentrickú ideu vývoja života.

Zjednodušene povedané: z výskumu vyplýva, že evolúcia nie je nezmyselnou náhodou, jednotlivé druhy nie sú len prostriedkom génov na ich nekonečné šírenie na výhradnom princípe náhodných mutácií a prirodzeného výberu. Namiesto toho organizmy prostredníctvom buniek kreatívne manipulujú so svojimi génmi podľa vlastných potrieb, čím „riadia svoju vlastnú evolúciu“. (Čitateľ sa o tom môže viac dozvedieť tu.)

Prekvapivý návrat vieryBude Západ opäť kresťanský?

Juraj Valach

Veda ako propagačný nástroj ateizmu

Dawkins však na Nobleove argumenty nemal žiadne odpovede.

Ako Noble tvrdí v rozhovore s britským novinárom Justinom Brierleym, génocentrická evolúcia mala silné dogmatické zastúpenie v akademických kruhoch, čo pokrivilo nielen vedecké poznanie, ale napríklad aj významne spomalilo výskum rakoviny.

Paradoxne tak Dawkins robil presne to, z čoho obviňoval kresťanov – lipnutím na svojej svätej pravde bránil rozvoju vedy a poznaniu pravdy o človeku.

Namieste je otázka, či on sám nie je uzavretý a či nelipne na určitom vysvetlení vedy, ktoré je hádam až účelové – cieľom je poprieť Boha a propagovať ateizmus.

Pokiaľ by vedecké poznanie tak jasne a ostro ukazovalo na nepravdepodobnosť jestvovania Najvyššieho, prečo by aj prominentnejší vedci ako sám Dawkins vyznávali Stvoriteľa? A nezriedka ich k viere priviedla práve ich vedecká práca.

Jedným z takýchto ľudí je Francis Collins, ktorý viedol medzinárodný Human Genome Project s cieľom zmapovať ľudský genóm. Collins okrem iného svojou expertízou pomohol priateľovi a zároveň Dawkinsovmu bratovi v ateistickej zbroji Christopherovi Hitchensovi, keď umieral na rakovinu.

Collins vo svojej knihe Jazyk Stvoriteľa: Obhajoba poctivého hľadania vedeckej pravdy a kresťanskej viery ukazuje, že kresťanstvo je s evolučnou vedou kompatibilné.

Dielo vyšlo v rovnakom roku ako Boží blud. O rok nato preto ako hosť podcastu Point of Inquiry Collins vysvetľoval, že „viera, ktorú Dawkins opisuje v knihe The God Delusion, nie je viera, ktorú poznám ja“.

Kampaň Richarda Dawkinsa v londýnskych uliciach v roku 2009 s nápisom Boh pravdepodobne neexistuje. Tak sa prestaňte strachovať a užívajte si život. Foto: humanists.uk

Sekulárna reforma

Dawkins neobjavil nový dôkaz Božej neexistencie, neformuloval nevyvrátiteľný sylogizmus o Božom blude. S argumentmi, ktoré používal, sa vyrovnal už Akvinský vo svojej Teologickej sume a po ňom dlhý rad kresťanských apologétov. Dokonca aj evolučná teória génocentrizmu, ktorá mala podporiť jeho nevieru, je, zdá sa, na ústupe.

Čo teda mal byť prínos Nového ateizmu?

Ako povedali už mnohí, nebol v ničom nový. Podobné trópy nájdeme v protináboženských textoch osvietenských filozofov píšucich v dnes už trochu chátrajúcej bašte moderného sekularizmu – vo Francúzsku.

„Keby sa len ľudstvo odvážilo počúvať hlas svojho srdca / (...) Jeho ruky by splietali črevá kňaza / Lebo by sa nenašiel iný povraz na zadrhnutie kráľov,“ píše Diderot vo svojej básni Les Éleuthéromanes z roku 1772 o oslobodení všetkých ľudí.

Presvedčenie, že spiatočnícke náboženstvo je najväčšou prekážkou na ceste k lepšej budúcnosti, stálo aj pri zrode sociálnej vedy na prelome 19. a 20. storočia.

Ukazuje to historik Timothy Larsen vo svojej knihe Slain God o vzťahu kresťanstva a sociálnej antropológie. Zakladateľ disciplíny Edward B. Tylor považoval za jedno z hlavných poslaní svojej práce umožniť západnému publiku prekuknúť dymovú clonu náboženstva, zbaviť sa ho a vytvoriť tak lepšiu spoločnosť.

Západní intelektuálni reformisti opakovane cielia na náboženstvo, ktoré v ich očiach spoločnosť pripútava k minulosti.

V tomto duchu treba Dawkinsove snahy vnímať ako kultúrno-politické hnutie, ktoré nadväzuje na tradíciu západných sekularistov a pomocou presvedčivej rétoriky vyhovujúcej požiadavkám súčasnosti sa pokúša o spoločenskú revolúciu.

Pamätnou v tomto kontexte je jeho londýnska kampaň z roku 2009. Na autobusy dal nalepiť plagáty s nápisom Boh pravdepodobne neexistuje. Tak sa prestaňte strachovať a užívajte si život.

Čo však britského biológa od jeho predchodcov odlišuje, je, že on sa výsledku svojej reformy dočkal v plnej miere. A trochu sa ho zľakol.

Prekvapivý návrat vieryNosí znovuzrodené kresťanstvo čiapku MAGA? Či rovno bielu kuklu?

Juraj Valach

Experiment prebehol, ale výsledky nepotešili

Počas tých pár rokov, čo bol Nový ateizmus na vrchole, dosahovala sekularizácia na Západe rekordné čísla. Noví ateisti na čele s Dawkinsom si tak mohli otestovať, či úpadok náboženstva prinesie predpokladané pozdvihnutie života spoločnosti.

Ale zdá sa, že problémov akosi neubúda, skôr naopak. Viacerí pozorovatelia dokonca tvrdia, že ich pribúda z dôvodu úbytku viery.

Väčšia sekularizácia koreluje s nárastom depresie v populácii, rozbitejšími rodinami, so vzostupom islamu, zvýšením osamelosti, s podporou extrémistických či populistických prúdov. A vonkoncom nevymizli ani dezinformácie či pavedecké teórie.

Mnohých propagátorov ateizmu (vrátane Dawkinsa) nemilo prekvapil aj progresivizmus, ktorý vystriedal ich favorita, klasický liberalizmus.

Neznamená to, že všetky problémy sú spôsobené odpadom od viery. Lenže všetka verva, s ktorou noví ateisti v mene svetlých zajtrajškov tiahli proti náboženstvu, bola zbytočná. Samotný úbytok religiozity nemá spásonosné účinky, ako sa domnievali vo svojej krátkozrakej diagnostike. A dnes na to majú dôkazy.

Dawkins tak pred rokom v rozhovore pre britské LBC povedal čosi, čo by bolo bývalo ešte pred pár rokmi nemysliteľné. Na otázku, čo by svojmu národu odkázal počas Veľkej noci, odvetil: „Musím povedať, že ma trochu vydesilo, keď som počul, že sa propaguje ramadán. Myslím si, že sme kultúrne kresťanská krajina. Ja sám sa považujem za kultúrneho kresťana.“

Aj keď ho teší, že počty veriacich naďalej klesajú, nerád by videl vymiznutie kresťanskej kultúry, pretože sa „v kresťanskom étose cíti doma“. Keby ho nahradilo iné náboženstvo, bolo by to podľa neho „strašné“. Kresťanstvo v porovnaní s islamom považuje za „v podstate slušné náboženstvo“.

Preto si uvedomil, že „žije rád v kresťanskej krajine, aj keď neverí ani jedinému článku viery“, a dúfa, že kresťanstvo bude slúžiť ako opevnenie proti islamizácii sveta.

Viacerí diváci v rozhovore Dawkinsovi vyčítali čosi v zmysle, že chce jesť ovocie zo stromu, ktorý celý život rúbal. Kresťanstvo bolo preňho celý život škodcom číslo jeden a dnes ho opatrne chváli?

Je to zvláštna situácia.

Ako keby sa sám generál armády nevercov po úspešnej križiackej výprave proti náboženstvu nostalgicky obzeral naspäť a dúfal, že svojho životného nepriateľa nezranil smrteľne.

Veď v podstate ide o fajn chlapíka, s ktorým sa dobre žije. A keby skonal, jeho miesto zaujmú oveľa horšie besy.

Podobne ako ďalší sekulárni intelektuáli si Dawkins na staré kolená uvedomil, že všetky možné alternatívy okrem tých, ktoré sa viažu na kresťanský svetonázor, smerujú niekam, kam sa mu nechce.