Stratený v gulagoch Vychovával misionárov pre boľševické Rusko, sám skončil na Sibíri

Na budúci týždeň uplynie 55 rokov od smrti jedného z najvýznamnejších slovenských misionárov, jezuitu Venedelína Javorku, ktorý sa pričinil o vybudovanie Pápežského ruského kolégia v Ríme a bol jeho prvým rektorom.

Keď si v Russicu v roku 2006 pripomínali 40. výročie jeho smrti, pomenovali po ňom jednu zo sál a kardinál – jezuita Tomáš Špidlík odhalil jeho obraz. Udalosti sa zúčastnil aj Silvester Krčméry, jeden z pilierov tajnej cirkvi, ktorého páter Javorka v roku 1924 pokrstil.

V duchu jeho životného odkazu je dnes Pápežské ruské kolégium nielen miestom výchovy kňazov byzantského obradu, ale je otvorené aj pravoslávnym študentom, ktorí majú k dispozícii vlastné študijné priestory aj kaplnku.

Za blahorečenie pátra Javorku, ktorý ohlasoval evanjelium na Ďalekom východe aj v rumunsko-ukrajinskej Bukovine, sa už niekoľko rokov modlí rehoľa jezuitov, Žilinská diecéza i obyvatelia jeho rodnej obce Černová.

V príbuzenstve s Hlinkom

Vendelín Javorka sa narodil 15. októbra 1882 v Černovej pri Ružomberku ako najstaršie z desiatich detí. Jeho matka Mária bola sesternicou kňaza a politika Andreja Hlinku. Keďže otec Michal pracoval na železnici, rodina sa pomerne často sťahovala. Aj preto ľudovú školu Vendelín navštevoval v Sučanoch.

Nakoľko už v mladom veku bol rozhodnutý stať sa kňazom, po štvorročnom gymnaziálnom štúdiu v Ružomberku pokračoval v malom seminári v Ostrihome, kde v roku 1903 zmaturoval. Napriek tomu, že Hlinka sa ho snažil presvedčiť, aby vstúpil do diecézneho seminára, a tak si nechal otvorené dvere aj pre politickú činnosť, Vendelín dal prednosť jezuitom.

Po dvojročnom noviciáte v Trnave a prvých rehoľných sľuboch pokračoval v štúdiu v Sankt Andrä, Bratislave, Kalosci a v Innsbrucku, kde sa zoznámil s o desať rokov mladším Eduardom Nécseyom, neskorším nitrianskym biskupom a účastníkom Druhého vatikánskeho koncilu.

Za kňaza bol vysvätený v roku 1915, krátko po smrti svojej matky. „Po dosiahnutí kňazstva chcel páter Vendelín Javorka uskutočniť svoje misionárske túžby. Myslel predovšetkým na ťažké misionárske pole na Ďalekom východe,“ píše v biografickej knihe Z Černovej do Žiliny cez Rím, Šanghaj a gulag (Dobrá kniha 2008) jezuita Rajmund Ondruš (1929 – 2011).

K naplneniu Javorkových snov napokon dôjde, no kým sa tak stane, musí si počkať ešte takmer dvadsať rokov.

Vendelín Javorka v čase odchodu do Ríma v roku 1925. Zdroj: Wikipedia

Po skončení Prvej svetovej vojny, počas ktorej páter Javorka istý čas pôsobil ako vojenský duchovný na východnom fronte, sa stáva rektorom trnavského kláštora a redaktorom dodnes vychádzajúceho mesačníka Posol Božského Srdca Ježišovho. 

Po vzniku československej provincie Spoločnosti Ježišovej dostali všetci uhorskí jezuiti možnosť rozhodnúť sa, v ktorej provincii chcú ďalej pôsobiť. Napriek tomu, že v minulosti bol páter Javorka členom rakúskej i maďarskej provincie, dáva prednosť československej. Nebolo to samozrejmé rozhodnutie. V dvoch jezuitských domoch na Slovensku – v Trnave a Bratislave – ostáva len 38 jezuitov (13 kňazov, 8 školastikov a 17 rehoľných bratov).

Po necelých piatich rokoch sa Javorka presúva z Trnavy do Bratislavy, no na čele tamojšieho kláštora vydrží len rok – nastáva vytúžený životný zlom. Generálny predstavený v Ríme konečne pozitívne reaguje na jeho dlhoročnú túžbu stať sa misionárom. Neponúka mu však Ďaleký východ, ale boľševické Rusko.

„O dva mesiace som bol už v Ríme, aby som sa tam naučil po rusky, po staroslovensky a (východný) obrad,“ píše páter Javorka vo svojich Misijných spomienkach. Napriek tomu, že už má 43 rokov, púšťa sa do štúdia nového jazyka i liturgie.     

Prvú svätú omšu vo východnom obrade slúži v hlavnom jezuitskom chráme Najsvätejšieho Mena Ježišovho (tzv. del Gesù) v Ríme v lete 1925 – v roku 1600. výročia Nicejského koncilu.

Nadobudnuté poznatky si ide páter Javorka preveriť do Prešovskej a Mukačevskej eparchie, teda na východné Slovensko a na Podkarpatskú Rus. Keďže zložitá situácia v Sovietskom zväze neumožňuje, aby sa vydal ďalej smerom na východ, po roku sa vracia späť do Ríma.

Predstavení, ktorí vybadali Javorkove organizačné schopnosti, ho najprv poverili úlohou ministra (hospodára) Pápežského východného inštitútu, aby zakrátko dostal ešte náročnejšiu úlohu.

Na trase Rím – Šanghaj

Keď pápež Pius XI. vidí prenasledovanie, ktorému čelia katolícki kňazi v Sovietskom zväze (v roku 1929 je na nútených prácach 114 duchovných), a uvedomuje si nemožnosť výchovy miestneho kňazského dorastu, rozhodne sa v Ríme založiť osobitné kolégium, ktoré by formovalo kňazov pre Rusko, ale aj pre pastoráciu ruských emigrantov roztrúsených po celom svete.

V rokoch 1927 – 1929 v blízkosti Pápežského východného inštitútu v správe jezuitov vyrastá Pápežské ruské kolégium. Osvedčený hospodár Javorka dostáva na starosť aj druhú budovu a stáva sa jej prvým rektorom. Okrem organizačných kvalít rozhodla aj znalosť jazykov – latinčiny, maďarčiny, nemčiny, ruštiny, francúzštiny a taliančiny.  

Osobitnou túžbou slovenského rektora je, aby v Russicu študovali aj jeho krajania. „Náš malý slovenský národ je povolaný, aby dal ruskému národu dobrých kňazov, kým si ich on sám zo seba nevychová,“ píše v jednom z listov na Slovensko.

„Spočiatku nebolo na Russicu ľahké zosúladiť zvyčajnú formáciu kandidátov na kňazstvo so špeciálnymi požiadavkami východného obradu a zavádzať zvyky, ktoré by nám priblížili našu budúcu prácu medzi Rusmi, a to najmä preto, lebo väčšina z nás bola latinského obradu a nebola ruského pôvodu.“ Autorom týchto slov je Ján Kellner, jeden z prvých Slovákov, ktorí na Russicu pod vedením pátra Javorku študovali.

Aj jeho život však ukazuje, čo vtedy znamenalo vydať sa na misie do Sovietskeho zväzu. Po kňazskej vysviacke v roku 1937 pôsobil v Prahe, odkiaľ sa v roku 1940 dostal na Ukrajinu, kde bol po niekoľkých dňoch zaistený, obvinený z protisovietskej činnosti a zastrelený. Mal len 29 rokov.  

Budova Russica v blízkosti Santa Maria Maggiore v Ríme. Zdroj: Wikipedia

Začiatkom roku 1934 sa konečne spĺňa Javorkov mladícky sen. Po osobnej audiencii u pápeža Pia XI. sa vo veku 51 rokov vydáva na Ďaleký východ – do Charbinu, hlavného mesta Mandžuska, ktoré sa nachádza v severnej časti dnešnej Číny, a v tom čase bolo okupované Japonskom.

Keďže v Mandžusku hraničiacom s Ruskom žilo v tom čase až 130-tisíc Rusov, Pius XI. tam vytvoril ordinariát byzantsko-slovanského obradu. Počas deväťmesačného pôsobenia v Charbine, kde zastupoval miestneho kňaza bieloruského pôvodu, ktorý sa musel na istý čas vrátiť do Európy, prijal páter Javorka do Katolíckej cirkvi asi 120 Rusov.

Po kňazovom návrate sa slovenský misionár presúva do čínskeho Šanghaja so 40-tisícovou ruskou komunitou, kde pôsobí takmer päť rokov. Za ten čas tam natrafil aj na 250 Čechov a asi desiatku Slovákov. Pojem Československo nebol neznámy ani v tomto vzdialenom kúte sveta – obuvnícka firma Baťa mala v tom čase v prístavnom veľkomeste niekoľko dielní a obchodov.    

„Naozaj pekná je táto misionárska práca a tento misionársky život. Nádej na zažatie svetla pravdy a na roznietenie plamienka opravdivej lásky k blížnemu na základe evanjelia dáva mladému misionárovi, čo zanechal svoju rodnú zem, svojho otca, matku, bratov a sestry a všetko, neobyčajný vzlet a silu,“ zaznačil si páter Javorka do svojich Misijných spomienok a dodal: „Najkrajšie obdobie môjho účinkovania je tých päť rokov, ktoré som strávil v Ázii.“

Prečo potom Javorkova ďalekovýchodná misia v podstate zo dňa na deň skončila? Všetko nasvedčuje tomu, že za to môže jeho priamosť a horlivosť pri presviedčaní pravoslávnych biskupov, aby pristúpili na zjednotenie s Katolíckou cirkvou. Tým si pohneval šanghajského pravoslávneho biskupa, ktorý dokonca v niekoľkotisícovom náklade rozšíril istý protikatolícky spis, čo sa Javorku veľmi dotklo.

Medzi oboma sa rozpútal argumentačno-diplomatický zápas, o ktorom sa bezpochyby dopočuli aj v Ríme a pre upokojenie situácie sa rozhodli zapáleného misionára povolať späť.

Opäť v Russicu. No nie na dlho

V polovici roku 1939 sa páter Javorka hlási generálnemu predstavenému vo Večnom meste, ktorý mu opäť zveruje vedenie Russica.

Krátko na to začína Druhá svetová vojna a po vpáde Nemecka do Sovietskeho zväzu začiatkom leta 1941 sa otvára možnosť dostať aspoň niekoľkých katolíckych kňazov do Ruska. Páter Javorka sa hlási medzi prvými, z Talianska sa po rokoch vracia na Slovensko, aby sa odtiaľ pokúsil dostať ďalej na východ.

Kým sa tak stane, navštívi rodnú Černovú, niekoľko dní sa zdrží v jezuitskom kláštore v Ružomberku a v bratislavskom vysokoškolskom internáte Svoradov prednesie prednášku na tému Rusko a Katolícka cirkev.

Keď zistí, že plán dostať sa do Ruska zo Slovenska je nerealizovateľný, odchádza do rumunsko-ukrajinského regiónu Bukovina, kde sa nachádza dvadsiatka ruténskych (rusínskych) farností. V pastoračnej činnosti pokračuje aj po roku 1944, keď sa sovietskym vojskám podarí vytlačiť Nemcov aj z tejto oblasti.

V júni 1944 počas cesty vlakom pristúpia k pátrovi Javorkovi dvaja agenti tajnej polície a prinútia ho vystúpiť. Zakrátko je obžalovaný, že sa ako vatikánsky agent usiloval o špionáž proti Sovietskemu zväzu a zároveň osobne dohliadal na výchovu ďalších agentov z radov katolíckych kňazov v Ríme i bielogvardejcov v Šanghaji.

Z Bukoviny putuje do Kyjeva a odtiaľ do Moskvy, kde je odsúdený na desaťročný pobyt v nápravnom pracovnom zariadení.

Páter Javorka po zatknutí v roku 1945. Zdroj: nasadieceza.sk

Z moskovskej väznice Butyrki s rozlohou niekoľkých mestských štvrtí bol 63-ročný páter Javorka začiatkom roku 1946 počas treskúcich mrazov odtransportovaný do gulagu Temlag v Mordvianskej republike v strednom Rusku. Počas stalinských čistiek sa v ňom tiesnilo asi 25-tisíc väzňov, v čase Javorkovho príchodu ich bolo už „len“ 16-tisíc.

Veľkou pomocou pre starnúceho kňaza bolo, že spolu s ním bol v Moskve i Mordviansku väznený jeho mladší rehoľný spolubrat Pietro Leoni. Po čase však Taliana prepustili, kým Javorku presunuli do gulagu Abez-Inta v polárnej oblasti. Informácie z tejto najťažšej časti Javorkovho života sú však nepresné. Isté je len to, že počas desiatich rokov prešiel dvanástimi lágrami.

„Okrem srdcových ťažkostí sa mu v jednom oku tvoril šedý zákal, ktorý mu sťažoval videnie. K tomu sa pripájal bolestivý ischias a vysoký krvný tlak; keď pracoval zohnutý, z nosa a úst mu tiekla krv. Preto mu zmiernili pracovný režim. Do jeho pracovnej náplne patrilo upratovania baraka, čistenie latrín, prinášanie dreva a starosť o kúrenie,“ opisuje stav v tom čase už 70-ročného pátra Rajmund Ondruš.     

Rodina na Slovensku sa o väznenom príbuznom dozvedela až po takmer desiatich rokoch, keď ho presunuli do väzenského starobinca v Poťme v spomenutej Mordvianskej republike. Odtiaľ koncom roku 1954 zaslal pohľadnicu so svojou fotkou bratovi Jánovi do Žiliny, ku ktorému chcel ísť po prepustení bývať.

Z trestu mu napokon odpustili len dva mesiace, na slovenskom území ho vyložili 21. apríla 1955. Z Čiernej nad Tisou sa najprv vybral do Košíc, kde sa stretol s biskupom Jozefom Čárskym, ktorý mu poskytol prvé informácie o situácii v Československu a prenasledovaní cirkvi.  

Z Košíc poslal príbuzným krátky telegram: „Prídem košickým rýchlikom o 17. hodine. Strýk Vendo.“

Strýčko Vendo

V Žiline sa zostarnutého a strápeného misionára ujala neter Oľga Révayová s manželom. Je takmer neuveriteľné, že napriek všetkému fyzickému utrpeniu, ktorým prešiel, mal pred sebou ešte viac ako desať rokov života.

Po tom, čo sa trochu zotavil a absolvoval operáciu šedého zákalu, sa vrátil k aktívnemu spôsobu života, na ktorý bol zvyknutý. Vstával pred pol piatou, po ranných modlitbách v izbe odslúžil svätú omšu, po ktorej ešte išiel na rannú omšu do kostola – ako bežný účastník, keďže všetku pastoračnú činnosť mal zakázanú. Jedinou výnimkou bol 5. júl 1965, keď si verejnou svätou omšou vo farskom kostole pripomenul 50. výročie kňazskej vysviacky. 

Počas dňa páter Javorka čítal, viedol korešpondenciu – väčšinou sa podpisoval ako strýčko Vendo, opravoval a odborne čistil staré obrazy, vyrábal ružence a počas sezóny chodieval na huby.

„S políciou nemal väčšie ťažkosti, hoci ho evidovali a sledovali. V prvom roku pobytu v Žiline ho raz vzali na formálne kontrolné prešetrenie a s tým sa uspokojili. Iba po niekoľkých rokoch – azda na niečí podnet – mu Štátna bezpečnosť urobila domácu prehliadku, pri ktorej mu zapečatila cudzojazyčné knihy. Boli v šiestich jazykoch,“ píše Rajmund Ondruš.

Vendelín Javorka zomrel 24. marca 1966. O pol jedenástej v noci paličkou zaklopal na stenu, čo bol zvyčajný signál, keď potreboval 83-ročný páter pomôcť. „Olinka, ja už umieram, zostaň pri mne,“ povedal neteri.

Jeho poslednými slovami bolo trojnásobné zvolanie „Gospodi pomiluj!“ a vyrieknutie Ježišových slov na kríži: „Pane, do tvojich rúk porúčam svojho ducha!“

Pochovali ho na žilinskom cintoríne, kde jeho hrob zdobí biely mramorový pomník od akademického sochára Alexandra Trizuljaka stvárňujúci celoživotné úsilie jezuitského misionára – zblíženie kresťanského Východu a Západu.

V roku 1990 prokuratúra ZSSR Vladimíra Michajloviča Javorku rehabilitovala so suchým dôvetkom, že žiadnu špionáž nevykonával a jeho desaťročné väznenie bolo bezdôvodné.