Začiatkom marca bol v Ríme predstavený dokumentárny film Jako bychom dnes zemřít měli o českom kňazovi Josefovi Toufarovi, ktorého v roku 1950 umučila ŠtB. Jeho autormi sú Miloš Doležal, autor rovnomennej životopisnej knihy, a Patrick Diviš, producent náboženských relácií ČT.

„Kňaz Josef Toufar bol chudobný, žil s pospolitým ľudom, nebudoval si kariéru – bol to skutočný Kristov kňaz. Myslím si, že by sa veľmi páčil súčasnému pápežovi Františkovi,“ hovorí v rozhovore pre Postoj Toufarov životopisec Miloš Doležal.

Čím bola vražda kňaza Josefa Toufara výnimočná?

Veľmi názorne a surovo ukázala zločinnosť totalitného komunistického režimu. Pripomeňme si, že Toufar počas svätej omše koncom roku 1949 počas kázne ukázal na kríž, ktorý sa podľa 19 farníkov niekoľkokrát pohol zo strany na stranu. Toufar si to nevšimol, keďže kríž bol na kazateľnici za jeho chrbtom, no uveril svedectvu farníkov, takže o tejto udalosti sa začalo čoskoro hovoriť. Do dejín vošla pod názvom Číhoštský zázrak.

Komunistom sa to nepáčilo a začiatkom roku 1950 nevinného kňaza z jeho fary v Číhošti uniesli. Mučili ho a snažili sa ho obviniť z podvodu, nasadili mu masku kriminálnika, očiernili ho pred celým národom, zavraždili ho a telo zahrabali ako psa na neznámom mieste za Prahou.

Teraz, po desiatkach rokov, sa ukazuje, že je to vskutku veľkonočný príbeh o tom, že zlo nemá posledné slovo. Ten, ktorý prehral a bol očiernený, je pre českú spoločnosť, teda aspoň pre jej časť, dôležitou osobnosťou, majákom, podľa ktorého sa ľudia môžu orientovať. Aj keď je dávno po smrti, stále sa prihovára českej spoločnosti, ktorá je veľmi sekularizovaná. Len si to predstavte – katolícky kňaz má byť osobnosťou tejto krajiny?! A predsa je to tak.

Čím môže byť životný príbeh kňaza Josefa Toufara inšpiratívny nielen pre Talianov, ale pre všetkých ľudí dnešnej doby?

Časť Talianov sa možno na bývalé Československo pozerá optikou Ripellinovej Magickej Prahy (kniha esejí Angela Mariu Ripellina Magická Praha vyšla v roku 1973, pozn.). V tom čase tu však vládol režim, ktorý zabíjal svojich názorových oponentov, nemilosrdne ich vymazával zo sveta. To je pravý obraz toho, ako totalitný, krajne ľavicový režim zachádzal s ľuďmi, obzvlášť so svojimi nepriateľmi.

„Ten, ktorý prehral a bol očiernený, je pre českú spoločnosť, teda aspoň pre jej časť, dôležitou osobnosťou, majákom, podľa ktorého sa ľudia môžu orientovať.“Zdieľať

Pritom Toufar bol nesmierne otvoreným kňazom, ktorý prekračoval stavovské hranice, v tomto bol veľmi moderný. Na to ľudia v 40. a 50. rokoch minulého storočia vôbec neboli zvyknutí. Bol chudobný, žil s pospolitým ľudom, nebudoval si kariéru – bol to skutočný Kristov kňaz. Myslím si, že by sa veľmi páčil súčasnému pápežovi Františkovi, ktorý hovorí, že kňaz by mal páchnuť po svojom stáde.

Toufar bol natoľko skromný, že si ani nemal kedy a ako zariadiť svoj byt na fare, keďže doučoval študentov, posielal im aj ostatným núdznym peniaze, oblečenie a jedlo, kultivoval svojich farníkov... Staral sa o ľudí, ale aj o prírodu. Dnes by sme povedali, že bol ekológom s minimálnou uhlíkovou stopou. Paradoxné je, že pomáhal aj radovým komunistom, aj keď absolútne nesúhlasil s ich svetonázorom. Nebola v tom žiadna pastoračná taktika, jednoducho žil s ľuďmi v ich každodennosti.

Nenašli ste na ňom žiadne negatívum?

Nielen ja, ale dokonca ani príslušníci Štátnej bezpečnosti, ktorí ho vyšetrovali a mučili. Dôležité je uvedomiť si, že to nie je arcibiskupstvo alebo nejaká iná cirkevná vrchnosť, kto si praje jeho blahorečenie. Od 60. rokov existuje prirodzená, ľudová, hlboká úcta k jeho osobe. Keď sa časom ľudia presnejšie dozvedeli, ako zomrel, o to viac ho začali milovať.

Životopisec kňaza Josefa Toufara Miloš Doležal. Foto – Bohumil Petrík

V diskusii po premietnutí filmu ste povedali, že jeho umučenie a vraždu možno vnímať ako začiatok prenasledovania cirkvi v Československu.

Presne tak. Píše sa rok 1949, po ktorom nastupuje smutný rok 1950. Komunistický aparát potreboval niečo, čím by mohol rozdeliť a rozoštvať katolíkov, postaviť veriacich proti kňazom, kňazov proti biskupom a postupne tak odrezať cirkev v Československu od Vatikánu. Naskytla sa im príležitosť v podobe Číhoštského zázraku, ktorú plne zneužili na veľký politický proces. Uvedomme si, že Josef Toufar bol jednou z prvých obetí komunistov nielen v radoch katolíkov, ale celkovo medzi československými občanmi.

Začiatkom marca Vatikán sprístupnil archívy z obdobia pontifikátu Pia XII., teda aj z obdobia krátko po druhej svetovej vojne. Môžu nám poskytnúť nejaké ďalšie informácie o prípade Josefa Toufara?

Určite áno. Do Číhoštského prípadu totiž vstúpil vtedajší sekretár apoštolskej nunciatúry v Prahe Ottavio De Liva, ktorý sa osobne išiel pozrieť na zázračný kríž. Následne vyhlásil, že nepochybne došlo k niečomu zázračnému a mimoriadnemu. V roku 1950 ho komunisti z krajiny vyhostili.

O tom, že Ottavio De Liva o Toufarovi písal do Vatikánu, vydal svedectvo aj saleziánsky kňaz Václav Mrtvý v 60. rokoch minulého storočia. Bol totiž tajomníkom Ottavia De Livu a do Číhošte ho sprevádzal, za čo ho neskôr ŠtB zatkla a vypočúvala. Zaiste sú o tom záznamy v apoštolských archívoch a rozhodne by som si prial vidieť a čítať tieto dokumenty.

K téme
Fenomén Toufar: Čo vidia Česi na umučenom farárovi?Zdieľať

Vo filme majú diváci možnosť vidieť, že aj keď sa neskôr objavila snaha o vyšetrenie Toufarovej vraždy, pri spoločenskom uvoľnení v roku 1968 bol už prípad premlčaný. Ospravedlnil sa za to vôbec niekto?

Nie. A nedávno som zaregistroval ďalšiu hanebnosť. V článku, ktorý pri príležitosti 70. výročia Toufarovej smrti vyšiel v českej tlači, komunisti napísali, že Toufar bol podvodník a že príslušníci ŠtB boli chudáci, ktorých donútili, aby kňaza vypočúvali. Žiaľ, stále existujú takéto nezmysly. Sám som hovoril s Toufarovými spoluvrahmi. Paradoxne, sami sa cítili byť prenasledovaní a vôbec nič neľutovali.

V akej fáze je proces blahorečenia Josefa Toufara?

Zatiaľ je na diecéznej úrovni, no pomaly sa dostáva do finále. Stále sa zhromažďujú svedectvá posledných žijúcich pamätníkov, ako aj listy a kázne otca Toufara, pripravuje sa ďalší životopis. Osobne nemám veľké očakávania.

Beatifikáciu vnímam ako nadstavbu, skoro ako úradnícky proces. Nechcem ju bagatelizovať, ale, ako som povedal, úcta k Josefovi Toufarovi existuje už dávno a na jeho hrob chodia stovky až tisícky katolíkov. Ale rovnako aj veľmi kriticky zmýšľajúci veriaci iných denominácií či agnostici. Josef Toufar naďalej spája ľudí naprieč spoločnosťou. To je pre mňa omnoho cennejšie a silnejšie ako samotné blahorečenie.

Akej ďalšej prenasledovanej osobnosti českých dejín by ste sa chceli venovať?

Janovi Zahradníčkovi, veľkej postave českej literatúry, básnikovi a svedkovi 20. storočia. Komunisti ho držali vo väzení desať rokov, medzitým mu zomreli deti, krátko po prepustení zomrel aj on sám. Má podobný príbeh s Toufarom, bol úplne nevinným človekom, no jeho týrali skôr psychicky, zničili mu rodinu. Aj vo väzení písal básne, ktoré sú dôležitým svedectvom o vtedajšej dobe a režime.

Kto bol Josef Toufar

Josef Toufar sa narodil v roku 1902 v malej obci Arnolec na českej Vysočine. Vždy chcel byť kňazom, ale kvôli starostlivosti o rodinnú pozostalosť po zosnulých rodičoch sa na gymnázium, ktoré bolo podmienkou pre kňazské štúdiá, dostal až ako 26-ročný. Aby dosiahol svoj sen, neváhal zasadnúť do školských lavíc s výrazne mladšími spolužiakmi, ktorí si ho doberali prezývkou „dedo“.

V roku 1935 Toufar vstúpil do kňazského seminára v Hradci Králové a v roku 1940 ho miestny biskup Mořic Pícha vysvätil za kňaza.

Na prvom pôsobisku v Zahrádke u Humpolce sa zapájal do protinacistických aktivít a pomáhal miestnym židovským rodinám. „Pre neho bola farnosťou celá obec, nerozlišoval medzi veriacimi a neveriacimi, medzi katolíkmi, evanjelikmi či židmi,“ povedal pre DVTV Toufarov životopisec Miloš Doležal. Pre zabiehajúci sa komunistický režim bol obľúbený kňaz nepríjemnou komplikáciou. Proti jeho preloženiu zo Zahrádky do Číhoště sa v petícii postavilo tritisíc obyvateľov vrátane nekatolíkov.

O novom Toufarovom pôsobisku sa čoskoro dozvedela celá krajina. Počas omše v miestnom kostole na tretiu adventnú nedeľu 11. decembra 1949 došlo k nevysvetliteľnej udalosti označovanej za Číhoštský zázrak. Kňaz Toufar z vyvýšenej kazateľnice prednášal zvyčajnú kázeň. Pri slovách „uprostred vás stojí, ktorého mnohí nepoznajú, tu vo svätostánku je náš Spasiteľ“ ukázal smerom k oltáru. V tej chvíli sa drevený kríž rozhýbal na obe strany, až ostal stáť v miernom predklone. Samotný kňaz si to nevšimol, keďže stál chrbtom k oltáru, ale pohyb kríža dosvedčila dvadsiatka prítomných veriacich.

„Prípadom som sa zaoberal dvadsať rokov a dlhé obdobie som si myslel, že to bola provokácia Štátnej bezpečnosti. Dnes som presvedčený, že je to tajomný mystický úkaz,“ tvrdí o Číhoštskom zázraku Miloš Doležal, ktorý je autorom životopisnej knihy Jako bychom dnes zemřít měli.

Kostol v Číhošti sa čoskoro stal neoficiálnym pútnickým cieľom. Komunisti, ktorí už pracovali na likvidácii cirkvi v Československu, Toufara v januári 1950 vylákali z fary a uniesli do väznice vo Valdiciach. Takmer mesiac ho mučili, aby sa priznal, že pohyb kríža zinscenoval. Na následky mučenia 48-ročný kňaz zomrel v pražskej nemocnici 25. februára 1950. Jeho telesné pozostatky boli tajne a pod cudzím menom pochované na okraji cintorína v Prahe-Ďábliciach.

Kňaz s pohnutým životom sa však napokon dočkal dôstojného spočinutia. V auguste 2014 bolo Toufarovo telo exhumované a slávnostne pochované na mieste, ktoré s ním bude navždy späté – na cintoríne v Číhošti.

V roku 2015 Diecéza Hradec Králové oznámila, že Kongregácia pre kauzy svätých odobrila začatie procesu blahorečenia kňaza Josefa Toufara.

Imrich Gazda